Materinská láska mocnejšia ako génový kód

24. január 2014

Vytlačiť

Väčšine ľudí neznáme a čiastočne mimoriadne prekvapujúce sú poznatky, ktoré priniesol výskum prenatálnych a perinatálnych fáz ľudského života. Prenatálne skúsenosti a to, čo prežijeme v prvých troch až piatich rokoch života, má oveľa väčší význam ako sa doteraz predpokladalo a to nie iba z psychologického aspektu...

Vo vzdelávacom centre „St.Benedikt" v rakúskom kláštore Seitenstetten Terence Dowling prednášal na tému „Prenatálna a perinatálna psychológia". Terence Dowling je lekár, teológ, psychológ a psychoterapeut praktizujúci v nemeckom Heidelbergu, ktorý sa zaoberá najmä ranými poruchami človeka. Väčšine ľudí neznáme a čiastočne mimoriadne prekvapujúce sú najnovšie poznatky, ktoré priniesol súčasný výskum prenatálnych a perinatálnych fáz ľudského života. Prenatálne skúsenosti a to, čo prežijeme v prvých troch až piatich rokoch života, má oveľa väčší význam ako sa doteraz predpokladalo a to nie iba z psychologického aspektu. V tomto období sa rozhoduje o zdraví a chorobe, o šťastí a utrpení pre samotnú osobu, ako aj pre viaceré generácie jej potomkov.

Oslobodenie od dogmy genetického určenia

Už celé desaťročia ľudia veria, že náš osud - od nášho výzoru až po sexuálne sklony - je určovaný naším genómom tak, ako sa tisícročia verilo, že hviezdy určujú náš osud. No od roku 2005 sa nachádzame v ére epigenetiky. Tá učí, že nie je také rozhodujúce aké gény máme, ale aké gény sú aktívne. Rôzne vplyvy ako životné prostredie a výživa môžu aktivovať „dobré" ako aj „zlé" gény, prípadne ich dezaktivovať.

Majú na tom účasť najmenej dva riadiace mechanizmy: zvonka môžu epigenetické značkovače, ktoré sú zavesené pozdĺž (Doppel-Helix-Stranges) záchytných bodov dvojzávitnice (kde je zakódovaný náš genetický materiál, pozn. prekl.) a dokážu gény zapínať a vypínať. Zvnútra môžu históny, cylindrické proteíny, na ktoré je navinutá DNS, gény tesne zaobaliť, takže ich enzýmy už nenájdu, alebo ich môžu uvoľniť.

Materinská láska zapína „dobré" gény a vypína „zlé" gény

Terence Dowling, spoločne s inými vedcami zistil, že rozhodujúcim faktorom pre stvárnenie epigenómu - ešte viac ako vplyvy životného prostredia a výživy - sú duševné zážitky, ktoré človek prežíva od okamihu počatia do veku piatich rokov. Sú to hormóny šťastia a podobné (vylievajú sa pocitom byť milovaný), ktoré usmerňujú epigenetické procesy riadenia, aby uvoľnili gény pre dobré vlastnosti prípadne vypínali gény spôsobujúce chorobu a defekty.

Matka a otec sú teda tými, ktorí svojmu dieťaťu svojou láskou vkladajú do košíčka dobré dary. Z týchto darov profituje človek na tele, na duši a na duchu po zvyšok svojho života.

Materinská láska odovzdáva dedičstvo vlastného epigenetického modelu svojmu plodu

Láska matky k dieťaťu v jej tele tiež spôsobuje, že v nej vypnuté a zapnuté gény budú v jej plode rovnako riadené. Posolstvá, ktoré sa vylievajú cez pozitívne pocity, majú za účinok „synchronizáciu" epigenetického modelu medzi matkou a embryom. Epigenetické dedičstvo napríklad spôsobuje, že sa zabraňuje vypuknutiu dedičnej choroby po celé generácie.

Naproti tomu neláskavosť voči dieťaťu počas tehotenstva má extrémne negatívne epigenetické účinky. Obávať sa musíme najmä neskorých následkov umelého počatia. „Dieťatká zo skúmavky" nezdedili epigenetický model a preto ho ani nemôžu ďalej odovzdávať. Umelé oplodnenie u viacerých generácií za sebou, alebo u detí, ktoré sú „vypestované" v umelom materinskom tele (v Anglicku sa s tým skutočne experimentuje), by malo za následok explozívne „divé výrastky" „zlých" génov.

Spontánne dobré zmeny génov sú možné!

Ovplyvňovať možno nielen „mäkký" prepínací diagram epigenómu - ani pevná štruktúra genómu nie je taká nezmeniteľná, ako sa verilo. Jedna z najposvätnejších dogiem genetiky znie: spontánna zmena génov (t.j. bez vonkajšieho vplyvu) môže nastať iba čisto náhodnými mutáciami. Najnovšie výskumy ukazujú, že skúsenosti v prvých rokoch života človeka dedičný materiál predsa len menia, čo by sa pred niekoľkými rokmi ešte odmietlo ako „herézu".

Posledné slovo o našom osude nemajú gény, ale naša vôľa

Láska rodičov, najmä matky k dieťaťu na začiatku života je teda mocnejšia ako génový kód. Ale ani neskôr nie sme bezmocne vystavení diktatúre génov. Radikálna zmena štýlu života dokáže náš geneticky naprogramovaný osud zvrátiť. Dokonca aj školská medicína je presvedčená o tom, že asi desať percent spontánnych uzdravení z rakoviny v konečnom štádiu možno vysvetliť spontánnou mutáciou génov.

-zg-

Foto: archív DOMKA