K slobode vedie chudoba

Týmito slovami Učiteľ prevracia bežný spôsob myslenia alebo nastavenia života a pomáha nám vyliečiť sa z našej slepoty, najmä pokiaľ ide o otázku kto je prvý a kto posledný. Medzi jeho učeníkmi vznikajú diskusie o tom, kto je väčší, kto je prvý, kto je dôležitejší. Téma veľmi rozšírená a diskutovaná aj dnes medzi nami, Jeho nasledovateľmi. Riskujeme, že nadobudneme presvedčenie, že prvý je ten, kto má najviac, kto najviac vlastní.

 

Podstatou svetového zla je to, že považujeme za hodnoty to, čo nie sú hodnotami. Čiže hodnotou nie je vlastnenie vecí, nie je vlastnenie ľudí, nie je ani vlastnenie Boha. Ak vlastníme veci, sme nimi posadnutí; ak vlastníme ľudí, zotročujeme ich a stávame sa otrokmi. Ak vlastníme Boha, to už nie je Boh.

 

Preto všetka naša túžba mať je presne to, čo nás vedie k smrti. K životu nás privádza dar. Život nám je daný, vzťahy sú dar.

 

Ak sa dávam, vstupujem aj do vzťahu. Láska, ktorá je vzájomným vzťahom, je pokora, je služba. Presný opak vládnutia, moci nad druhým, vlastnenia vecí. Veci slúžia na to, aby slúžili jednému i druhému. Je to teda svet hodnôt postavený presne naruby.

 

Bohatstvo je prvým stupňom o ktorý sa potkneme: bohatstvo, moc, sláva. Učiteľ hovorí, že prvým krokom k slobode je chudoba. Takto vstupujeme do života.

 

Solženicin tiež povedal: „Keď si chceš udržať otroka, neber mu všetko, inak sa stane slobodným“. Musíš ľuďom niečo nechať, aj tým v koncentračných táboroch: ak im všetko vezmeš, stanú sa slobodnými.