Rodičia našli Ježiša medzi učiteľmi

29. december 2024 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť

Biblický komentár k dnešnému evanjeliu:

Lk 2, 41 - 52

Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali.

Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami.

Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“

On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.

Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný.

A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.

A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.

Keď anjel Gabriel zvestoval kňazovi Zachariášovi narodenie syna, hovoril aj o jeho poslaní, o jeho úlohe, ktorou bude obrátiť srdce – srdce, to znamená myslenie – otcov k synom. Ide o citáciu posledného verša knihy proroka Malachiáša (Mal 4, 6), ktorý však pokračuje: „A srdce synov k otcom.“ Lukáš s tým nesúhlasí! Nie synovia majú pochopiť otcov čiže minulosť, ale sú to otcovia, ktorí sa majú otvoriť novému. Práve to Ježišovi rodičia nepochopili. O tom čítame v 2. kapitole Lukášovho evanjelia vo veršoch 41 – 52, kde sa nachádza veľmi známa epizóda o tom, ako sa Ježiš stratil v chráme. Pozrime sa na to.

„Ježišovi rodičia.“ To, čo charakterizuje tento úryvok, je, že jediné meno, ktoré sa tu spomína, je Ježišovo meno. Hovorí sa tu teda o rodičoch, potom o otcovi a matke, a to už je prvá indícia na pochopenie textu. Keď evanjelista vynecháva mená, znamená to, že sa nezameriava na opis historickej udalosti, ale chce zobraziť reprezentatívne postavy.

„Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky.“ Napriek značným skúsenostiam, ktoré má Mária a Jozef s Duchom, náboženské tradície sú také silné, že keď sa zakorenia v ľudskom vnútri, urobia človeka takmer imúnnym voči pôsobeniu Ducha Svätého. Preto keď sa taký človek otvára Božiemu stvoriteľskému konaniu, vplyv Ducha v jeho živote je pomalý. To sa stalo Márii a Jozefovi, lebo pokračujú vo svojich tradíciách.

Nielen to. „Keď mal“ Ježiš „dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom.“ Teda vzali so sebou aj syna. Povinnosť zaväzovala od trinástich rokov, no oni ho berú už ako dvanásťročného. Evanjelista tu vníma Ježišovu postavu s odkazom na proroka Samuela, veľkú postavu dejín Izraela. V Židovských starožitnostiach Jozefa Flávia čítame: „Samuel mal dvanásť rokov, keď začal prorokovať.“

„A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali.“ Tento text vybrala cirkev na sviatok Svätej rodiny. Keď však čítame povrchne, literárne, zdá sa, že táto rodina je skôr chaotická než svätá. Rodičia, ktorí si neuvedomia, že ich dieťa nie je s nimi, a syn, ktorý sa rozhodne zostať v Jeruzaleme bez toho, aby upozornil svojich rodičov.

A nielen to! Ako uvidíme neskôr, keď ho potom rodičia nájdu, syn namiesto toho, aby sa ospravedlnil, zaútočí a verbálne napadne svojich rodičov, robí im výčitku. Ale to ešte uvidíme.

„Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali.“ Znova sa objaví – tri razy bude menované Sväté mesto – pól, ktorý púta pozornosť tejto rodiny, kde má sídlo chrám, kde sídli Boh.

„Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi.“ Ježiša teda našli pod stĺporadím, kde sa vyučoval zákon. Tam sedel, inštalovaný v strede, čo znamená, že je dôležitou postavou, ako čítame v knihe Sirachovcovej: „Múdrosť sama sa vychvaľuje, aj u Boha je v úcte a má chválu aj u svojho ľudu. Uprostred zástupov Najvyššieho otvára ústa, pred jeho mocou dostáva sa jej slávy“ (Sir 24, 1 – 2).

Ježiš je teda obrazom Božej múdrosti. „Počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli“ – evanjelista tu používa grécke slovo, ktoré označuje podráždený údiv zo strany učiteľov – „nad jeho rozumnosťou a odpoveďami.“ Tu sa objavuje Lukášova irónia! Ježiš sa ich pýta aj odpovedá. Zdá sa, že nenecháva čas učiteľom, aby reagovali na jeho výroky.

„Keď ho zazreli, stŕpli od údivu,“ rodičia sú zmätení, rozrušení, „a matka mu povedala.“ A tu je prvá chyba, ktorej sa matka dopustí. Na oslovenie „Syn môj,“ evanjelista používa grécke slovo, ktoré označuje »toho, koho som porodila«, čiže niekoho, na koho mám právo, nad kým mám moc. „Čo si nám to urobil?“ A tu je druhá chyba. „Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“

Ježišova odpoveď je hrozná a určite pripomenula matke Simeonovo proroctvo v chráme, keď hovoril o meči – meč je obrazom Božieho slova – ktorý mal prebodnúť jej život. Prečo je Ježišova odpoveď hrozná? Lebo zatiaľ čo všetci počúvajú Ježiša, oni ho nepočúvajú. Pre rodičov je synom, ktorý ich má počúvať, nie oni majú počúvať syna. Jediné slová, ktoré v Lukášovom evanjeliu Ježiš adresuje svojej matke, sú tieto a sú to slová napomenutia.

„On im odpovedal: ,Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste,‘“ ide teda o niečo, čo by už mali pochopiť, čo by už mali vedieť, „že mám byť tam,“ sloveso »mám« je technickým slovesom, ktorým evanjelisti označujú plnenie Božej vôle, „kde ide o môjho Otca?“ Ježiš jasne ukazuje na to, že nenasleduje otcov, čiže minulosť, ale nasleduje Otca, otvára sa novému. Nie je dedičom tradícií Izraela, ktoré odovzdáva otec, ale viditeľným svedkom univerzálnej Otcovej lásky. Rodičia to ešte nepochopili. Ježišovo slovo je teda ako meč, ktorý prenikne Máriiným životom.

„Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.“ Tento Ježišov postoj je nepochopiteľný. Evanjelista nám v tomto úryvku – opakujem, rodičia sú tú prezentovaní anonymným spôsobom – predstavuje frustráciu Izraela, ktorý nedokázal pochopiť, akým mesiášom je Ježiš. Videl v Ježišovi mesiáša tak, ako rodičia vidia v Ježišovi syna, ktorý prišiel od Boha, ale mu nerozumejú. Myslia si, že by mal nasledovať tradíciu, Ježiš však opustí tradíciu, aby vytvoril niečo nové.

„Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný.“ A je tu záver, ktorý je zároveň začiatkom postupného Máriinho rastu, ktorý ju povedie od roly Ježišovej matky k tomu, aby sa stala jeho učeníčkou.

„A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.“ Presne ten istý postoj, ktorý zaujala po návšteve pastierov. Návšteva pastierov stavia Máriu pred univerzálnu Božiu lásku, ktorá je otvorená aj pre tie kategórie ľudí, ktoré z nej boli náboženskou inštitúciou vylúčené. Mária nerozumie, ale neodmieta novosť. V tom je jej veľkosť. Ocitla sa zoči-voči novým veciam, ktoré nedokáže pochopiť, neodmieta ich však, ale premýšľa o nich.

„A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.“ Tak ako na začiatku s číslom dvanásť, čo bol odkaz na proroka Samuela, evanjelista znova končí citátom, ktorý opäť odkazuje na proroka Samuela, ktorý tiež rástol v obľube u Boha i u ľudí (1 Sam 2, 26).

Prečo tento odkaz na Samuela? Lebo evanjelista vzal ako vzor jeho matku Annu, neplodnú ženu, ktorá sa vďaka Božiemu zásahu stala matkou a jej oslavný spev (1 Sam 2, 1 – 10) sa stane základom pre Máriin oslavný hymnus Magnifikat.

(z knihy Poklad evanjelia, rok C)