Cesta k identite

18. máj 2016 / Martin Slíž

Vytlačiť

Mať odvahu a byť láskavým. Podľa mnohých rozprávok – kde rozprávkou rozumieme ovocie tisícročných skúseností ľudstva – je tak definovaná zrelosť dosahujúca kvalitu života vyjadrenú slovami„žili šťastne...“

Hrdinovia či hrdinky rozprávok prešli ohňom skúšok a až keď sa osvedčili v odvahe a láskavosti, dosiahli cieľ svojho úsilia. Niekedy stačí milé slovo či jednoduchý skutok pozornosti škaredej starene, alebo zakliatemu zvieraťu. Inokedy treba vykonávať službu  „v popole“, medzi služobníctvom kráľa. Inokedy zasa na krížnych cestách nepodľahnúť pokušeniu vybrať sa po tej najľahšej ceste. Často treba vydržať a nepodľahnúť strachu pri nočnom bdení - najmä okolo polnoci...

Na jar v roku 2015 Disney predstavil nové spracovanie rozprávky o Popoluške (Cinderella). Ku klasickému štýlu lineárne sa rozvíjajúceho príbehu autori pridávajú postmoderný prístup venujúci sa detailom okolností a najmä prežívaniu hrdinov používajúc pri tom  moderný psychologicko-filozofický jazyk.

Ak ste rozprávku Popoluška ešte nevideli, je to najlepší dôvod si ju pozrieť.

Časť posolstva „Cinderelly“, ktoré je možné pozorovať najmä v príbehoch hrdiniek Elly (Cinderelly) a macochy, ale tiež princa, možno pomenovať takto:

►         viera, že v tomto svete nie sme sami, ale sme sprevádzaní bytosťami, ktoré veľmi často síce nevidíme, ale sú prítomné a niekedy ich je možné aj zažiť (nebohá matka, otec, víly),

►         osobnosť, ktorá sa formuje vďaka praktizovaniu postoja láskavosti a odvahe,

►         kvalita života je priamoúmerná schopnosti konať odvážne a láskavo a nepodľahnúť skratkám v podobe ľstivosti, rýchlych úspechov, zdaniu, výhodných okolností a pod.,

►         identita človeka (odpoveď na otázku „Kto som?“) je definovaná tým, z čoho moje JA čerpá identitu,

►         akceptovať realitu takú, aká je a ostať takým, akým v skutočnosti človek je = bez masiek, intríg a projekcií.

V živote je to už raz tak. Ako je možné, že tak sľubne naštartovaný život mladej Elly sa ocitne v okolnostiach, ktoré jej nikto nezávidí??? Strata matky, nešťastná otcova voľba oženiť sa znovu, macocha a jej dcéry (ktoré z nej robia slúžku a zosmiešnia všetko, čo je jej drahé), smrť otca, vo vlastnom dome slúžkou, okradnutá o vlastný majetok... to je dráma Ellynho príbehu.

Cesta popola – je cestou pre každého človeka, nech je kráľom alebo kráľovnou, princom či princeznou akokoľvek malého, alebo akokoľvek veľkého kráľovstva. Utrpenie totiž zavíta do každého kráľovstva!

Ako vplývajú všetky tieto okolnosti „z vonka“ na jej „vnútro“, na to, kým sama v sebe je? Kto je vlastne oná Ella? S kým alebo s čím sa identifikuje – teda z čoho, alebo čiu identitu prijíma za svoju? Mení ju podľa zmien okolností, alebo ostáva verná sama sebe?

Obrazom tejto skutočnosti je zmena mena v priebehu príbehu. Z mena Ella (teda je NIEKÝM), sa stáva Cinderellou – Popoluškou (teda NIKÝM).

„Ustojí“ okolnosti života, ktoré jej „chcú nahovoriť“, že nie je nikým, len Popoluškou? Ale pozor! Nie je tu len macocha a jej dcéry, ktoré by z nej radi spravili „nikoho“! Ponúka sa jej aj rola princeznej. „Ustojí“ aj túto lákavú ponuku – aj keď len na chvíľu (a možno nie len na chvíľu) – aby tak nezaprela samu seba, obyčajné dievča Ellu?

Nutkania podľahnúť sú na oboch póloch silné, ba zdá sa, že bez pomoci „zhora“, by sa mohli Elly zmocniť. No nestane sa!

Ella dostala do vienka mamkinu lásku vyjadrenú životným postojom byť odvážnou a láskavou – a to ju vracia do hry života. Pohár mlieka podaný s láskou je všetkým.

Ella dostala do vienka schopnosť veriť „neviditeľnému“ (ktoré je častokrát synonymom vidieť) a túto schopnosť rozvíja. Má tak prístup k prostriedkom, ktoré kto neverí, nevidí. Vďaka tejto výbave sa Ella stáva celostne rozvinutým človekom a je úspešná = dosahuje zmysel svojej existencie.

Príbeh macochy, tak ako ho ona sama vyrozpráva, je v mnohom podobný tomu Ellynmu – utrpenie pochádzajúce z vonkajších okolností nechýba. Macocha však namiesto životného štýlu odvahy, láskavosti a viery, volí postoj arogancie, násilia, nepravdy, sebaľútosti a najmä intríg podľa vhodnosti okolností, ktoré treba zinscenovať. Chce byť kontesou – aj keď ňou nie je.

Princ. Aj on zápasí o svoju identitu v okolnostiach typicky „princovských“. Je následníkom trónu a v tejto pozícii je hromada vecí, ktoré treba robiť preto, že sa to tak vždy robilo, že to vyžaduje protokol, že je to pragmaticky vhodné vzhľadom k okolnostiam. A nejde o malé skutočnosti, ale o voľbu nevesty, ktorá je vlastne dopredu vybratá, a tým o všestranné dobro kráľovstva a teda poddaného ľudu. Táto voľba z rozumu, je zároveň vôľou kráľa! 

Ako sa zdá, je to najmä preto, že kráľovič je nezrelý a nemá vlastný názor.

Naplniť vôľu kráľa – to by nebolo až také ťažké – veď tak bol kráľovič vychovaný, ale ako na potvoru, či vďaka Bohu, stretne v lese čarovnú dievčinu, ktorá nie je len pekná, ale niečo viac... a tá zapáli srdce budúceho kráľa. Lenže ona nie je princezná, alebo je?

Nádej sa u princa strieda s pochybnosťou, pochybnosť sa vymení za istotu (na bále), ktorá sa vzápätí stráca (Ella uteká). Je to práve princ, ktorý najčastejšie kladie Elle otázku v rôznych formách: „Kto si?“ alebo: „Povedz mi svoje meno“.  Ona mu hovorí: „Ak ti ho poviem, všetko môže byť iné.“ Ella sa pre princa stane katalyzátorom zrenia. Ináč by ho to stálo ženbu s neznámou...

Postupne sa ukáže, že kráľovič je zrelou osobnosťou. Zrelosť sa ukazuje ako jediná cesta k zmene protokolov, rituálov, očakávaní, formálností, overených pravidiel... to že sa to tak vždy robilo neznamená, že sa to tak musí robiť aj naďalej.

Ale bude stačiť Elle to, kým bola, kým skutočne bola? V závere príbehu jej nepomáha žiadne kúzlo. Toto je najväčšie riziko, ktoré hocikto z nás kedy podstúpi – že nás uvidia takých, akí sme.

„Maj odvahu a buď láskavá!“ ... znie Elle v srdci neustále mamin odkaz.

„... prijmite ma takú, aká som, obyčajné dedinské dievča ktoré „Vás ľúbi...“, hovorí Ella princovi.

Človek je tým kým je – nemôže si nič pridať (masky, funkcie, hodnosti, ...) a ani ubrať (falošná pokora, ukrývanie sa, ...).

To, kým sme, vystačí na to, aby sme sa konfrontovali s istými situáciami???

Človek je tým kým sa stáva – mení sa vďaka múdrosti (odvahe a láskavosti) alebo hlúposti (viď. postoj macochy). Len tak sa môže z profesora stať bezdomovec alebo z Popolušky princezná.