Boh v rodinnom živote

24. január 2014 / Don Anton Červeň

Vytlačiť

Započúvajte sa alebo prečítajte  si príhovor Don Antona Červeňa na tému Boh v rodine. Príhovor odznel počas duchovnej obnovy pre rodiny s malými deťmi 28. júna 2008. Don Anton Červeň bol vtedy direktorom saleziánskeho strediska v Sásovej v Banskej Bystrici.

- Vianoce - kedy sa narodil Boh v mojom živote?

- Boh je nežný. Dá sa objať, ako dieťa. Každé objatie v rodine, je objatie Boha.

- Boh nás učí vydržať údery. Chce, aby sme dospeli. Byť dospelý = prevziať na seba osamelosť vo svete a ostať iba s Bohom.

- Boh chce, aby sme nežili ilúziu, ale skutočnosť. Očisťujme prach, ktorý na nás sadá, aby sme videli cez čisté okuliare.

- Urobili si boha, boha takého malého ako je ich hlava. Boh nie je inštalatér, ktorý príde, keď zavoláš. Boh je súčasťou rodiny, nie je na zavolanie, je na život!

Boh a ja

Boh Dieťa

Boh sa odovzdal svetu v dieťati. Ani krajšie nemohol, keď jeho sila – Božia sila - bola v slabosti dieťaťa. Jeho stretnutie s človekom bolo jednoduché, tak ako to vie urobiť iba dieťa – opravdivé, skromné, závislé, odovzdávajúce. Všetko iné, ako si to predstavujú mocní tohto sveta. Už jeho samotný príchod na zem je provokáciou, vyrušením, niečím iným. Prečo prišiel takto Boh na zem ako dieťa? Preto, aby sme sa ho nezľakli.

Všetci túžime po prijatí, po úteche – najmä po úteche. Nesmieme sa klamať, že ju nepotrebujeme. Preto sa nám z času na čas treba vrátiť do Vianočného obdobia, do tej jednoduchosti až detskej naivity, až k slzám, že toto Dieťa-Boh prišlo takto jednoducho na svet. Ale nezabudnime prežiť aj deň nášho narodenia, lebo vtedy sa Boh narodil aj v nás. A pri krste sme sa stali úplne Božími a boli sme zaštepení do Krista. Práve v jednoduchosti je krása tohto Dieťaťa, najmä jeho bezradnosť prosiaca o trochu lásky, o trochu citu, o trochu útechy. Povedzme si úprimne: nežobroníme celý život o toto aj my? V tomto bezbrannom Dieťati vidíme seba samých obklopených úzkosťou, ale aj odovzdanosťou. A tak trochu jemne by som naznačil, že je v nás aj kúsok dobrotivosti. (porov. Iz: „Ako deti vás v náručí ponesú...“ „Ako keď matka utešuje niekoho, tak vás ja poteším...“) Prepáčte moju drzosť, ale Budha ani Mohamed ani iný boh s malým „b“ by sa so mnou tak nemaznal. Odporný Budha je zahľadený do seba, Mohamed tasí meč a podivní škriatkovia prirodzených náboženstiev a druidi sa bezmocne túlajú po lese. Títo bôžikovia vás veru nepotešia. Potešiť môže iba ten, kto je láska.

Boh vyzrievania

No svet nezostáva iba pri jasliach. Okolo jasieľ je tvrdý a tmavý svet jaskyne. Krásne ho vyjadrujú byzantské ikony. Už dávno nie sme kojencami. Rastieme a je nutné aj rásť, aby sme sa stali dospelými. Čo znamená byť dospelým, keď dnes vo svete chodia iba samí pubertiaci? Myslím tých 60-70 ročných, ktorí celý život nedorástli, ktorí v citovej oblasti sa nachádzajú na úrovni trojročných, v lepšom prípade dvanásťročných detí. A tak nutne potrebujeme vzory ľudí, ktorí by nám ukázali, ako byť naplno dospelým a čo to vlastne znamená:

• = Schopnosť zobrať na seba osamelosť vo svete. Človek, ktorý je nositeľom pravdy.
• = Nedať sa zlomiť údermi.
• = Zmieriť sa, že sny nie sú skutočnosťou, ale i napriek tomu treba žiť statočne

  
  

Tieto tri skutočnosti, ktoré som vymenoval, nás urobia skutočne dospelými. Len dieťa plače, keď nevidí matku. Chce žiť v jej prítomnosti. Dospelými začíname byť vtedy, keď začíname opierať svoj život o niečo vyššie – o Boha. Z času na čas, možno len niekedy budeme pociťovať osamelosť vo svete, pretože mnohí žijú úplne iný životní štýl ako tí, čo uverili v Krista, zažijú výsmech, pohŕdanie, neprijatie, neustály útok na kresťanstvo. To všetko sú znaky dnešnej doby, ktoré nás robia osamotenými vo svete. Ale toto vedia vydržať iba odvážni, plnohodnotní a zrelí ľudia. Prepáčte mi: plevy odnáša vietor. koľkokrát sa cítite ako manželia osamelí? Ako keby vám nikto nechcel pomôcť práve vtedy, keď najviac potrebujete posilu. Odrazu sa všetci otočia chrbtom (viď don Bosco: ešte aj tí najbližší ho mali za blázna – don Borel, don Caffasso a ďalší... dokonca ho chceli odviezť do blázninca! Totálna osamelosť...) Najtragickejšie je, keď zopakujete vo svojom manželstve príbeh emauzských učeníkov: „A my sme si mysleli...“ – a nič sa nestalo.

Boh lásky

Boh mohol nechať človeka jeho osudu. On ako prvý začal dialóg s človekom, keď človek v raji odmietol poslúchať. Celé dejiny Boh venoval príprave, aby človek bol ochotný prijať jeho Syna, ktorého nám zveruje v podobe brata, ktorý nás prijíma a vykupuje. „A všetkým tým, ktorí ho prijali, dalo moc stať sa Božími deťmi.“ (porov. Jn 1) Je v mojom srdci toľko lásky, aby som odpovedal na túto lásku? Alebo akú „lásku“ nosím vo svojom srdci a vo svojej hlave? Čím je Boh v mojom živote, v mojom myslení? Jeden kňaz spomína príbeh z románu Pramene a suchota. opisuje tu príbeh jednej dediny, ktorú postihlo sucho. Nikto z ľudí už nechodí do kostola. nemajú čas na Boha. Sú zaujatí svojimi problémami a prácou. Jednoducho nemajú čas, aj keď niet čo robiť na poli, ktoré je vyschnuté. Aj tak nemajú čas. Klamú. Predsa v tejto dedine žije jeden človek, ktorý verí. Je to zbožný výhybkár. Keď už nič nepomáhalo a zlyhajú všetky prognózy a hypotézy, došli na nápad, aby im tento zbožný človek vyprosil dážď. Veď sa aj modlil za ten dážď. Ale keďže nepršalo, rozhodnú sa vyhnať ho z dediny. Keď ho vyženú za dedinu, trochu si chce oddýchnuť pri kaplnke Madony. Tam začne uvažovať: „Sú to zvláštni ľudia. Urobili si malého boha. Takého, aká je ich hlava. Urobili si boha dažďa.

To je zvláštne.“ To isté platí aj pre nás. Pane, urobili sme si z teba Boha dažďa, Boha-inštalatéra. Utiekame sa k tebe len vtedy, keď treba niečo zreparovať, poopraviť, vtedy, keď nám nefunguje zavlažovací systém, keď zlyhajú mračná, pramene a vody na zemi. Neutiekame sa k Bohu aj my len vtedy, keď nám niečo horí, nefunguje, rozpadá sa náš vzťah a naša láska, keď vysychajú pramene v našich očiach a v našom srdci, keď z pohľadom na seba sa manželia už nemajú čoho napiť a predsa sú smädní – takí sme už prázdni a vyschnutí. Vtedy si spomenieme na Teba. Podobáme sa jednému farárovi, ktorý zomieral. Slúžil omše, vysluhoval sviatosti, ale nikdy sa nestretol so svojim Bohom. „Po celý život som nechápal, kto je vlastne Boh. Celé roky som o ňom rozprával bez toho, aby som ho poznal a dotkol sa ho. Rečnil som o malej bytosti, o úbohom výmysle, takom malom, ako som ja... boh, ktorého som chcel pochopiť, prestal byť Bohom.“ Tento kňaz nikdy nepochopil krásu tajomstva, jednoduchosti dieťaťa a závislosti na Bohu.

Je tragédiou chcieť poznať Boha len tak ľudsky, bez srdca. Ešte väčšou tragédiou je poznať svojho partnera bez Boha a bez srdca. Potom by bola vaša láska len úbohým výmyslom, o ktorom hovorí svet. Potom už niet Boha v našom živote. 1 Tim 6,16 hovorí, že Boh býva v neprístupnom svetle. Boh nemôže byť pochopený našou mysľou a našou hlavou. Tento Boh je tajomstvom, tak ako je tajomstvom každý vzťah. A preto ešte raz: Vráťme sa do Betlehema, k dieťaťu, k jasliam, k triezvosti a neopíjajme sa zdanlivo veľkými myšlienkami a poznatkami o Bohu.

Don Anton Červeň