Boží dar - podobenstvo o lampe

28. január 2021 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť

Biblický komentár Alberta Maggiho k dnešnému evanjeliu:

Mk 4, 21 - 25 

Ježiš povedal zástupu: „Vari je lampa na to, aby ju postavili pod mericu alebo pod posteľ? A nie na to, aby ju postavili na svietnik? Lebo nič nie je skryté, čo by sa nemalo vyjaviť, ani utajené, čo by sa nemalo dostať na verejnosť. Kto má uši na počúvanie, nech počúva!“

Ďalej im povedal: „Dávajte pozor na to, čo počúvate! Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám, ba ešte sa vám pridá. Lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“

Potom ako Ježiš rozprával o zrne, ktoré rastie a prináša plody, teraz prirovnáva toto zjavenie plnosti života k svetlu. Nemáme ho schovávať (položiť pod mericu), ale má byť naplno viditeľné prostredníctvom darovania seba samých.
Biblická tradícia predstavovala Mojžišov zákon ako svetlo pre ľudí. Tento zákon je už teraz nahradený Ježišovým slovom.
Kým zachovávanie „neporušiteľného svetla zákona“ (Múd 18, 4) malo za úlohu osvetľovať kroky ľudí, prijatie Pánovho slova premieňa na svetlo samotného človeka povolaného Ježišom, aby sa stal ako on „svetlom sveta“ (Jn 8, 12;Mt 5, 14).
 

Ježiš teraz vyučuje zástupy prostredníctvom podobenstiev a iba učeníkom jasne ohlasuje Boží plán o človekovi. Učeníci potom budú mať za úlohu celému ľudstvu otvorene ohlasovať dobrú zvesť o Božom kráľovstve: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium (dobrú zvesť) všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15).

"Kto má uši na počúvanie, nech počúva!“ Po druhý raz Ježiš nabáda pozorne počúvať jeho posolstvo, pričom opakuje napomenutie vyjadrené na konci podobenstva o štyroch pôdach (Mk 4, 9).

Ďalej im povedal: „Dávajte pozor na to, čo počúvate! Evanjelista po tretíkrát opakuje sloveso počúvať, čím chce zdôrazniť, čo chce Ježiš povedať. Ježišova naliehavá výzva počúvať je odôvodnená ťažkou pozíciou každého Božieho vyslanca, ktorý je povolaný prehovoriť k tým, čo majú „uši na počúvanie, no nepočujú, pretože sú odbojný dom“ (Ez 12, 2).

Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám, ba ešte sa vám aj pridá.

„Miera, akou meriate“ je množstvo zrna, ktorým je naplnená merica. Merica tak nezakrýva svetlo spoločenstva, ale zjavuje jeho štedrú lásku.
Na lásku, ktorú je človek schopný darovať, Boh odpovedá (vám sa nameria) rovnako veľkou láskou, čo u veriaceho znásobuje schopnosť milovať, ako keď zasiate zrno najprv prináša tridsaťnásobnú úrodu a potom aj šesťdesiatnásobnú.

A nielen to, Boh daruje život tomu, čo život plodí (ba ešte aj pridá), a tento dar vedie človeka k plnosti svojho života, rovnako ako zrnko obilia, ktoré na vrchole svojho životného procesu prináša „stonásobnú úrodu“ (v. 8).

Ježiš týmto obrazom ubezpečuje učeníkov, že ich vzrast nezávisí len od ich úsilia, ale aj od Božej lásky, ktorá ich predchádza, sprevádza a posilňuje a ktorá všetko premieňa na dobro.

Skúsenosť Božej lásky vznecuje v jednotlivcovi tú istú schopnosť milovať nezištne, ako sa on cíti byť milovaný, a ako človek postupne vzrastá v láske, čoraz väčšmi sa stáva podobným samotnému Otcovi.

"Lebo kto má (plodí), tomu sa pridá, a kto nemá (neplodí), tomu sa vezme aj to, čo má.“ Ježiš potvrdzuje to, čo už vyjadril predtým. Tomu, kto plodí lásku, bude daná ešte väčšia schopnosť milovať, v nekonečnom stupňovaní sa, pretože človek je včlenený do samotného života toho, ktorý „nedáva Ducha podľa miery“ (Jn 3, 34).

Naopak, kto nemiluje, nemá život a je odsúdený na úplnú sterilitu: „Kto nemiluje, ostáva v smrti“ (1Jn 3, 14). Je muzobraté životné semeno, ktoré do neho bolo zasiate, rovnako ako diabol oberá o slovo (Mk 4, 15), a nakoniec sa ocitajú v tej istej situácii ako ten, kto neprijal Ježišovo posolstvo, pretože túžil po moci (Mk 4, 3.15).

(zdroj z  knihy Podobenstvá ako kamene)