Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti

31. január 2024 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť

Biblický komentár k dnešnému evanjeliu:

Mk 6, 1 - 6

Ježiš prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním. Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom.

Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere.

Potom chodil po okolitých dedinách a učil.

Je to tretí raz, čo Ježiš hovorí v synagóge; v predošlých dvoch prípadoch to nedopadlo dobre: ​​po prvý raz bol prerušený, lebo predkladal úplne nové posolstvo, ktoré podlamovalo autoritu znalcov Zákona, po druhý raz to bolo ešte horšie, dokonca sa ho snažili zabiť, lebo Ježiš v synagóge uzdravil človeka a to sa v sobotu robiť nesmelo, pre Ježiša však dobro ľudí má vždy prednosť pred dodržiavaním božského zákona. Ako to dopadne tentokrát? Je to tretí a posledný raz a číslo tri v prenesenom jazyku Biblie vyjadruje to, čo je úplné, kompletné. Tentoraz sú splnené všetky podmienky, aby to dopadlo veľmi dobre, lebo Ježiš prichádza so svojim slovom do Nazareta, teda do svojej rodiny, medzi svojich príbuzných. Mohli by sme mohli povedať, že tentoraz Ježiš „hrá na domácom ľade“; uvidíme.

Sme v šiestej kapitole Markovho evanjelia, Ježiš prichádza v sobotu a začína učiť v synagóge. A tu nastáva problém, lebo Ježišovo učenie sa nepodobá učeniu znalcov Zákona, ktorí stále opakujú to, čo už bolo povedané, ale ide o ponuku nového vzťahu s Bohom, ktorý sa nezakladá na zachvávaní, na poslušnosti jeho zákonom, ale na prijatí jeho lásky a to vyvoláva zmätok. Evanjelista v skutočnosti píše, že poznamenáva, že „boli udivení“, sú ohromení a pýtajú sa sami seba: „Odkiaľ to má tento?“. Čo znamená „odkiaľ to má“? Znamená to, že to nepochádza od Boha, ake z akého tajomného prostredia, možno magického alebo čarodejníckeho, „Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo?“, čiže nič z toho tajomného nepochádza od Ježiša. „A mocné divy, čo sa dejú jeho rukami“, niečo, čo sa „deje jeho rukami“ naznačuje čarodejnícke skutky; skrátka si mýlia Ježiša s akýmsi mágom, s akýmsi čarodejníkom a tak diskreditujú aj jeho reč, aj jeho múdrosť.

Je zaujímavé, že Ježiš je vo svojej dedine, kde ho poznajú, ake nemenujú; v evanjeliách náboženské autority a farizeji nikdy nespomínajú Ježiša menom, lebo ním opovrhujú. No aj v jeho dedine jeho dedinčania, keď hovoria o Ježišovi, hovoria „Vari to nie je ten tesár“ a potom urážlivo „syn Márie“. Nikdy sa jednotlivec nespomína ako syn matky, ale vždy ako syn otca, lebo sa mu podobal; vidíme teda, že Ježiš nedáva česť postave otca. "A pohoršovali sa na ňom." Keď teda Ježiš prináša svoje učenie, tento nový vzťah s Bohom medzi svoj ľud, k tým, ktorí ho poznali, spôsobuje škandál; je to semeno ktoré padlo na tvrdú zem, ktoré sa nezachytí, nezapustí korene.

A Ježiš, jeho výčitka sa stala príslovečnou, hovorí: „Proroka“, kto je prorok? Prorok je človek, ktorý v hlbokom a dôvernom súzvuku s Bohom vždy realizuje nové veci, lebo Boh Biblie je Boh, ktorý robí nové všetky veci, je Bohom, ktorý sa neustále mení. Prorok je teda ten, kto stále ponúka nové spôsoby vzťahu s Bohom. “Proroka„ hovorí Ježiš „si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome“. Práve tí, ktorí ho mali pochopiť, poznať a preto si ho vážiť, sú tí, ktorí ním pohŕdajú, prečo? V týchto svetoch, v tých malých svetoch, ale všade v náboženskom svete existuje imperatív „vždy sa to tak robilo“, preto na všetko nové sa pozerá s podozrením, všetko nové naháňa strach, lebo podkopáva prijaté istoty. Ježiš však prišiel, aby ponúkol novú skutočnosť Boha, ktorá potrebuje, ako sám povie, nové víno v nových mechoch, staré spôsoby myslenia nemožno zachovať.

Tvárou v tvár tejto skepse, tomuto opovrhovaniu, ako píše evanjelista, Ježiš má zviazané ruky: „nemohol tam urobiť nijaký div, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa ich nevere“. Ježiš sa čuduje, je to údiv plný smútku, ktorý ukazuje, do akej miery môže náboženská inštitúcia zotročiť a podrobiť si ľudí. Ľudia nemajú právo rozmýšľať vlastnou hlavnou, musia myslieť vždy tak, ako rozhodli náboženské autority a autority rozhodli, že Ježiš je rúhač, musí byť usmrtený, a preto ho netreba počúvať.