Boh tak miloval svet, že poslal svojho syna ...

10. apríl 2024 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť

Biblický komentár p. Alberta Maggiho OSM

Jn 03, 14 - 21

Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.
A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.

V tretej kapitole svojho evanjelia Ján predstavuje dialóg medzi Ježišom a farizejom Nikodémom, ale tento dialóg je ako medzi hluchými, lebo Ježiš hovorí o nových veciach a farizej, človek tradície, človek zákona nechápe a nič iné nerobí len namieta: ako je to možné? Ako sa to dá? Ježiš teda Nikodémovi pripomína známu udalosť z knihy Numeri, kde Boh trestal svoj ľud, ktorý sa vzoprel voči nemu a protestoval. Poslal jedovatých hadov, ktorí hrýzli a zabíjali, Potom, na príhovor Mojžiša nechal vyzdvihnúť medeného, bronzového hada a ten ich zachraňoval. V knihe Numeri čítame: „Tu Pán povedal Mojžišovi: „Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý, kto naň pozrie, ostane nažive.“" (Num 21, 8). Ježiš odkazuje na túto udalosť ale len zo strany spásy, nie kvôli trestu, lebo v Ježišovi Boh netrestá, ale všetkým ponúka lásku a spásu.

„Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka", Ježiš je plnosť ľudskosti, ktorá sa zhoduje s božským stavom, „aby každý, kto verí, mal v ňom", v kom? Aby každý kto verí v syna človeka, čiže každý kto túži po plnej ľudskosti, ktorá žiari v Ježišovi a zažiari vo chvíli kríža, keď Ježiš ukáže plnosť svojej a Otcovej lásky, mal „večný život". Ježiš sa obracia na farizeja, farizeji verili vo večný život, ale ako odmenu v budúcnosti za dobrý život v prítomnosti. Tu Ježiš po prvý raz hovorí o večnom živote nie však ako odmene v budúcnosti, ale ako reálnej možnosti v prítomnom čase. Večný život nebude v budúcnosti, ale je. Ježiš hovorí, že každý kto verí v neho. Verí znamená odovzdal sa Ježišovi, žije ako on pre dobro človeka, má večný život. Život, ktorý sa volá večný ani nie tak pre jeho nedefinovanú dĺžku, ale kvôli nezničiteľnej kvalite a Ježiš o ňom hovorí vždy v prítomnom čase. Večný život je možnosť plného života, ktorá je už teraz ľuďom k dispozícii.

Týmto vyhlásením Ježiš nahrádza úlohu, ktorá bola pripisovaná zákonu. Bolo to dodržiavanie zákona, ktoré potom garantovalo ako odmenu večný život. S Ježišom to už nie je dodržiavanie zákona, ale prijatie a odovzdanosť jednej osobe. Ježiš pokračuje v stále stúpajúcej ponuke lásky. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život". Ježiš je darom Božej lásky pre celé ľudstvo, lásky, ktorá sa chce prejaviť, ktorá sa chce zdieľať.

Ježiš neguje obraz, ktorý je taký drahý všetkým náboženstvám: obraz Boha ktorý súdi, ktorý odsudzuje. Boh Ježiša, Otec je iba láska a ponúka lásku. Záleží potom na človeku či túto lásku prijme, alebo nie. „Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil". Nie tak, ako veril farizej Nikodém, že príde mesiáš, ktorý oddelí čistých od nečistých, svätých od hriešnikov, čo je záležitosťou ideologickej zúrivosti s ktorou prichádzajú všetky náboženstvá a rozdeľujú tak ľudstvo. Ježiš prináša ponuku lásky pre všetkých, aby bol svet zachránený. Toto je obraz lásky Boha voči ľudstvu.

Ježiš potvrdzuje: „Kto v neho verí", v syna človeka, „nie je súdený", nejde v ústrety žiadnemu súdu a odsúdeniu či trestu. Preto je tu otázka, odkiaľ pochádza neblahý obraz Boha ktorý súdi, Boha, ktorý odsudzuje, keď Ježiš taký obraz ruší? „Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna". Teraz je to jasné: tento súd nie je od Boha, ale je to súd človeka, ktorý robí na základe svojho rozhodnutia. Buď prijme ponuku života, alebo ju odmietne a odmietnutie života je plnosť smrti.

Ježiš v tejto epizóde ešte lepšie vysvetľuje svoj pohľad a robí tak obrazom, ktorý môžu všetci pochopiť: je to obraz svetla. Svetlo je pozitívne, svetlo robí dobre, je nevyhnutné pre život človeka. Svetlo robí zle len vtedy, keď človek žije v temnotách, vo tme. Kto dlhý čas trávi zatvorený v tme aj malý prameň svetla mu robí zle, je mu nepríjemný. Ježiš teda potvrdzuje: „A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé". Ten kto sa každý deň odovzdáva Ježišovi, koná skutky, ktoré dávajú život, povolávajú k životu, robia radostným život druhých, stáva sa osobou plnou svetla, osvietenou, a keď sa stretne so svetlom tak ho príjme. Kto však egoisticky myslí len na svoje potreby života, len na svoj malý temný svet, keď príde na svetlo, tak mu je nepríjemné a sťahuje sa znova do temnoty.

Ježiš uzatvára: „Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené". Ako opak konaniu zla však Ježiš nehovorí o konaní dobra ako by sme očakávali, ale hovorí: „kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu". Pravdu treba konať, pravda nie je doktrína, ale láskavý postoj voči druhým. To, čo oddeľuje ľudí od Boha nie je doktrína, ale spôsob života. Preto každý, kto koná pravdu ide na svetlo, aby bolo zrejmé že svoje skutky koná v Bohu, lebo Boh je ten, kto robí človeku dobre.

_______________________

(Starší komentár p. Maggiho)

Boh nie je sudca, ale ten, ktorý dáva život a ponúka človeku plnosť života, ktorá sa zjavila a realizovala v jednorodenom synovi Ježišovi. O tom je Jánovo evanjelium, tretia kapitola, verše 14-21, ktoré však potrebujeme spojiť s veršami 19 a 20.

„Boh tak miloval svet”, teda je tu prítomné zjavenie Božej lásky svetu. Boh nie je pesimista, presýtený ľudstvom, ale je Bohom, ktorý je zamilovaný do ľudí. A je natoľko zamilovaný, natoľko miloval svet, „že dal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto v neho verí ...“

Veriť v jednorodeného Syna znamená veriť vzoru – ideálu človeka. Tu je Ježiš zobrazovaný ako jednorodený syn. Je Božím synom nakoľko zjavuje Boha vo svojej ľudskej prirodzenosti, ale je synom Človeka nakoľko predstavuje človeka v božskej prirodzenosti. Teda v Ježišovi máme vzor ľudstva. Koľkí vyjadrili svoj súhlas s týmto ideálom ľudstva. Ideál človeka, jeho rast a úplná vyzretosť sú v schopnosti milovať, ktorú nemôže nik ovplyvniť.

„Aby nezahynul nik, ale aby mal večný život“. Večný život pre Ježiša neznamená sľub do budúcnosti, ale prítomnú možnosť. Ktokoľvek žije vkladajúc do svojho života lásku podobnú tej, ktorú má Boh pre nás, teda úplnú lásku, bezpodmienečnú a neobmedzenú, už má život v takej kvalite, že sa volá večný, nie len pre svoju trvácnosť, ale práve pre svoju kvalitu, je nezničiteľný: smrť sa ho nemôže ani len dotknúť.

„Lebo Boh neposlal syna”, a znova trvá na tomto „synovi“, Božom synovi a synovi Človeka v ľudskej plnosti, ktorá obsahuje božskú prirodzenosť, „na svet“, a tu nevraví „aby ho zavrhol“ ale je tu použité sloveso odsúdiť. Boh však nie je sudca, ale ten, ktorý dáva život. A syn takisto.

Teda neposlal syna, aby odsúdil svet; toto bolo očakávanie farizejov, ktorí čakali Mesiáša, ktorý príde súdiť, oddelí dobrých od zlých, čistých od nečistých, ale nie Boha, nie Ježiša. Neposlal syna, aby súdil svet, ale „aby sa skrze neho svet spasil“.

Ježiš ponúka alternatívu života, ponúka alternatívu spoločnosti. Kto ju príjme bude s ním v plnosti života. „Kto verí v neho“ a veriť znamená vyjadriť svoj súhlas tomuto ideálu človeka, človeka schopného bezpodmienečnej a bezhraničnej lásky – „nie je súdený“. Nestretne sa s nijakým odsúdením. Myšlienka odsúdenia je cudzia Jánovmu evanjeliu. Kto verí, nekráča v ústrety odsúdeniu, ale už je v plnosti života.

Naopak, kto neverí už je odsúdený „pretože neuveril v meno Jednorodeného“. Človek sám seba odsudzuje, odmietajúc túto plnosť života, túto lásku. Odmietnutie plnosti života, ktorým je Ježiš, spôsobuje plnosť smrti. Toto je význam, ktorý nám predkladá evanjelista, toto odsúdenie sa stane zavrhnutím.

Posolstvo Boha je absolútne pozitívne: kto ho príjme má plnosť života, kto ho odmietne nie je súdený, ale sám seba zavrhne. A tu máme ďalšie verše 19 a 20, ktoré nám pomôžu lepšie pochopiť túto myšlienku, ktorá by inak ostala nedokončená.

Evanjelista píše: „Svetlo prišlo na svet a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“. Hľa súd. Tí, ktorí napriek tomu, že vidia žiariť Pánovo svetlo sa odťahujú, ostávajú v priestore smrti. A tí, ktorí sa nechajú pritiahnuť týmito lúčmi svetla vojdú do plnosti života. Tak to komentuje evanjelista: „Veď každý, kto zle robí nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené“.

Neexistuje žiadne odsúdenie z Božej strany, z jeho strany je tu pozitívna ponuka života. Kto ju príjme má plnosť života; kto ju odmietne, pretože táto ponuka je v protiklade s jeho záujmami, proti jeho túžbam, ostáva v priestore smrti. Nie pre odsúdenie zo strany Boha, ale pre odsúdenie, ktoré si človek sám slobodne pre seba vybral.