venujeme sa rodine a jej potrebám
venujeme sa rodine a jej potrebám
"Prišiel som medzi ľudí aby som zapojil všetkých". Renzo Bonetti dlhé roky pracoval v kancelárii biskupského úradu v Taliansku. Jedného dňa sa rozhodol, že vstane od stola a bude žiť a pracovať vo farnosti - kladúc si otázku, ako krásu a harmóniu vo vzťahoch, v rodinách, v spoločnosti zažiť na vlastnej koži. Jeho skúsenosť hovorí - dá sa to.
Na pozvanie saleziánov don Bonetti navštívil Slovensko v marci 2013, prinášame Vám videozáznamy s jeho vystúpeniami ako aj prepísané jeho slovo do textu (podľa simultánneho prekladu).
Hneď na úvod chcem povedať, že tento môj vstup nemá byť prednáška z teológie, ale svedectvo života. Je pravda že som niekoľko rokov pracoval pri biskupskej konferencii talianska kde som bol poverený pastoráciou rodín v talianskych diecézach. Vďaka tomu som mohol naozaj sám sebe prehĺbiť aj teológiu rodín, aj učenie II. vatikánskeho koncilu a toho čo nasledovalo potom. Vo vnútri tohto magistéria a tohto učenia Cirkvi som našiel nádherné pravdy.
Zároveň som mohol navštíviť všetky talianske diecézy a konštatovať, že je značný rozdiel medzi ideálom a realitou ktorá tu je. Medzi návrhmi a ponukami, ktoré ponúka Cirkev a medzi skutočnou pastoračnou praxou. Žiaľbohu rokmi sa táto vzdialenosť medzi realitou a praxou prehlbovala.
Cítil som, že keď hovorím pred diecéznymi zhromaždeniami o teológii manželstva, že im prezentujem utópiu. A bolo zvláštne pre mňa počuť od niektorých kňazov, ktorí mi povedali, že je možne pre mňa jednoduché a ľahké hovoriť o manželstve iba preto že sedím v úrade za stolom. Kým som sa mohol nechať naplniť entuziazmom vďaka hlásaniu teológie sviatosti manželstva pre laikov, v tom istom čase som sa stretával aj s ich veľmi hlbokými problémami a sklamaniami. Hovorili mi: „Nikdy sme nepočuli hovoriť o manželstve tak, ako hovoríte vy.“ A musím povedať, že som nehovoril nič iné, čo predkladá magistérium Cirkvi. Bolo to pre mňa sklamanie, že je ťažké až nemožné hovoriť v našich farnostiach o sviatosti manželstva, o hodnote sviatosti manželstva ako takej. To sa stalo pre mňa veľkou výzvou.
Odišiel som od stola kancelárie do ulíc sveta
Musel som prijať jeden variant, že to čo hovorí Cirkev o manželstve, nie je utópia, ktorá patrí do knižníc, ale chcel som si overiť na konkrétnych príkladoch, či Duch Svätý skutočne vedie pastoráciu rodín. Pretože zdá sa že Duchu Svätému sme nechali nebo, ale na zemi chceme my sami rozhodovať čo budeme robiť. Ako som povedal, stalo sa to pre mňa výzvou.
A preto som poprosil svojich predstavených, aby ma uvoľnili z mojej cirkevnej kariéry (služby v kancelárii na biskupskom úrade) pri biskupskej konferencii a chcel som sa vrátiť do pozície obyčajného farára v bežnej farnosti.
Ja sám som si chcel overiť – prepáčte za výraz, či Duch Svätý skutočne funguje alebo nie.
Po dohode s predsedníctvom biskupskej konferencie Talianska, som zapojil do tohto projektu ďalších 30 farárov z farností z celého Talianska. Aby sme realizovali určitý projekt výskumu manželstva a rodiny.
V tom momente som už nebol viac predstavený nejakého úradu, ale bol som farár. A vďaka tomu som sa dostal do situácií kde som si mohol uvedomiť, koľko svetla dá Pán tomu, kto prijme Jeho projekt v živote.
Prišiel som medzi ľudí zapojiť všetkých
Vrátiac sa do farnosti som pripravil projekt používajúc pri tom v podstate jeden dokument.
Lebo čo sa týka rodiny, poznal som ich už dosť. Preto, aby som dal tvár farnosti, potreboval som niečo nové. Možno je to dokument ktorý nepoznáte, ale je to apoštolský list „O obohacovaní evanjeliom Pavla VI. [1]
Vo vnútri môžeme nájsť aj tento výrok „Cirkev je preto, aby evanjelizovala“. A to ma postavilo do pozície aby som videl farnosť z iného pohľadu. Neprišiel som do farnosti preto, aby som slúžil svojim klientom, aby našli nejaký náboženský pokoj. Ale išiel som preto, aby som zapojil všetkých bratov vo viere aby vďaka tomu mohli byť všetci ohlasovateľmi dobrej zvesti. Uvedomujúc si, že v tejto Cirkvi, ktorá ohlasuje evanjelium, patrí osobitné miesto práve rodine.
Vďaka všetkým skúsenostiam, ktoré som mal aj z predchádzajúcej pastorácie, aj z práce v úrade, som sa sám seba pýtal „Odkiaľ mám začať?“. Farnosť do ktorej som prišiel bola dosť početná – bola veľká a tak som si vybral troch spolupracovníkov (kňazov). A spolu s nimi sme začali uvažovať – počas mnohého spoločného času ktorý sme spolu strávili. Začali sme rozmýšľať modliac sa, uvažujúc o tom, odkiaľ začneme.
Veľa sme uvažovali ako začať
Dôvod, pre ktorý som opustil úrad v talianskej biskupskej konferencii bol ten, aby som dal opäť dôvod existenciu rodiny, aby som ju plne zapojil do pastorácie. Takže moja skutočná otázka bola „Odkiaľ mám začať, aby sme opäť dali skutočnú hodnotu sviatosti manželstva.“ Modliac sa spolu so svojimi spolupracovníkmi sme uvažovali nad tým, odkiaľ máme začať. Začali sme rozmýšľať a hľadať ten bod, nad ktorým sa zvyčajne neuvažuje, ale ktorý je potrebný nájsť aby sme sa pohli dopredu. Možno že teraz keď vám poviem o čo sa jednalo – vás to pobaví.
Rozhodli sme sa, že všetky aktivity vo farnosti a v rodinách budeme koncentrovať okolo živej reálnej prítomnosti Krista vo farnosti. Pretože neexistuje Cirkev bez Krista. Žiadna sviatosť nemá žiaden zmysel. Ak si neuvedomujem prítomnosť Krista, nič neohlasujem. Iba vtedy, keď umiestnim Krista do centra, ja sám ako aj kňaz, objavím, že som sviatosťou Krista, ale nie Kristom. Bez uvedomenia toho sa kňaz stane sviatosťou seba samého, alebo sviatosťou ničoho alebo sviatosťou nejakej organizácie. Ale naša identita je veľmi jasná – my sme sviatosťou skutočnej, reálnej prítomnosti Krista medzi nami.
A práve táto prítomnosť, tento veľký objav pre mňa samého, mi pomohol, aby som si uvedomil čo znamená sviatosť manželstva. Pretože samotní manželia sú sviatosťou, sprítomnením živého Krista medzi nami. Je to skutočným živým dôkazom – sprítomnením Krista nielen v domácnosti ale v samotnej Cirkvi.
Prítomnosť Krista v centre pozornosti všetkých
Ako vyjadriť túto centrálnu pozíciu Krista – pretože nie je to jednoduché. Prvá vec pre ktorú sme sa rozhodli bolo, že my samotní kňazi sme sa rozhodli urobiť si duchovné cvičenia aby sme si overili a mohli garantovať prítomnosť Krista v nás samých. Bola to práve táto naša skúsenosť s Kristom (nás štyroch kňazov), ktorá nás viedla k tomu, aby sme ľuďom vo farnosti ponúkli reálnu prítomnosť Krista tým, že každý deň po celý týždeň bude vyložená sviatosť oltárna. Dali sme to do farských oznamov, začali sme sa spoluzdieľať o tejto veci s farníkmi a začali sme sa pýtať aký je na to názor ľudí. Samozrejme že hneď boli aj niektoré pochybnosti typu: „Ale veď toto nie je možné - čo si myslíte, že kto tam bude celé dni na modlitbe?“ A tak sme si uvedomili že potrebujeme pokračovať ďalej aby sme ľuďom vysvetlili veľký význam toho, čo chceme spoločne s nimi urobiť.
My vo farnosti nemáme žiadnu relikviu Krista. Vo farnosti máme telo vzkrieseného živého Krista. Vďaka tomu, že sme vysvetľovali a boli sme trpezlivý, vytvorila sa priaznivá situácia na prijatie tohto projektu. Pozvali sme tých, ktorí veľmi dobre poznajú plač. Pozvali sme celkom osobitne tých, ktorí sa vedia len rozplakať keď sa veci nedaria. Predstavte si koľko času míňame – osobitne medzi nami kresťanmi a kňazmi – iba preto, že sa sťažujeme že veci nefungujú. Ak by sme len polovicu toho času kedy si sťažujeme a plačeme, venovali modlitbe, Cirkev by dnes bola celkom iná. A tak sme pozvali všetkých tých, ktorí trávia veľa času iba tým, že si sťažujú a plačú že sa nič nedarí. Povedal som im že to nie je zlé, ale poďme to povedať Kristovi, pretože on to potrebuje počuť keď niečo nefunguje – príďte na adoráciu. Tam si poplačte a tam si posťažujte pred Eucharistiou. Okrem toho, že sme si navzájom posťažovali ako veci nefungujú – podarilo sa nám naštartovať celodennú adoráciu, ktorá trvala od rána 8:00 hod. do večera 23:00 hod.
Táto Eucharistická adorácia trvala celý týždeň, okrem soboty popoludnia a nedele – tak, aby sme dali do centra oslavu Kristovho vzkriesenia. Okrem toho sme potom hľadali iné prostriedky a iné formy tak, aby sme v ľuďoch prebudili vedomie že Kristus je naozaj živý a prítomný vo farnosti. My sami kňazi sme sa snažili ísť vzorom tým, že hneď ráno sme my sami trávili hodinu pred Eucharistiou od 8:00 hod.
Ranný rozhovor pred Eucharistiou
Aby som vám to trochu priblížil, predstavím vám ako som ja sám trávil tento čas a ako som sa zdravil s Eucharistiou: „Dobré ráno pán farár.“ Pretože ja sám kňaz som si musel uvedomiť, že ten, komu v skutočnosti patrí táto farnosť je ON. Ja sám kňaz hľadiac na Krista som si musel uvedomiť, aká vzdialenosť, aká cesta, aká púť je ešte predo mnou aby som sa naozaj priblížil ku Kristovi, stretol sa s Kristom. Ale to nám pomohlo aj nám kňazom aj v inej veci – aby sme spoločne s farníkmi mohli vnímať že Kristus je naozaj živý medzi nami. Kristus je živý a prítomný medzi nami aj teraz tu. On je zmyslom toho, aby sme pochopili čo od nás chce a ktorým smerom máme ísť v živote vo farnosti.
Ako som povedal toto sme považovali za základ toho, aby sme znovuobnovili sviatostný základ manželstva a rodiny. Pretože je to samotný Kristus, ktorý dáva svojho Ducha Svätého cez znaky, cez sakramentálne/sviatostné znaky. Je to Kristus, ktorý má takú veľkú lásku, že je vždy ochotný a schopný sa s nami zmieriť. Je to sám Kristus, ktorý je osobitne citlivý pre naše ťažké situácie a pre skúšky chorých. Je to sám Kristus, ktorý nám chce povedať, aký je blízky vzťah medzi nami tým, že svoje telo chce spájať s naším telom. V Eucharistii.
Farnosť menia idey - nie prostriedky
Okrem týchto piatich sviatostí vieme že ešte existujú dve sviatosti odlišné od predošlých. Majú svoje špecifiká ktorými sa odlišujú. Tomáš Akvinský pomenúva dve spoločenské – sociálne sviatosti. Aj samotný KKC ich odlišuje od ostatných. Pretože najskôr detailne vysvetľuje prvých päť sviatostí a potom začína novou kapitolou kde sa venuje ďalším dvom. A tieto sviatosti sú nazývané sviatosti služby spoločenstvu. A tu sa chceme trochu zastaviť.
Pretože sme si to uvedomili, že sú to idey, myšlienky, ktoré menia farnosť a nie prostriedky. Tu chcem dať dôraz na niektoré myšlienky a idei ktoré nám potom pomôžu v konkrétnej pastoračnej činnosti.
Viď. materiály ktoré máte, str. 3, článok z KKC:
„1533 Krst, birmovanie a Eucharistia sú sviatosti uvádzania do kresťanského života. Sú základom spoločného povolania (1212) všetkých Kristových učeníkov, povolania na svätosť a na poslanie evanjelizovať svet. Udeľujú milosti potrebné na život podľa Ducha v tomto živote pútnikov na ceste do vlasti.“
Už toto by nás malo osvietiť. Lebo to nám hovorí veľmi jasne o hodnote všetkých kresťanov. Ja sám som zostal pred dvoma dňami po zvolení nového pápeža Františka v nemom úžase, keď sa zjavil na balkóne na námestí sv. Petra a požiadal ľudí aby sa modlili nad ním pred tým, než on ich požehná. On sám počas modlitieb ľudí sa sklonil aby prijal tieto modlitby a požehnanie ktoré na neho zvolával zhromaždený ľud. Je to veľmi presná teológia. Táto teológia hovorí veľmi jasnú pravdu, že našou najväčšou hodnotou, ktorú všetci spoločne zdieľame je, že sme deťmi Boha. Neexistuje v našom živote nič vyššie, čo by nám dalo vyššiu hodnotu, než byť deťmi Boha. Neexistuje monsignore syn Boha. Myslím že už vyššie sa človek nemôže dostať než stať sa synom/dcérou Božím.
Ak existuje nejaká kariéra pre deti Božie viete ktorá to je? Je to Eucharistia. Kde moje telo sa spojí, splynie s telom Ježiša Krista. Ale neexistuje žiaden ďalší titul, žiadna koruna, žiadny priestor kde by sa kresťan vyššie mohol dostať. A my musíme znovu objaviť práve túto víziu. Uvedomiť si že sme ľudom Božích detí, ktorý kráča v tomto svete. Ak by som mohol použiť slovník starého zákona, je to ľud kňazský, kráľovský, prorocký. Ľud Božích detí. Z tejto najväčšej pravdy o mne samom ja potom zostupujem do akéhokoľvek ďalšieho povolania v mojom živote aby som takto mohol slúžiť ostatným a umývať druhým nohy.
Počas môjho života som istý čas strávil v službe rektora kňazského seminára vo Verone. Ale to, čo mi najviac pomohlo rozlíšiť, či niekto má alebo nemá povolanie ku kňazstvu bolo, keď som sa spýtal kandidáta na kňazstvo „Už si pochopil čo znamená byť Božím dieťaťom? Pretože ak si to nepochopil, ako kňaz sa postavíš nad ľudí, pre to, aby si im rozkazoval. A nebudeš schopný sa zohnúť aby si im umýval nohy. Budeš považovať sám seba za majiteľa, za pána farnosti, nie za sluhu. Budeš žiť mentalitu chcem aby ma obsluhovali a nie aby som slúžil; chcem tu byť prvý, nie posledný.“ Tento koncept Božích detí, je fundamentálny, prvoradý pre to, aby sme v kresťanskom živote mohli napredovať.
Kňazstvo a manželstvo majú rovnakú hodnosť
Nasledujúci článok je veľmi krátky, ale je veľmi revolučný.
1534 Ďalšie dve sviatosti, posvätný stav (kňazstvo) a manželstvo, sú zamerané na spásu iných. Prispievajú aj k osobnej spáse, ale prostredníctvom služby iným. Udeľujú osobitné poslanie v Cirkvi a slúžia na budovanie Božieho ľudu.
Poďme analyzovať čo sme tu povedali.
„Ďalšie dve sviatosti – sviatosť kňazstva a manželstva.“ Tu jasne vychádza na povrch silná myšlienka, ktorú niekoľko krát prezentoval Ján Pavol II. Sú to dve sviatosti, ktoré majú rovnakú hodnosť. Napriek tomu sú esenciálne vnútorne rozdielne. Bytostne ontologicky sú rozdielne, ale práve na tom, že sú to dve sviatosti, ktoré majú rovnakú hodnotu.
Kňaz je živým, reálnym sprítomnením Krista, ktorý je pastierom. Aj manželia sú sviatosťou Krista. Chápete že nemôžeme povedať že tu je veľký Kristus a tu je malý Ježiško. To tak nefunguje. Pretože kňaz je niečo dôstojné... a manželia ktorí intímne spolu žijú – to je niečo oveľa menšej hodnoty?
Facka sadla
Ja sám som bol poznačený touto pravdou, ktorou som bol veľmi poznačený a preto o nej kričím. Bol som vysvätený v roku 1968, 29. júna. Nasledujúci prvý týždeň v júli sme sa s priateľmi, s ktorými sme boli spolu vysvätení, že na hrobe sv. Petra sa zasvätíme – vyznáme svoju vieru. Preto sme požiadali o audienciu u sv. otca pápeža Pavla VI. Začínala audiencia a sv. otec pozdravil všetkých prítomných v poradí: kardinálov, biskupov, kňazov, diakonov, rehoľníkov a laikov ktorí tam boli prítomní. Potom pozdravil jednotlivé skupiny ktoré boli ohlásené. Potom sa zahľadel na ľudí a osobitne našiel novomanželov, ktorí tam boli prítomní a poznamenal „Ak dovolíte, zvlášť by som chcel pozdraviť Krista prítomného v každom manželskom páre ktorý je to prítomný.“
Toto bol úder, facka, ktorú som dostal a ktorá mi urobila veľmi dobre. Pretože my na štúdiách pri sviatosti manželstva sme sa zaoberali len morálkou. Keď som počul z úst pápeža že pozdravuje Krista ktorý je prítomný v každom manželskom páre, ja sám seba som sa pýtal „Tak a vo mne je naozaj prítomný Kristus? Vďaka sile kňazskej vysviacke ktorú som získal? Ja sám si uvedomujem že je vo mne Kristus, ktorý má byť vo mne prítomný medzi ľuďmi? Ja som jeho sviatosť? A tak naraz zisťujem, že aj manželia zosobňujú to, čo ja.“ Pre mňa to bola devastačná bomba.
Otvoril som sa novej ceste
Od vtedy som neprestal študovať a prehlbovať poznanie o sviatosti manželstva. Pretože som pochopil že kvôli minimálnemu poznaniu pravdy o skutočnosti ja sám nemôžem veriť v silu a autenticitu a pravdu sviatosti kňazstva, pokiaľ nebude veriť v autenticitu a pravdu sviatosti manželstva. Ak som pochopil že je potrebná viera pre to, aby som pochopil čo je sviatosť kňazstva, tak potom je rovnako potrebná viera pre pochopenie čo znamená sviatosť manželstva.
Až v reálnom živote vo farnosti som zistil, koľko energie zoberie znovuobjavenie hodnoty sviatosti manželstva. Napríklad v mojej farnosti možno povedať že bol znovuobjavený obraz toho, čo znamená sviatosť kňazstva. A teším sa a dúfam, že aj u mnohých bol znovuobjavený obraz toho, čo znamená sviatosť manželstva. Možno že viete že sv. František Xaverský sa vždy poklonil pred manželským párom aby tým obnovil svoju vieru v prítomnosť Krista v manželskom páre. Viete že Kristus nie je prítomný v manželskom páre pre to, že sú dobrí. Sám Kristus pokračuje vo svojej prítomnosti aj v kňazovi, hoci je tento v stave ťažkého hriechu.
Manželstvo je tu pre službu a pre spásu iných
Pokračujme ďalej: „... sú zamerané na spásu iných.“ Stačil by tento výrok, aby sme prevrátili stôl/obrátili na hlavu doterajšiu prípravu na manželstvo. Predovšetkým sa tu opäť obnovuje filozofia toho, že obe sviatosti sú tu pre iných, sú to sviatosti misie. A toto žiaľbohu nie je súčasťou našej mentality. Je jasné, že kňazstvo je pre iných, je pre službu. Ale nie vždy je jasné že aj sviatosť manželstva je sviatosťou pre iných, pre misiu, pre službu. Sami mi teraz povedzte, či existujú na Slovensku kurzy, ktoré by pripravovali snúbencov na službu, misiu. Pretože v skutočnosti pripravujú na manželstvo ako také, ale nie na službu. Ako by sme chceli povedať takúto paralelu: ako by seminár pripravoval na kňazskú vysviacku, ale nie na službu.
So snúbencami pripravujeme samotný rítus/obrad sviatosti manželstva. Než prídeme k tomu, aby mohli vytvoriť rodinu a byť rodičmi, aby plodne dobre žili svoju sexualitu, ale všetko to je vlastne určené k tomu, aby dobre žili spolu ako pár v rodine. Ale veľmi jasne v strede tohto bodu 1534 je uvedené, že oni „prispievajú aj k osobnej spáse, ale prostredníctvom služby iným.“ Tak sviatosť manželstva je tu pre službu iným práve tak ako kňazstvo.
Je vcelku jasné že nikto sa nestáva kňazom len pre seba samého – je to v samej povahe veci. Možno že je zriedkavý prípad narcizmu, že niekto sa dá vysvätiť len sám pre seba, ale to sú osobné patológie. A to isté môžeme povedať aj o manželoch. Oni sa v kostole neberú len pre seba samých, pre svoje vlastné dobro. Oni sa zosobášia v kostole pre to, aby boli pre iných. Kristus, ktorý je prítomný v živote kňaza, je prítomný preto, aby mu pomohol „mať sa dobre“? Kristus, ktorý je prítomný v manželskom páre je prítomný iba preto, aby len ich urobil dobrými?
Kristus je prítomný v kňazovi pre to, aby kňaz išiel a aby ohlasoval, aby sa začal starať o stádo jemu zverené, aby zmieroval ľudí. Je to Kristus ktorý v kňazovi chce pokračovať v službe pastiera.
Kristus ktorý je prítomný v manželskom páre je Kristus, ktorý chce konať, ktorý chce vychádzať k iným. Chce objímať. Chce pokračovať aby pozýval Zacheja aby ho pozýval zísť dole, lebo dnes chce byť hostený v jeho dome. Kristus v manželoch chce prijímať, chce sprevádzať. Som smutný keď si uvedomujem, koľkokrát je Kristus v sviatosti manželstva vložený do chladničky. V mraze.
Sú to teda dve sviatosti ktoré sú určené aj pre spásu iných.
V pastorácii rovnocenne kňazi aj manželia
Posledné tvrdenie tohto článku: „Udeľujú osobitné poslanie v Cirkvi a slúžia na budovanie Božieho ľudu.“ Tu iným spôsobom je potvrdená rovnaká hodnosť sviatosti. Pretože aj keď sú rozdielne, majú ten istý zmysel, ten istý cieľ.
Aký je hlavný posledný zmysel sviatosti kňazstva? Budovanie Božieho ľudu. Aký je zmysel toho, že Kristus utvoril sviatosť manželstva? Ten istý, vytvorenie Božieho ľudu. Prepáčte za ten termín, ale dôvod, pre ktorý Kristus vymyslel sviatosť manželstva je ten istý, pre ktorý vytvoril sviatosť kňazstva.
Uvedomte si aký posun môže nastať keď si to uvedomíme. Aký posun by teda mal byť vo formácii snúbencov a v samotnej pastorácii rodín a manželov. Preto, že v nás nie je prítomné vedomie tejto veľkej hodnoty sviatosti manželstva. Pastoračnú činnosť staviame len na sviatosti kňazstva. Chcete aby som vám uviedol dôkaz? Urobme si analýzu pastoračného slovníka.
V taliansku sa často stane že ma biskupi pozvú, aby som hovoril o problémoch súčasnej rodiny a súčasného manželstva. Ja to považujem za rúhanie. Ako keby som ja sám povedal, že kňazstvo ako také je problém. Ja ako kňaz môžem byť problémom pre niektorých biskupov. Ale žeby kňazstvo bolo problémom to určite nie. Je to mimoriadny dar, ktorý nám ukazuje, že Kristus chce byť prítomný v tejto Cirkvi.
Práve tak si nemôžeme dovoliť že budeme hovoriť o probléme manželstva. A nemôžeme to povedať ani v deň, kedy väčšina manželov by sa rozviedla. Aj v deň keď by sme vo farnosti našli už len 2-3 páry ktoré by ešte žili vo sviatosti manželstva, pretože sviatosť manželstva je tá, ktorú si Kristus vybral, v ktorej chce byť prítomný hocikde.
A my sami sa môžeme spýtať – čo my sami robíme pre rodinu. Musíme začať nejaké nové iniciatívy pre rodinu. Sami vidíme že je to slovník, ktorý predpokladá, že rodina je objektom pastorácie. Ako keby nejaký biskup si povedal, že toto urobím pre svojich kňazov. Spýtam sa sám seba – čo môžem urobiť pre kňazov? Ako ich môžem zjednotiť? Som šťastný lebo kňazi sa 1x za mesiac stretávajú? Skutočný zmysel mojej biskupskej služby je, aby kňazi išli a šírili dobrú zvesť. Aby slúžili. Samotní kňazi nemôžu byť predmetom záujmu biskupa – konečným predmetom záujmu. Sú prostriedkom, ktorý biskup používa pri práci v diecéze. Tak sú aj manželia – prostriedkom, aby spolu s kňazom slúžili vo farnosti.
Budúcnosť je umelecká
Tu by som mohol v zátvorke povedať niečo pre kňazov. Pretože pre mňa ako pre kňaza je veľké pokušenie si povedať – s tým, čo tu ja mám, je zbytočné čokoľvek robiť. Pretože teraz v taliansku máme takúto mentalitu a prístup medzi nami kňazmi. My sme pripravení a formovaní pre pastoráciu povolaní a povolávania, pre zhromažďovanie ľudí – naša pastoračná činnosť spočíva v tom, že prídeme medzi ľudí. A ja som to pomenoval dosť ostro, že sme pripravení robiť industrializačnú pastoráciu. Krstíme, prvé sv. prijímanie, spovede. Budúcnosť pastoračnej služby nie je priemyselná, ale umelecká.
Samotné rodiny nás kňazov to učia. Lebo oni milujú svoje deti každého zvlášť. A pretože tvár Krista je vytesaná do každej duše zvlášť. A je potrebné, aby sme sa vrátili k tomu, aby sme opäť ocenili umenie vytesávania a formovania Kristovej tváre. Umenie maľovania. Pretože musíme obnoviť duchovné sprevádzanie. Osobné sprevádzanie. Overiť si, že naozaj je tu prítomná osobná modlitba. Že ja sám ktorý sprevádzam som sprevádzaný. Naši veriaci žiaľbohu si privykli na kresťanstvo masy. Aj napriek tomu, že sa stávame v taliansku menšinou.
Pretože sa stretávame spolu, pretože spievame spolu, pretože robíme veľké mega stretnutia. A pýtam sa – koľko z účastníkov tohto mega stretnutia sa na druhý deň prebudí a prečíta si jednu stať z evanjelia? Tlieskali nadšene kňazovi po jednej kázni, ale nepochopili, že Kristus chce k nim hovoriť aj nasledujúce ráno. Chápete, koľko tu máme protirečení?
Orientácia na jednu konkrétnu rodinu
Čo sa týka rodiny – nemôžeme sa pozerať ako žije väčšina. My si musíme uvedomiť, či sme schopní zabezpečiť, aby jedna konkrétna rodina bola schopná žiť svoju sviatosť. A tu je to výzva zvlášť pre kňazov, aby hľadiac na manželov sme my sami kontemplovali/uvažovali nad kňazstvom a sviatosťou manželstva. Pretože spiritualita manželov je vo svojej podstate odlišná od spirituality panien, slobodných, zasvätených. Pretože je to spiritualita ktorá sa žije vo dvojici. Je to spiritualita, v ktorej prvým a primárnym obsahom je spoločný život Pána. Preto ja sám ako kňaz nemôžem uvažovať a projektovať svoju vlastnú skúsenosť mojej vlastnej spirituality do ich života. Musím ich nechať, aby z nich samých vyrástla spiritualita, ktorá je im vlastná.
Krása daru
Chcem ukončiť túto časť, že vás pozvem kontemplovať krásu manželstva. Keď sa snažím prehĺbiť spiritualitu sviatosti manželstva, pravidelne prichádzam do úžasu keď vidím príťažlivosť a krásu daru, ktorú Kristus dáva manželom vo sviatosti manželstva. A keď hovorím o veľkom dare, použijem jazyk osoby, ktorá je oveľa väčšia ako som ja. Sv. Pavol v liste Efezanom (Ef 5)hovorí hovorí o manželstve ako o veľkom tajomstve. „Manželstvo pokrstených sa tak stáva skutočným symbolom novej a večnej zmluvy, potvrdenej Kristovou krvou.“ (II. Familiaris consortio, čl. 13)
Toto nám pripomína aj to, ako o manželstve hovoril Pavol VI., on nazýva sviatosť manželstva Bohostánkom zmluvy. Manželia sú skutočným symbolom. Viete čo znamená zmysel slova symbol – z gréčtiny „symbalon“- spája dve veci. Vyjadruje niečo a priamo spája s niečím čo je väčšie. Slovenská vlajka je symbolom Slovenska. Ale ona nie je reálne Slovensko. Neobsahuje Slovensko. Je symbolom. Ale manželstvo je reálnym symbolom. Je znakom a obsahuje v sebe skutočnosť, ktorú predstavuje. Obsahuje v sebe novú a večnú zmluvu ktorá je potvrdená Kristovou krvou.
Kňaz je reálnym skutočným symbolom Krista pastiera. Je symbolom, ale úkony ktoré kňaz koná, sú reálnymi úkonmi Krista. Je to Kristus ktorý vykonáva tieto gestá, je to Kristus, ktorý zbavuje hriechov, ktorý posväcuje a vysväcuje. To znamená že všetci ktoré hľadia na kňaza, majú objaviť Krista, pretože k nemu všetko smeruje. Tu teraz uchopíme originalitu a podstatu sviatosti manželstva.
Konsekrovaný vzťah
Manželia nie sú nič z toho, čo je kňaz. Sú to dve sviatosti ktoré sú úplne odlišné. Manželia sú zmluvou spojením lásky medzi sebou. Kňaz je jednotlivá prítomnosť, u manželov je to sviatosť v množnom čísle. Bol konsekrovaný, vysvätený ich vzťah v Duchu Svätom. Manželia sú symbolom Krista, ktorý sa chce spájať s ľuďmi dnes. Je to sám Kristus, ktorý ide a hľadá. Je to Kristus, ktorý sa spája so svojím telom, je to Kristus, ktorý chce umývať, ktorý chce vytvárať jednotu a vzťahy.
Vytvárať/obnovovať tkanivo spoločnosti a tela Kristovho
Na jednej strane v kňazovi mám Krista pastiera, a v manželoch mám Krista ktorý chce vytvárať spoločenstvo. Pretože sám Kristus ako hlava bez tela, bez manželov nemôže vytvoriť Cirkev. Ale ani toto telo manželov bez hlavy nemôže byť Cirkvou. Oni sami, ktorí patria jeden druhému, ktorí majú posvätený vzťah Duchom Svätým, v tejto sviatosti zmluvy, sú pozvaní k tomu, aby vytvárali sieť spoločnosti. Aby vytvárali tkanivo spoločnosti a tela Kristovho, aby vytvárali mosty medzi jednotlivými časťami spoločnosti. Aby bol schopní vziať za ruku a viesť každého svojho brata tak, ako chytíme za ruku dieťa a vedieme ho. Schopní vytvárať jednotu spolu so svojím kňazom-pastierom, lebo sú majstri, experti na jednotu a spoločenstvo.
Pretože sú schopní vytvárať komplementaritu a dopĺňanie svojich vlastných chariziem. Pretože sú vyjadrením slávenia odlišností svojich vzájomných darov. Sú vyjadrením zjednotenia sa okolo a spolu so svojím pastierom. Sú experti spoluzdieľania. Spoluzdieľajú všetko.
Neexistuje žiadne spojenie na svete, ktoré by sa tak spájalo a spoluzdieľalo toľko vecí ako sú manželia. A v tele (spoločnosti) potom oni sami rozdeľujú jednotlivé úlohy. Sú zároveň aj experti v rozdeľovaní spoluzodpovednosti a zároveň vychovávajú k spoluzodpovednosti. A vytvárajú spoluzodpovednosť okolo kňaza.
V deň kedy prijmeme Ducha Svätého, ktorý takto vidí manželstvo, začneme budovať Cirkev. Ak dáme a opäť dáme hodnotu manželom, tak potom naozaj opäť obnovíme a znovu navrátime tvár Cirkvi.
Sú to naše farnosti ktoré voláme Rodiny rodín. Pretože samotní manželia a samotné rodiny rozšíria do tkaniva farnosti tento životný štýl.
V týchto rokoch Duch Svätý hovoril v II. Vatikánskom koncile a v nasledujúcich rokoch v Cirkvi mimoriadne osobitným spôsobom. Nemôžeme si myslieť že sme to len my, alebo práve my, ktorým leží na srdci to, ako sa darí rodine vo svete. Nemôžeme si myslieť, alebo sa domnievať, že Duch Svätý nie je dosť pozorný a citlivý na to čo sa tu deje. Nemôžeme si myslieť že Kristus a Duch Svätý sú rozptýlení inými otázkami a inými problémami. V skutočnosti je to Duch Svätý ktorý od II. Vatikánskeho koncilu kričí na Cirkev „Znovu objav veľkosť krásy manželstva“ lebo týmto znovu objavením veľkosti a krásy sviatosti manželstva objavíme veľkosť a krásu sviatosti kňazstva.
Po prestávke (1:11:14)
V úvode som povedal, že naše vystúpenie nebude teoretická prednáška ale spoluzdieľanie konkrétnej skúsenosti. Je to výzva alebo skúsenosť ktorú sme prežili v našich farnostiach. Zmyslom toho bolo nájsť spôsoby konania a prostriedky konania ktorými by sme mohli potvrdiť teológiu a náuku Cirkvi. Pretože teológia a spôsob konania kňaza a kňazstva bola veľmi rozvinutá aj implikovaná Tridentským koncilom a nasledujúcimi obdobiami.
Aká je kňazská, prorocká a kráľovská služba vo sviatosti manželstva?
Teológia sviatosti manželstva napriek tomu paradoxne bola zachovaná (v negatívnom slova zmysle), nebola rozvinutá. V prvom rade v magistériu Cirkvi ale aj v liturgickom slávení a v liturgickej tradícii. Ale v skutočnosti nemôžeme povedať že by rástla a že by sa rozvíjala v pastoračnej praxi. Aby som použil jazyk známy v teológii, my veľmi jasne vieme a máme zadefinované čo znamená žiť alebo čo znamená rozmer kňazstva v dimenziách služby kňazskej, pastierskej a kráľovskej. A my sami sa pýtame čo znamená tento kňazský rozmer pre pár žijúci vo sviatosti manželstva. A ďalej sa pýtame čo znamená prorocká služba a prorocký rozmer pre manželský pár. A čo znamená a akú úlohu/význam má kráľovská služba pre samotný manželský pár a pre ich činnosť a službu.
Uvedomme si že vo všetkých týchto troch perspektívach uvažuje aj II. Familiaris consortio.
Tým, že poukážeme na jednotlivé cesty ... pastorácie, ale v skutočnosti to stále zostáva len na papieri.
Tak sa môžeme bližšie pozrieť na článok 50: „Kresťanská rodina je povolaná na to, aby sa činne a vedome zúčastňovala na poslaní Cirkvi, a to vlastným a originálnym spôsobom...“
A tu by som chcel využiť príležitosť a spýtať sa vás, kto z vás vie aký je to tento vlastný a originálny spôsob. Prvá spontánna odpoveď ktorá zvyčajne príde je, že manželia vydávajú svedectvo svojou láskou. Ale ja tiež môžem povedať že aj v zasvätenom živote a v živote kňazskom to, čo prinášam ja ako kňaz je tiež vydávanie svedectva lásky. Aj tí, ktorí iba spolu žijú bez sviatosti manželstva, alebo sú len civilne zosobášení tiež svojím spôsobom vydávajú svedectvo o vzájomnej láske. Takže kde je to vlastné a originálne pre kresťanské manželstvo? Viete že odpoveď neexistuje ani v našej katolíckej hlave? A ešte budeme potrebovať čas, aby sme si to uvedomili, prežili, a preniesli do praxe.
Dobrá odpoveď by bola, že manželia plodia deti, Božích synov a dcéry, a tak vydávajú svedectvo svojou plodnosťou. A vtedy si poviem že som veľmi nahnevaný... aj mnohé páry ktoré sú zosobášene iba civilne vydávajú takého svedectvo. Úprimne sa snažia a investujú aj do náboženského vzdelania svojich detí. Takže kde je ten originálny spôsob pre kresťanský pár?
To čo vám teraz prečítam je plodom z roku 1981 z jednej biskupskej synody. Uplynulo 32 rokov a zdá sa že sa nič nepohlo. Ja môžem potvrdiť a trvám na tom, že rodina má svoju sviatostnú hodnotu. Že je to subjekt pastoračnej aktivity. Ale ak nenájdem a neuskutočním spôsob, ako to môžem prežívať, potom dopad bude slabý.
Osobitná úloha kresťanského páru
Všimnite si, že mnohí aj neveriaci majú jasnú predstavu čo má robiť kňaz a čo sa od neho očakáva. A rovnako má aj správnu predstavu čo nemá robiť kňaz. Osobitne potom keď hovoríme o kresťanských manželoch – kto vie čo majú a čo nemajú robiť? Aká je osobitná úloha ktorá pramení v skutočnosti že sa jedná o kresťanský pár?
Toto som pripravil ako hlavnú myšlienku na uvažovanie stretnutia v Ríme s nosnou témou: „Milosť sviatosti manželstva vo viere novosti pre manželov“, ktoré bude teologicko pastoračné. Pretože práve je tu tento vzťah ktorý máme problém vnímať a pochopiť. Ak je teda sviatosť manželstva sviatosťou viery, aké je to poslanie pre manželov ktoré pramení z ich viery?
V nasledujúcich slovách sa určuje spôsob. Článok 50 – pokračovanie: „Kresťanská rodina je povolaná na to, aby sa činne a vedome zúčastňovala na poslaní Cirkvi, a to vlastným a originálnym spôsobom, že sa totiž sama svojím bytím a konaním ako intímne spoločenstvo života a lásky stavia do služieb Cirkvi a spoločnosti.“ (II. Familiaris consortio)
Intímne spoločenstvo svedectva a lásky. Tu vidíme originalitu metodológie. Kňaz teda uskutočňuje svoju prácu ako hlavy, vodcu ako jednotlivá osoba. Napriek tomu že je povolaný žiť toto svoje povolanie v spoločenstve s ostatnými kňazmi a biskupom.
Manželia v skutočnosti sú subjekt v množnom čísle. A v samotnej farnosti môže byť aj viac subjektov. Jedno spoločenstvo, ďalšia skupina, ďalšie spoločenstvo. Ale je tu jeden podstatný rozdiel. Táto maličká skupinka – pár, rodina, je sviatosť! Žiadna iná skupina nie je sviatosť. Žiadna organizácia nie je sviatosťou. Táto maličká skupinka, komunita je sviatosťou!
Návrat k menu rodiny z prvých storočí Cirkvi
Vrátime sa k článku 49: „Aby sme lepšie pochopili základy, obsah a vlastnosti tejto účasti, treba dôkladne rozobrať mnohoraké a hlboké putá, ktoré navzájom spájajú Cirkev a kresťanskú rodinu, a z rodiny robia akúsi "miniatúrnu cirkev" (domácu cirkev)...“
Tento koncept domácej Cirkvi, miniatúrnej Cirkvi bol niekoľko krát predstavený počas II. Vatikánskeho koncilu a všetkými pápežmi ktorí nasledovali po ňom.
Táto malá komunita, tento subjekt v množnom čísle, táto maličká skupinka, ktorá je ale na rozdiel od ostatných aj väčších skupín, sviatosťou – má svoje konkrétne meno od prvých storočí Cirkvi. A bolo znovu objavené. A ja toto pomenovanie a tento titul považujem za vlastné meno, osobné meno kresťanských rodín.
Dnešné postoje k rodine
Tento koncept rodiny tak ako ho vníma kresťanstvo v západnej Európe žiaľbohu je prekonaný, pretože sa dáva prednosť tomu, že sa hovorí o rodinách a nie o rodine. Viem že francúzsky parlament pozmenil ústavu a vyjadril sa, že manželstvo je vytvorený z dvoch osôb. Nič viac – nič o tom že je tvorené mužom a ženou. Žiaľ Bohu môžeme vidieť, že základný koncept rodiny ktorý je postavený na vzťahu muža a ženy – tento termín rodina začína strácať význam. Aj keď my dáme k tomu prívlastok „kresťanská“, nehovoríme viac o tom aká táto rodina je, má byť a čo má robiť. Pretože dnešná kresťanská rodina môže znamenať to, že dá pokrstiť svoje deti. Alebo že ide na Vianoce/Veľkú noc do kostola.
Čo má dnes rodina robiť?
Jazyk ktorý používame je veľmi dôležitý pretože v tomto jazyku vyjadrujeme svoj štýl života a zároveň prenášame a formujeme svoje ideály ktorými žijeme.
Ak ja použijem termín a slovo kňaz, všetci vedia kto je a čo má robiť. Ak použijem pojem rodina, dnes vieme čo je a čo má robiť? Ak poviem rodina mám tým úmysel povedať a vyjadriť jej sviatostnú hodnotu? Už tento rozdiel a tento slovník ktorý používame znamená že my vo svojej mentalite nie sme pripravení hovoriť o tom, čo rodina znamená a má znamenať. Pretože nám chýbajú prostriedky, slovník na to, aby sme vyjadrili idey ktoré máme nasledovať. A v tomto zmätku jazykovom sa rozumie význam titulu, ktorý Cirkev dáva rodine ... domáca Cirkev.
Čo to znamená „domáca Cirkev“?
Znamená to v prvom rade byť zjednotený v mene Božom, v mene Pánovom. Nielen v zmysle mužskosti a ženskosti – lebo toto dosť dobre funguje aj v civilnom manželstve. Zjednotení v mene Pánovom. Znamená, že pán Ježiš je prítomný v ich živote trvalým, permanentným spôsobom a Kristus spolu s nimi chce pokračovať vo svojej misii.
Pamätáte si na slová Pavla VI. ktoré som vám citoval? Že Cirkev existuje preto, aby evanjelizovala? Zjednotení v Pánovom mene, Kristus je medzi nimi, aby spolu s nimi pokračoval v ohlasovaní evanjelia. Toto je domáca Cirkev.
Toto nám hovorí a vyjadruje rozdiel medzi dvoma pármi, z ktorých jeden sa zosobášil cirkevne a druhý civilne. To čo je dôvodom rozličnosti je posvätenie v Duchu Svätom.
Pred uzatvorením sviatosti manželstva nie je to domáca Cirkev, po uzatvorení sviatostného manželstva sa stávajú domácou Cirkvou.
A tu sa zastavme a skúsme uvažovať ako by teda mala vyzerať predmanželská príprava? Už vás teda nejdem pripravovať na sviatosť manželstva, ale ja ako snúbenec/snúbenica sa idem pripraviť na to, že sa stanete domácou Cirkvou. Čo potrebujeme na to aby sme sa stali domácou Cirkvou? Musíme byť zjednotení v mene Pánovom, musíme si zvyknúť nažívať, stáť v prítomnosti Krista ktorý je prítomný medzi nami, a spolu-zdieľať ako pár misiu Krista.
Ideme do kostola preto aby sme povedali Kristovi – vezmi si túto našu spoločnú lásku, posväť ju svojim Duchom aby si mohol pokračovať cez nás a vďaka nám svoju misiu vtelenia a zomierania a víťazstva života nad smrťou.
Nepriťahuje systém, ale ideál
Keď troška citlivejší snúbenci si uvedomia a vidia tieto ideály ku ktorým sú pozvaní, trúfať si znamená skočiť rybičku do bazéna. A oni s radosťou skočia do takéhoto projektu.
Príkladom môže byť aj moja skúsenosť – vo farnosti sme robili 4 modely prípravy na manželstvo. Najnáročnejší spôsob trvá 2 roky spolu s troma duchovnými cvičeniami víkendovými. A model je najnavštevovanejší. Pretože ak ponúkneme mladým ideál – samotný ideál ich začne priťahovať.
A toto je náš problém, že mladým ponúkame alebo ich nútime do niečoho, čo im nedáva zmysel a my nie sme schopní vykresliť im ideál. Ponúkame im začlenenie, poriadok, systém, vopred poukladané spôsoby ako žiť, ale nie ideál.
Projekt rodinného spoločenstva evanjelizácie
Tento koncept a obraz domácej Cirkvi sa tešil najväčšiemu rozvoju počas vytvárania pastoračných aktivít. Na základe tohto teologického fundamentu sme založili jednu iniciatívu, ktorá ma v taliansku veľký úspech. Aj pred dvoma mesiacmi v januári som bol pozvaný do USA aby som prezentoval tento projekt. Volá sa „Rodinné spoločenstvo evanjelizácie“.
Jeden manželský pár manželov ktorý vytvára Cirkev, ktorá žije prítomnosť Krista, týždenne pozýva svojich priateľov, aby spolu mohli spoluzdieľať a zažiť peknú skúsenosť spoločenstva a komunity v mene Ježiša. A pozývajú aj tých, ktorí nechodia do kostola, aj tých, ktorí sa nestretajú s kňazom alebo nechcú vidieť kňaza. Pretože im povedia „neboj sa, nebude tam kňaz, iba my tam budeme, bude sa spolu modliť, hovoriť o našej viere, čítať Božie slovo...“.
A môžem vám povedať že práve vďaka tejto aktivite som v mojej 10-ročnej pastoračnej praxi videl viacej obrátení ako v celom mojom kňazskom živote. Ak táto malá domáca Cirkev naozaj žije skúsenosť byť Cirkvou a cíti radosť a istotu z prítomnosti Krista, prečo nedať ochutnať z tejto sladkosti aj iným?
Bočný vchod do Cirkvi
Toto je skúsenosť rodinného spoločenstva ktoré evanjelizuje. Je to evanjelizácia, pretože ten, kto sa zúčastní tohto stretnutia a spoločenstva – môže ním byť hocikto: zosobášený, rozvedený, vdovci, neveriaci..., každý je vítaný a pozvaný prísť so svojimi priateľmi v jednoduchom pozvaní: „stretneme sa a prežijeme spoločný večer“.
A tak v skutočnosti rodina sa stane bočným vchodom do Cirkvi, do kostola. Je to brána služby pre Cirkev, ktorá umožní opäť vrátiť sa do kostola/Cirkvi. Vďaka tejto bočnej brány zo skúsenosti spoločnej modlitby, priateľstva, bratstva.
Táto skutočnosť bola hojne prežitá a odskúšaná vo farnosti kde som pôsobil. Keď som zanechal svoju farnosť, zostalo tam 55 takýchto skupín ktoré sa stretávali a každá skupinka mala okolo 10 členov, tj stretalo sa okolo 500 dospelých týždenne aby sa spolu modlili, spolu čítali Božie slovo a spoluzdieľali túto skúsenosť. Táto skúsenosť sa potom rozšírila aj do iných farností a v súčasnej dobe môžem povedať že takto sa prežíva viera a tento spôsob života rodinných spoločenstiev zapustil korene v ďalších 20-tich talianskych diecézach.
Ale už samotný faktor že ohlasujeme túto osobitnú skúsenosť, nie je dôležitý. Nie je dôležitý iba tento spôsob. To, čo je dôležité, je, aby každá rodina potom povedala niečo, vyjadrila niečo, prispela niečím, čo má chuť Cirkvi. To sa musí cítiť, musí byť skúsenosť že tvoj domov je Cirkev. A to nie preto že tam mám veľa sviečok, krížikov a svätých obrázkov, ale pre spôsob akým prijímaš iných medzi seba, pre spôsob ako sa pozerajú jeden na druhého manžel a manželka. Kvôli spôsobu akým spolupracujú. Sú Cirkvou kvôli spôsobu akým sa prihovárajú svojim deťom. Tam sa vidí a tam sa cíti aký duch ich spája.
A teraz aby kompetentnejšie mohol prehovoriť ešte niekto iný ako ja, je tu Alexandro ktorý vám povie svoju skúsenosť laika. Ja sám som častokrát pohýnaný k tomu, a chcem, aby tam kde môžu hovoriť, a majú čo povedať aj laici, nech to hovoria oni a nie ja. Pretože to je posledným zmyslom môjho života.
Duch, ktorého vylieva Pán, darúva nové srdce a robí muža a ženu schopnými milovať sa tak, ako nás miloval Kristus.
[1] Pravdedodobne ide o tento dokument: EVANGELII NUNTIANDI (o ohlasovaní evanjelia v dnešnom svete) http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/evangelii-nuntiandi
16. jún 2013 / pre manželov...
Dobrý deň, volám sa Alexander, moja manželka je Kristína, máme 5 detí, najstaršie má 13, najmenšie 8 mesiacov. V dnešné ráno keď som tu...
29. január 2014 / pre manželov...
Seminár s diskusiou Ako sprevádzať rodiny. Prevencia pred rozvodom znamená aktívne stáť pri rodinách a sprevádzať ich. Kto to má robiť? Ktokoľvek komu na...
29. január 2014 / pre manželov...
Ako je dnes vnímaná rodina a manželstvo? Kto vymyslel lásku? Je manželstvo cesta ako prežiť život - šťastne ak to vyjde, alebo nešťastne ak to nevyjde? Renzo Bonetti...
29. január 2014 / pre manželov...
Don Renzo Bonetti, ktorý prednedávnom navštívil Slovensko, prišiel nie preto, aby hovoril o teórii, ale o živej skúsenosti. Postupne uverejníme všetky...
