Ježiš a monsignor

8. marec 2024 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť

Biblický komentár k dnešnému evanjeliu:

Mk 12, 28b - 34

Jeden zo zákonníkov pristúpil k Ježišovi a spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“

Ježiš odpovedal: „Prvé je toto: ‚Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!‘ Druhé je toto: ‚Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘ Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet.“

Zákonník mu vravel: „Dobre, Učiteľ, správne si povedal: ‚Jediný je a okrem neho iného niet; a milovať ho z celého srdca, z celého rozumu a z celej sily‘ a ‚milovať blížneho ako seba samého‘ je viac ako všetky zápalné a ostatné obety.“

Keď Ježiš videl, že odpovedal rozumne, povedal mu: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva.“

A už sa ho nik neodvážil vypytovať.

V „podobenstve o rozsievačovi“  (Mk 4, 1 – 20) Ježiš prirovnáva svoje posolstvo ku životaschopnému semienku a upozorňuje, že sa naplno rozvinie iba na jednom zo štyroch miest, kam dopadne.

Na ostatných troch miestach je neúspech zaručený. Ježiš ponúka každému plnosť života, ale iba málokto ju prijíma: „lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených“ (Mt 22, 14).

Jednou z prekážok pre prijatie posolstva je podľa Ježiša bohatstvo, a žiaden boháč nevstúpil Ježišovho spoločenstva, až kým sa nezbavil svojho majetku (Lk 14, 33; Mt 27, 57). Ďalšou veľkou prekážkou je náboženstvo.

Evanjeliá nám prezentujú tento paradox: čím väčšmi je človek vzdialený od náboženstva, tým ľahšie vníma Božiu prítomnosť vo svojom živote; čím nábožnejší je človek, tým ťažšie rozpoznáva a prijíma Pána, keď sa mu zjavuje.

Tí, čo sa považujú za hriešnikov, majú možnosť vstúpiť do kráľovstva, avšak nie tí, čo ich za takých považujú. Ježiš a svätuškári sú absolútne nezlučiteľní. Avšak iba o chlp sa Ježišovi nepodarilo zaangažovať do plánu o kráľovstve práve jedného z najdôležitejších predstaviteľov náboženstva, oficiálneho teológa.

Marek vo svojom evanjeliu opisuje pokus zákonníka o zblíženie sa s Ježišom (Mk 12, 28 – 34).

Zákonníci boli zbožné osoby, ktoré venovali celý svoj život štúdiu biblie a v pokročilom veku (40 rokov) vkladaním rúk dostávali ducha, ktorý zostúpil na Mojžiša (Nm 11, 16 – 17) a boli považovaní za priamych nasledníkov prorokov. Mali za úlohu verne zachovávať a ochraňovať zákon „stále, na večné veky“ (Ž 119, 44), pretože: „všetko, čo robí Boh, má večnú platnosť; k tomu nemožno už nič pridať, ako ani nie je možné nič odobrať” (Kaz 3, 14).

Ich oblečenie a náboženské odznaky podčiarkovali ich dôstojnosť a ľud sa na nich obracal úctivým oslovením „rabbi“ („monsignor“) (Mt 23, 7 – 8).

Ich náuka bola prirovnávaná k samotnému Božiemu slovu: „Všetky slová zákonníkov sú slovami živého Boha“  (Ber. M. 1, 3) tvrdí Talmud, a aj Biblia potvrdzuje ich nespornú autoritu: zákonník “u veľmožov koná služby, ba dostavuje sa aj pred vladára, jeho meno bude žiť z pokolenia na pokolenie” (Sir 39, 4. 13).

Ich učenie bolo považované za neomylné, a preto mali na ľudí obrovský vplyv, dokonca väčší než veľkňazi, ba dokonca aj samotný kráľ.

Avšak v momente, keď začne vyučovať Ježiš, ich povesť okamžite skrachuje. Keď ho ľudia počúvajú, spoznávajú, že Ježiš, a nie zákonníci, je Bohom splnomocnený vyučovať („má moc“) (Mk 1, 21 – 28).

Marek včleňuje príhodu o zákonníkovi do záverečnej ofenzívy, ktorú proti Ježišovi rozpútala koalícia farizejov, herodiánov a saducejov. Kladú mu zradné otázky, aby ho tak mohli prichytiť pri čine a udať ho. A keďže ich Ježišove odpovede pripravili o reč, zapája sa do debaty zákonník. Kladie mu otázku, na ktorú je odpoveď zdanlivo jednoznačná: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých“?.

Zákonníci milovali protokoly, a tak sa im podarilo nájsť v zákone až 613 prikázaní, ktoré riadili život jednotlivca. Z týchto prikázaní bolo 365 (ako dní v roku) zákazov a 248 (ako súhrn prvkov, o ktorých predpokladali, že tvoria ľudské telo) povinností, ktoré mal každý veriaci dodržiavať.

Zákonník samozrejme vopred pozná odpoveď na svoju otázku (Matúš a Lukáš zdôrazňujú, že chcel Ježiša „pokúšať“, Mt 22, 35; Lk 10, 25). Nepýta sa preto, že sa chce naučiť niečo nové, ale preto, aby potvrdil, respektíve skontroloval neveľmi ortodoxné teologické názory, ktoré vyznával tento čudesný galilejčan, ktorý sa tvári, že „sa vyzná v Knihách, aj keď sa neučil“ (Jn 7, 15).

Prikázania predstavujú normu správania pre ľudí, ale aj samotný Boh z nich zachovával aspoň jedno: sobotňajší oddych. Pre zákonníkov bolo toto prikázanie nepochybne to najdôležitejšie: v sobotu „Stvoriteľ nepracuje“  (Mek, Es. 20, 11).

Toto presvedčenie malo svoje korene v knihe Genezis, kde sa píše, že keď Boh na siedmy deň dokončil stvorenie sveta, odpočíval od všetkých diel (Gen 2, 3). A keďže toto prikázanie bolo považované za najdôležitejšie zo všetkých, jeho zachovávanie malo rovnakú hodnotu, ako naplnenie celého zákona (Ber. Y. 1).

Naopak, porušenie sobotňajšieho odpočinku malo takú istú hodnotu, ako porušenie všetkých ostatných prikázaní, a trestalo sa usmrtením (Ex 31, 14). Ježiš nielenže nikdy nedodržiaval prikázaný sobotňajší odpočinok, ale dokonca ho systematicky narušoval. Je v sobotu zakázané nielen liečiť, ba dokonca aj navštevovať chorých? (Shab.B. 12a). Ježiš v sobotu navštevuje, lieči a aj uzdravuje nemocných (Lk 13, 14).

Nesmie sa v sobotu prejsť viac než deväťsto metrov? („dvetisíc lakťov“ Nm 35, 5; Sota M. 5, 3). Je hádam pre Ježiša lepší deň, než sobota, na výlety so svojimi učeníkmi, ktorí zhoršujú previnenie tým, že po ceste trhajú obilné klasy, čo bola jedna z 39 hlavných aktivít zakázaných v sobotu? (Mk 2, 23 – 28).

Je v sobotu prísne zakázané prenášať čokoľvek ťažké? (Jer 17, 21 – 27). Ježiš nabáda chorého človeka, aby na to nedbal: “Vstaň, vezmi si lôžko a choď!" čím vzbudzuje vehementné protesty autorít: "Je sobota, nesmieš nosiť lôžko!" (Jn 5, 8. 10).

Na základe týchto predpokladov sa dalo očakávať, že sa Ježiš neprispôsobí oficiálnej doktríne. Kto nikdy nerešpektoval prikázanie o sobote, zaisto nepokladá zachovávanie tohto prikázania za to najdôležitejšie. 

Na zákonníkovú otázku o tom, ktoré prikázanie je najdôležitejšie, Ježiš odpovedá v úplnom protiklade s jeho očakávaniami. Neberie do úvahy ani tradičnú teológiu, ako aj samotné prikázania.

Provokačne ignoruje Mojžišove tabule, a odvoláva sa na „Počúvaj, Izrael“ (Dt 6, 4 – 9), „Krédo“, ktoré židia odriekavali dva krát za deň: "Prvé je toto: “Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!” 

Zákonníkova otázka sa týkala iba toho najdôležitejšieho prikázania. Podľa Ježiša ale láska k Bohu nie je úplná, ak sa nepremieňa na lásku k blížnemu, preto do svojej odpovede zahrňuje príkaz obsiahnutý v knihe Levitikus (Lv 19, 18): „Druhé je toto: “Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!” Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet." 

Zákonník reaguje pozitívne na Ježišovu provokáciu, čím dokazuje, že je zosúladený s líniou prorokov o tom, že láska k blížnemu je najlepší spôsob, akým uctievať Boha. "Dobre, Učiteľ, správne si povedal: “Jediný je a okrem neho iného niet; ³³ a milovať ho z celého srdca, z celého rozumu a z celej sily” a milovať blížneho ako seba samého” je viac ako všetky zápalné a ostatné obety."

Predstaviteľ náboženskej tradície, ktorá na spojenie s Bohom vyžadovala nespočetné náboženské úkony, nakoniec pochopil, že láska k Bohu sa neprejavuje v prinášaných obetách, ale v láske voči človeku, ako to učil prorok Ozeáš: „milosrdenstvo chcem a nie obetu“ (Oz 6, 6; Mt 9, 13; 12, 7).

Zákonníci: kto ich pozná, ten sa im vyhýba

Na otvorenosť zákonníka Ježiš reaguje zamlčanou výzvou: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva“. Tento výraz sa odvoláva na počiatočné Ježišovo kázanie: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo. Obráťte sa a verte evanjeliu." (Mk 1, 15).

Ktokoľvek je za dobro človeka, nie je “ďaleko” od kráľovstva, ale na „vstup“ do kráľovstva je potrebné „obrátiť sa“, radikálne zmeniť mentalitu ohľadom škály hodnôt, ktoré riadia náš život, zrieknuť sa akejkoľvek formy prestíže a ponúknuť svoj život do služby ľuďom.

Proti jedinému zákonníkovi, ktorý sa dobrovoľne ponúkol, že ho bude nasledovať (“Učiteľ, pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš."), Ježiš namieta: "Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť." (Mt 8, 19 – 20).

Kým Písmo vyučuje, že nemožno dôverovať “tomu, kto nemá hniezda” (Sir 36, 28), Ježiš upozorňuje zákonníka, zvyknutého na “popredné miesta” (Mk 12, 39), že ak ho chce nasledovať, musí opustiť akúkoľvek túžbu po poctách a prestíži, a prijať to, že bude patriť medzi posledných v spoločnosti, a bude mať menšiu hodnotu než tie najneužitočnejšie (vtáci, Lk 12, 6; Mt 6, 26) a najbezvýznamnejšie (líšky, Ne 3, 35; P. Ab. 4, 20) zvieratá.

Výzva, ponuka. Zákonník ale Ježiša nenasleduje. Ostáva plný teologických múdrostí, ktoré sa nepremietajú do praxe. Pre neho sa jednalo iba o teologickú otázku („hovoria, a nekonajú“, Mt 23, 3), a preto sa nepripája k Ježišovi, ktorý ho pozýval k aktívnej spolupráci na budovaní novej spoločnosti (kráľovstvo), pozbavenej od akejkoľvek formy nespravodlivosti, od každého nároku o nadradenosť.

Ježišova reakcia je nečakane násilná. Začína zosmiešňovaním výuky zákonníkov, dokazuje jej bezpredmetnosť (Mk 12, 35 – 37), a pozýva ľudí, aby otvorili oči a zbavili sa nadvlády zákonníkov: tí, ktorí si nárokujú byť duchovnými vodcami ľudu, nielenže nevstúpia do kráľovstva, ale dokonca zabraňujú vstup aj tým, ktorí by doňho chceli vstúpiť (Mt 23, 13).

Ježišov slovný útok končí výstrahou, aby sme sa varovali tejto kategórie ľudí, ktorých okázalá nábožnosť v skutočnosti ukrýva hanebné záujmy (Mk 12, 38 – 40).

Medzi Ježišovými nasledovníkmi nachádzame neveriacich a hriešnikov, ale nie predstaviteľov náboženskej hierarchie, ktorí sú v evanjeliách vždy prezentovaní v nevraživom postoji voči Ježišovi, až kým ho neodsúdili na smrť.

Nábožné osoby a miesta sa nakoniec prejavia ako veľmi nebezpečné pre Človeka-Boha. V synagóge rozhodnú o jeho usmrtení (Mk 3, 1 – 6) a v chráme sa ho pokúsia ukameňovať (Jn 10, 31 – 33).

Rozsudok o Ježišovej smrti vynesie najvyšší náboženský predstaviteľ v krajine, veľkňaz, so súhlasom celého synedriónu: sedemdesiat jeden výnimočných a dôstojných osôb, ktoré proti Ježišovi rozpútajú všetok svoj hnev, napľujú mu do tváre, vyfackujú ho, zbijú ho a potupia (Mt 26, 65 – 68).

preklad: Zuzana Černá

(zdroj - kniha Ako čítať evanjeliá a nestratiť vieru, ktorá sa pripravuje do tlače)