Zamilovanie = dôležitá skúsenosť

2. apríl 2014 / Martin Slíž

Vytlačiť

V prvej časti psychologicko-pedagogického komentára rozprávky FROZEN Zamrznuté srdce –  dar či prekliatie? sme uviedli špecifiká postmodernej rozprávky a začali sme s analýzou Elzy v tomto príbehu.

Dnes pokračujeme analýzou jej sestry Anny.

Anna

Je druhou kráľovou dcérou.

Anna, ako neskôr sama povie, je celkom „obyčajná“.

Po peknom vzťahu so sestrou nechápe, ako sa sestra mohla tak zmeniť zo dňa na deň. Nalieha (cez dvere) aby sa šli spolu hrať... Cíti sa odmietnutá a sama – nemá sa s kým hrať. Je zavretá na hrade.

Je to odvážne, aktívne, veselé až milo šialené, prosté, otvorené dievča, ktoré od života čaká mnoho. Vzťah s otcom a mamkou sa zdá byť srdečný – no pokračovanie príbehu skôr naznačuje otcovu neprítomnosť.

Naivita v rozkvete

Je možné aby sa po niekoľko hodinovej známosti s princom Hansom „zasnúbila“ a prijala jeho (aj keď vie, že bláznivú) ponuku na sobáš? Len jeden deň „slobody“ otvorených dverí. Všetko sa musí stihnúť! Nielenže neskôr zistí že nevie čo je láska, ale zisťuje že sama nevie, kým je.

Kým u Elzy otcova neprítomnosť spôsobí totálne uzavretie sa – aj pred svetom mužov, u Anny spôsobí, že naletí na prvého, ktorý sa na ňu milo pozrie. Anna je do Hansa zamilovaná na „prvý pohľad“ [1], vyjadrí to v piesni, ktorú spieva s Hansom skôr, ako chcú požehnanie pre sobáš od (už) kráľovnej Elzy.

Základná túžba ženského srdca

Anna paradoxne nepozná svoju hodnotu aj keď je reálnou princeznou. Pre svojho otca nebola najkrajšou, najlepšou, nenahraditeľnou princeznou. Žena chce byť celý život vyvolenou, jedinou princeznou svojho rytiera, ktorý by o ňu bojoval (boj je znak že je stále vyvolenou).

Hans jej to v kritickej chvíli pripomenie. Vďaka Anninej túžbe byť milovanou, ju získal bez toho, aby o ňu bojoval.

Anna a Elza

Dlhodobo pestovaná obranyschopnosť

Elza dospela do veku v ktorom môže nastúpiť na kráľovský trón ako kráľovná – je to veľký deň a všetci sa tešia.

Pre Elzu je to nočná mora – chvejú sa jej ruky a ťažko si vzdychne, keď si má dať dole rukavice, aby počas obradu korunovania držala kráľovské žezlo.

Začala sa zábava a predstavovanie „politikov“.

Všetko ide pomerne dobre do chvíle, keď sa pred Elzou objaví Anna s Hansom a pýtajú si požehnanie pre manželstvo. Elza odmietne s námietkou, že Anna nevie, čo je láska. Anna sa nahnevá a na plné ústa povie, že to skôr ona nevie, čo je láska, lebo jej kedysi zabuchla bez dôvodu dvere pred nosom. Elza sa otočí a odchádza, na čo ju Anna chytí za ruku a nechtiac jej stiahne rukavicu.

Elza sa cíti ohrozená a na Annine slová „ja takto nemôžem viac žiť“ jej povie „tak odíď“.

Elza bez toho, aby to chcela, zraňuje druhých ľudí – naučené schémy ochrany svojho sveta nedovoľujú jednať inak – čo je tak typické pre neurotikov.

Anna si neberie viac servítku pre ústa „Čo som ti urobila? Prečo si ma odkopla? Prečo si odkopla svet? Prečo si stále taká ustarostená?...“

Elza nemá rukavicu a tak obyčajné gesto sa stáva ľadovou obranou jej sveta.

Symbol zabuchnutých dverí

Zavrieť či zabuchnúť za sebou dvere je prejavom nelásky (v akejkoľvek podobe, aj keď nedobrovoľne, či s dobrým úmyslom). Naopak otvoriť dvere a nechať ich otvorené je synonymom lásky – o to viac, že to často súvisí s vystavením sa nepochopeniu a súhlasom so ´stať sa zraniteľným´.

Pravda na svetle

Všetko je prezradené! Elza spieva obsahovo veľmi silnú pieseň (v pôvodnej anglickej verzii, mimochodom získala Oskara), ktorá je opisom jej života – kráľovstva izolácie ktorého je ona kráľovnou. Kráľovstva smútku, víchrice, ktorú cíti vo vnútri a ktorú viac nemôže v sebe udržať, napriek tomu, že sa snažila. A ktorá súvisí s posolstvom otca: „Nepusť nikoho do svojho vnútra, nedovoľ aby si niečo všimli – buď dobrou dievčinou, ako vždy musíš byť. Popieraj, necíť, nedovoľ, aby sa dozvedeli...“.

Elza zahodí rukavicu, ktorá jej ostala. „Teraz to už vedia!“ Je to moment, ktorý prežíva ako cestu k slobode. Sama by tento krok nespravila, no okolnosti jej pomohli.

Deti, na ktorých rodičia preniesli svoje očakávania a spojili ich realizáciu s poslušnosťou („byť dobrým dievčatkom, synčekom“), zažívajú silnú neistotu, pocity viny a strach keby mali zaujať iný postoj ako rodičia očakávajú. Boja sa rodičom ublížiť. Dôvodom je nevedomá obava, že nebudú milované.

Vzbura – cesta k slobode

Vzbura je nevyhnutná cesta k otvoreniu sa pre možný rozvoj vlastnej osobnosti. Normálne sa stáva v čase adolescencie, keď sa intelektuálny a emotívny svet rozvinie do takej miery, že adolescent má svoj názor na všetko a všetkých – osobnosť s vedomým a samostatným JA. Znakom neurózy je, že je veľmi ťažké aby sa „postihnutý“ (postihnutý vo význame, že ho do „veci“ namočil niekto iný) prakticky odvážil ku konkrétnym krokom vedúcim k oslobodeniu sa. Putá sú veľmi silné a emotívne významné.

Potrebuje pomoc zvonku. Tak, ako to „postihlo“ Elzu. Text piesne znovu veľmi pravdivo a trochu aj tvrdo opisuje jej adolescentnú vzburu plnú emócii a očakávaní. Elza svojimi rukami vytvára z vločiek ornamenty, závejové jazyky, padanie snehu, ľadový most a nakoniec nádherný zámok z priezračne čistého ľadu.

OLAF

Vráťme sa ešte k textu a k jednej kreatúre, ktorú už kedysi na začiatku pri hre s Annou Elza vytvorila a ktorú akoby mimochodom vytvorila znovu. Pri slovách piesne „nechaj, nech to pokračuje, aj tak to nemôžem vrátiť späť“  vytvorí čarovným gestom snehuliaka Olafa.

Snehuliak, ktorý bude žiť (aj Elza sama sa tomu bude čudovať že žije) a ktorý sa predstavíako ten, ktorý „má rád teplé objatia“.

Tento paradox je zaujímavý: snehuliak, ktorý má rád teplé objatia a teplo. Neskôr Olaf ospevuje leto a praje si, aby ho mohol zažiť. Olaf je zhmotnená Elzina túžba po láske a s ňou súvisiacim letom, teplom, včelami, kvetmi... Elza sa nemusí báť zimy, tá jej nemôže ublížiť.

 „Otočiť sa chrbtom a zabuchnúť za sebou dvere. Nestarám sa o to (kašlem na to), čo druhí budú hovoriť. Nech búrka hnevu vyrazí!“ a neskôr „chlad ma nikdy aj tak nebude sužovať.“

Ďalší paradox. Elza je tá ktorú chlad nelásky sužoval celý život a bude ďalej ak...

... ak ostane pri prvom kroku, takzvanom „oslobodení sa od“, čiže vytvorení nového sveta podľa svojich predstáv, avšak v samote.

„Je to smiešne, ako sa všetko z diaľky zdá malé a strach, ktorý ma kontroloval, ma viac nemôže dostať“. Eufória slobody je silnou kávou. V histórii ako je Elzina je tu snáď prvýkrát možnosť dýchať z plných pľúc bez strachu. Minulosť sa z tohto bodu prítomnosti eufórie zdá malá (v reálnom svete na minulosť čaká oslobodzujúca integrácia) aj vzhľadom k otvárajúcim sa možnostiam zariadiť si svoj svet podľa svojho, už nie viac podľa očakávaní, ktoré boli len zdrojom strachu.

 „Je čas zistiť, čo dokážem, testovať limity možného a ísť za ne. Žiadne správne, žiadne chybné, žiadne pravidlá. Som slobodná!“. Pocit slobody upevňuje samota – len ona, vietor a nebo.

Toto je typické pre svet adolescentov v pravom slova zmysle a tiež pre svet adolescentov, ktorí vekom už do tohto obdobia nepatria, no vo svojom vývine z nejakých dôvodov boli blokovaní okolnosťami života. V prípade tých druhých neintegrovaná minulosť (pocit krivdy, nežitia, vzťahy so vzťahovými osobami ako sú rodičia, sestra,...), ošiaľ zo slobody bez limít, tušený potenciál driemajúcich či dokonca potláčaných možností, sa do istého času stávajú motorom, satisfakciou, silou.

Elza tvorí ľadový most nad priepasťou, za ktorou postaví vďaka svojej inteligencii a rukám, ktoré zhmotňujú jej dar/prekliatie, nádherný zámok z čistučkého ľadu. Fáza sebastrednosti v živote adolescenta je nevyhnutnou pre spoznanie svojich možností, konfrontáciu s prekážkami, pre nové naštartovanie po prehrách, pre rozvoj sebareflexie no najmä ako poznanie, že sám pre seba si nik nevystačí, že je tu potrebné opustiť svoj svet a vstúpiť do svetov iných ľudí – ľúbiť.

„... nikdy ma neuvidíš plakať...“

Plač a smútok bol častým spoločníkom Elzy. Je to veta adresovaná otcovi, aj keď nevedome. Text pokračujúcej piesne vyjadruje emotívne rozpoloženie Elzy spolu s možnosťami jej daru/kliatby a podľa tejto skutočnosti rastie stavba zámku. Sú tu vysoké stĺpy, klenby, nádherný luster. Keď je stavba ukončená „končí sa“ aj s minulosťou.

Satisfakcia z realizácie diela a teda spoznanie schopností, je silný stimul ukončiť minulosť kontrolovanú strachom a predpismi. Elza zahodí kráľovskú korunu, rozpustí si vlasy a namiesto jej konzervatívnych kráľovských šiat je oblečená v nekonzervatívnych šatách, ktoré dovolia vyniknúť jej postave. Slová piesne vyjadrujú odhodlanie, či predsavzatie rásť ako ranné brieždenie. Elza je konečne so sebou spokojná – je perfektnou dievčinou.

„Tu zostanem vo svetle dňa. Nech búrka hnevu, zlosti vyrazí! Chlad ma aj tak nikdy nebude sužovať“.

Tento záver je nádherne ženský. Zrodenie ženy, ktorá nachádza veľkú časť svojej nerozvinutej identity. Vie o svojom vnútornom potenciáli. Vie, že je pekná, vie, že je nezávislá..., vie že má hodnotu. Elza si ešte v tomto momente nevie uvedomiť, že sa stáva princeznou, ktorej hodnota bude potvrdená vyvolením a zápasom. Dozrievaním, ktorého dôsledkom bude proces stávania sa darom.

Kým však dôjde k darovaniu sa –  k pochopeniu lásky, Elza napriek svojej snahe bude zažívať veľkú neistotu až bolesť z neschopnosti ovládať svoj dar/prekliatie. Jej pokusy bude sprevádzať zraňovanie seba a iných (Anny), následný strach a následné nutkanie byť osamote. Elza nevie ako krajine vrátiť leto/lásku.

Vráťme sa ale do Arendelu – kráľovstva, kde ostala Anna a Hans.

Odporúčame aj:

• prvú časť Zamrznuté srdce - dar či priekliatie?
• tretiu časť Ako zabrániť roztopeniu Olafa