Podobenstvo o rozsievačovi

27. január 2021 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť

Biblický komentár Alberta Maggiho k dnešnému evanjeliu:

Mk 4, 1-20

Ježiš začal opäť učiť pri mori. Okolo neho sa zhromaždil veľký zástup. Preto nastúpil na loď na mori a sadol si; a celý zástup bol na brehu. Učil ich veľa v podobenstvách a v svojom učení im hovoril: „Počúvajte! Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, jedno zrno padlo na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ho.

Druhé padlo na skalnatú pôdu, kde nemalo veľa zeme, a hneď vzišlo, lebo nebolo hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahorelo, a pretože nemalo koreňa, uschlo.

Iné zasa padlo do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo, udusilo ho a ono neprinieslo úrodu.

Iné zrná padli do dobrej zeme; vzišli, rástli a priniesli úrodu: jedno tridsaťnásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné stonásobnú.“

A povedal: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva!“

Keď bol potom sám, tí, čo boli okolo neho s Dvanástimi, pýtali sa ho na podobenstvá. On im povedal: „Vám je dané tajomstvo Božieho kráľovstva, ale tým, čo sú vonku, podáva sa všetko v podobenstvách, aby hľadeli a hľadeli, ale nevideli, aby počúvali a počúvali, ale nechápali, aby sa azda neobrátili a aby sa im neodpustilo.“

Potom im povedal: „Nerozumiete tomuto podobenstvu? Ako potom pochopíte ostatné podobenstvá?

Rozsievač seje slovo. Na kraji cesty, kde sa seje slovo, sú tí, čo ho počúvajú, ale hneď prichádza satan a oberá ich o slovo zasiate do nich.

Do skalnatej pôdy zasiate je u tých, čo počúvajú slovo a hneď ho s radosťou prijímajú, ale nemajú v sebe koreňa, sú chvíľkoví. Keď potom nastane pre slovo súženie alebo prenasledovanie, hneď odpadnú.

A iné, zasiate do tŕnia, je u tých, čo počúvajú slovo, ale potom sa vlúdia svetské starosti, klam bohatstva a všelijaké iné žiadostivosti, slovo udusia a ostane bez úžitku.

A do dobrej zeme zasiate je u tých, čo počúvajú slovo a prijímajú ho a prinášajú úrodu: jedno tridsaťnásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné stonásobnú.“

V Markovom evanjeliu sa nachádza podobenstvo odlišné od ostatných, a to tým, že predstavuje kritérium pre pochopenie každého ďalšieho podobenstva. Zoči-voči nechápavosti svojich učeníkov, ktorí nepochopili podobenstvo o rozsievačovi (Mk 4, 1 – 20), Ježiš tvrdí: „Nerozumiete tomuto podobenstvu? Ako potom pochopíte ostatné podobenstvá?“ (Mk 4, 13).

Správne pochopenie tohto prvého podobenstva je podľa evanjelistu nevyhnutné pre pochopenie ostatných evanjelií.

Kontext

Preto, aby bolo možné presne chápať podobenstvá, ako aj každú časť evanjelia, je vždy dobrým zvykom pozorovať, v akom kontexte boli vyslovené, akému typu publika chcel Ježiš adresovať svoje posolstvo.

Kontextom podobenstva o rozsievačovi je Ježišovo prvé verejné vyučovanie vzápätí, ako prerušil vzťahy s vlastnou rodnou krajinou, ba dokonca aj s vlastnou rodinou, ktorá ho považuje za blázna.^[1]

Ježiš začal verejne ohlasovať posolstvo o Božom kráľovstve^[2]a to spôsobilo, že zákonníci, najvyššie teologické autority Izraela, vyhlásili, že sa rúha,^[3] a teda že je hoden trestu smrti.^[4] Aj farizeji a herodiáni rozhodli, že má zomrieť.^[5]A jeho rodina prišla do mesta Kafarnaum, aby ho chytili (Mk 3, 21 – 34).

Jediný pozitívny znak v tejto dramatickej situácii sú zástupy, ktoré naďalej nasledujú Ježiša aj napriek tomu, že autority ho označili za posadnutého diablom „Belzebulom“,„kniežaťom zlých duchov“ (Mk 3, 22). A práve na tieto zástupy sa Ježiš obracia podobenstvom o rozsievačovi.

Umiestnenie tohto podobenstva, ale aj iných podobenstiev do poľnohospodárskeho kontextu nie je viazané iba na vtedajšiu kultúru; ak človek prijme Ježišovo posolstvo, ono je schopné uvoľniť v ňom všetku jeho vitálnu energiu; preto sú v evanjeliách hojne používané obrazy prírodných cyklov – na vykreslenie procesu transformácie v človekovi, ktorý sa v ňom odohráva, keď prijme Pánovo slovo.^[6]

Ježiš opäť vyučuje. V Markovom evanjeliu je sloveso „vyučovať“^[7]chápané ako výklad posolstva založený na myšlienkach vyjadrených v Starom zákone. Toto učenie, určené prevažne židovským poslucháčom, je výlučne Ježišovým privilégiom, pretože on vie, čo je zo Starého zákona ešte platné.

Jeho učeníci, stále presiaknutí nacionalistickou ideológiou nadvlády Izraela nad ostatnými národmi,^[8] aj napriek tomu, že nemali oprávnenie „vyučovať“, sú poslaní „kázať“^[9], čiže ohlasovať posolstvo bez toho, aby používali argumenty Starého zákona (Mk 3, 14).

Evanjelistov výrok (opäť) naráža na to, keď Ježiš prvýkrát vyučoval zástupy a rovnako ako teraz sa nachádzal „pri mori“.^[10]V skutočnosti nejde o more, ale o jazero –Galilejské jazero (Mk 1, 16). Evanjelista naschvál namiesto výrazu jazero používa výraz more, čím naráža na „more“, cez ktoré musel prejsť ľud pri úteku z egyptského otroctva (Ex 14, 2), a spája tak príbeh podobenstva s témou putovania cez púšť (Exodus). Okrem toho more značí hranicu medzi Izraelom a pohanskými národmi.

A hoci aj náboženské a civilné autority odmietli Ježiša a jeho vlastná rodina je ním pohoršená, zástupy ho naďalej nasledujú, pretože v Ježišových slovách spoznali náuku, ktorá pochádza od samého Boha.^[11] Ježiš sa obracia na zástupy tými istými slovami, akými sa obracal k ľudu Mojžiš, keď mu chcel sprostredkovať Božiu vôľu: „Počuj, Izrael“ (Dt 5, 1;6, 3.4). Ale Ježiš, aj keď siaha po Mojžišovej formulácii, vynecháva slovo „Izrael“ a používa množné číslo (počúvajte), pretože jeho posolstvo je určené všetkým, ktorí ho chcú prijať, a nielen izraelskému národu. Božie kráľovstvo nie je vlastníctvom jednotlivého národa, ale celého ľudstva.

Ježiš sa vo svojom rozprávaní odvoláva na techniku sejby v palestínskom svete, kde sa najskôr vysievalo semeno, až potom sa oralo.

Rozsievač hádže zrno na štyri odlišné druhy pôdy: na cestu, na skalu, do tŕnia a do dobrej pôdy. Na ceste, len čo na ňu dopadne zrno, pozobú ho vtáky; v skalnatej pôde uschne hneď, ako vyklíči; v bodľačí sa udusí pri raste.

Len v poslednom druhu pôdy, v tej dobrej, prináša zrno takú hojnú úrodu, že rozsievača odškodní za podstúpené straty. Hojnosť úrody je znakom Pánovho požehnania: „A Izák sial v tej krajine a v tom roku žal stonásobne, lebo Pán ho požehnával“ (Gn 26, 12).

Skutočnosť, že v ostatných druhoch pôdy zrno nevyklíčilo či neprinieslo úrodu, netreba dávať za vinu semenu, ale nedostatku podmienok potrebných na to, aby zrno mohlo vzklíčiť a rásť.

V konaní rozsievača, ktorý vysieva zrno všade, aj tam, kde to vyzerá beznádejne, vidí Ježiš konanie Otca, ktorý nerozlišuje medzi tými, ktorí si jeho lásku zaslúžia, a tými, ktorí naopak nie (Lk 6, 35), ale každému bez výnimky ponúka svoju lásku a svoje tvoriteľské slovo....

(zdroj + pokračovanie v knihe Podobenstvá ako kamene)