6 momentov rodinného spoločenstva

16. jún 2013 / Anastázia Strečková

Vytlačiť

Dobrý deň, volám sa Alexander, moja manželka je Kristína, máme 5 detí, najstaršie má 13, najmenšie 8 mesiacov.

V dnešné ráno keď som tu počúval don Renza Bonettiho, a tiež ako vnímam tieto dni kedy sme tu spoločne na Slovensku – tieto dni sú pre mňa príležitosťou aby som si lepšie uvedomil aký dar sme my aj s mojou manželkou dostali v týchto rokoch.

My sami s manželkou sme prežili posledné 2-3 roky tým, že sme si uvedomili a aj zakúsili čo znamená domáca Cirkev. Ale môžem povedať že to najväčšie obohatenie teoretické som zažil v týchto dňoch. Obyčajne sa vysvetlí teória a potom sa ponárame do praxe. My sme s mojou manželkou vyšli z praxe, lebo sme nemali toľko času na štúdium. Aj dnes ráno ako som počúval don Renza, som mal príležitosť aby som si prešiel svoj manželský život a uvedomil si kde sa nachádzam.

Aktivita o ktorej hovoril don Renzo – tieto rodinné komunity, sú v prvom rade miestom, ktoré pozýva ostatných. Vďaka týmto stretnutiam môžeme my sami pochopiť našu identitu a naše poslanie.

My sami sme vychádzali zo vzťahu s Bohom ktorý môžeme označiť ako „tradičný“. A tento tradičný vzťah bol naviazaný na určité udalosti počas týždňa.  Alebo bol spojený s určitými aktivitami, úkonmi, modlitbami. A takto sme sa potom presunuli ku vzťahu s Bohom ktorý začal mať naraz rodinný rozmer. To čo je dôležité je – že sme si uvedomili ako sme vyzreli k Božej prítomnosti cez konkrétne maličké gestá každodenného života.  My sme si vždy mysleli že tento rozmer misie alebo služby spočíval len v učení katechizmu. Že spočíva len v tom že budeme chodiť do farnosti a budeme súčasťou nejakého manželského spoločenstva. To, čo sme pochopili a čo sme začlenili do nášho života je v skutočnosti oveľa bohatšie a krajšie.

Tieto rodinné spoločenstvá vlastne pozostávajú v stretnutí raz do týždňa, trvá to asi 1,5 hod. a uskutočňuje sa v jednotlivých domoch jednotlivých rodín. To čo je potom pekné, že v sebe toto stretnutie zahŕňa celý týždeň. Pretože potom z tohto rodinného stretnutia vychádzame von aby sme evanjelizovali. Evanjelizácia resp. misia znamená že to posvätí a dotkne sa aj ostatných dní v týždni.

Takže toto stretnutie raz za týždeň nám  pomáha k tomu aby sme spoločne zhrnuli našu skúsenosť z týždňa a jednotlivé momenty v ňom. A môžem povedať že toto spoluzdieľanie a táto skúsenosť úplne mení životný štýl tohto týždňa.

Prvý moment tohto týždenného stretnutia je veľmi jednoduchá modlitba ktorá pozostáva zo vzdávaní vďaky a chvály Bohu. Všetci zúčastnení sú pozvaní k tomu aby sme poďakovali Pánovi za všetky dary ktoré sme dostali alebo aby sme ho chválili. Je to veľmi jednoduchá modlitba – možno vy ju poznáte, ale pre nás to bolo niečo nové. Pretože nám to pomohlo dozrievať a stále nás to formuje a pomáha aby sme počas týždňa mali otvorené oči a aby sme boli citliví na dary ktoré nám Pán Boh dáva každý deň. Občas sa stane, že niekto ďakuje Pánu Bohu za niečo, čo iný si povie že ani neexistuje. Napríklad poďakuje za pekný úsmev pokladníčky v obchode. A potom mne to pomáha lebo som oveľa citlivejší v nasledujúcich dňoch.

Druhým momentom je spoluzdieľanie našej viery, ktorý trvá približne 20 minút – navzájom si povieme čo sa stalo počas týždňa, aby sme sa veľmi nestratili a nehovorili zoširoka. Prakticky sa má odpovedať na 2 vecné otázky – čo pre mňa urobil Pán počas týždňa a čo som ja urobil pre Pána – v tom, čo sa týka evanjelizácie. A toto je veľmi pekné lebo sa spoluzdieľajú radosti, ťažkosti, snaženia. Veľmi často sa stane že týždeň ubehne veľmi rýchlo a my sa stretneme a zistíme že sme si ani neuvedomili čo Pán urobil pre nás. Ale toto nie je problém lebo toto je predpoklad toho, že budeme nasledujúci týždeň citlivejší.

Pre mňa „robiť niečo pre Pána“ je osobitne príťažlivé robiť veci ktoré sú skryté a ktoré si iní ani nemôžu všimnúť. Napríklad poctivo pracovať. Alebo ak prídem domov trochu skôr ako manželka, tak poupratujem doma spolu s deťmi. Vždy keď urobíme takúto vec v skrytosti, tak si uvedomíme, že naraz príde také teplo, také požehnanie od Pána.

Na druhej strane občas príležitosť kedy naša služba je venovaná našim blížnym – pozostáva z nejakého gesta alebo slova. Inokedy sa stane že vidíme že niekto potrebuje našu modlitbu tak sa za neho pravidelne modlíme. Pretože sme si uvedomili, že evanjelizovať neznamená viesť veľké kázne a reči a robiť veľké skutky, ale pre nás to znamená vybrať si konkrétnych ľudí a začať sa za nich každodenne modliť. To čo sa nakoniec stane je to, že modliac sa za tieto osoby prvých, ktorých modlitba zmení sme my samy – snažíme sa ich neposudzovať, začíname ich milovať a slúžiť im. A zároveň týmto osobám začíname prejavovať gestá našej pozornosti.

Osobitne som si všimol že pre nekresťanov a nekatolíkov, alebo nepraktizujúcich kresťanov – ktorých je napríklad väčšina mojich kolegov v práci (pracujem na univerzite – je to prostredie po väčšine nepriateľsky naladené voči Bohu), uvedomil som si že práve takéto nezištné kresťanské gestá je niečo čo má veľký dopad na ich život a čo je veľký vpád do mentality inštitúcie a potom je prekvapujúce až oni sami sa ma prídu spýtať „prečo si to urobil“. A toto je moment kedy môžeme začať evanjelizovať a kedy môžem sám začať hovoriť o svojej viere.

Toto je moment aby som veľmi spontánne vysvetlil svoje dôvody prečo to robím a ako to cítim.

Ak takto žijeme, a takto spoluprežívame našu vieru v týchto rodinných spoločenstvách, tak môžeme povedať že tieto spoločenstvá rastú a obohacujú sa novými členmi.

Následne počas tohto týždenného stretnutia si aj navzájom posťažujeme a povieme si aj v čom sme zlyhali a čo nám nevyšlo. Ale nechýbajú aj príjemné prekvapenia.

Treťou časťou stretnutia je počúvanie Božieho slova. V mojej farnosti – pred dvoma/troma rokmi sme v našom dome a v našej rodine začali rodinné stretnutia. V mojej farnosti každý týždeň miestny pán farár nahrá/narozpráva úvahu nad evanjeliom a my si ju vypočujeme. Výber state evanjelia je na ňom. Tieto nahrávky sú potom rozdané jednotlivým skupinám na CD alebo prostredníctvom DROPBOX-u. Pán farár nechá počuť svoj hlas vo všetkých komunitách a takto je to pre neho príležitosť prihovoriť sa aj ľuďom, ktorí nechodia do kostola ale prídu na toto stretnutie.

Štvrtý moment je ohlas na Božie slovo. Prítomní sú pozvaní nie rozprávať sa o Božom slove, ale k tomu, čo osobne im Pán cez Božie slovo povedal, čím ich oslovil, inšpiroval. Toto je veľmi pekné, lebo každý sa môže veľmi originálne podeliť. Pán občas hovorí niečo iné, než čo hovorí ostatným.

Potom nasleduje 5 minút farských oznamov, pretože rodinné spoločenstvo je súčasťou farského spoločenstva, tj ak vo farnosti sú osobitné potreby pre osobitných ľudí, tak sa o nich dozvedia všetci.

Piaty a šiesty bod sú modlitby príhovorov, modlitby veriacich. Prvé prosby sa týkajú čohokoľvek a všetkého čo je mimo tejto komunity – krátke modlitby, a sú veľmi praktické – hovoria o konkrétnej potrebe.

Posledných 10 minút sú modlitby ktoré hovoria o konkrétnych potrebách členov tejto komunity. Opäť je to veľmi pekný a intímny moment, ktorý spája prítomných, kde komunita objíma a skláňa sa nad konkrétnym bratom/sestrou – týka sa to člena, ktorý bude potrebovať v blízkom čase osobitnú Božiu milosť a posilu (pretože ho čaká operácia alebo ťažký moment v práci).

A toto naše stretnutie sa ukončí modlitbou Otče náš ktorú sa modlia všetci, vrátane detí. Stoja v kruhu, ale sú otočení smerom von, tj nedívajú sa jeden na druhého – preto aby si navzájom uvedomili že toto stretnutie nebolo pre nich, ale že na záver sú orientovaní smerom von.

Posledné technické poznámky sú tie, že skupinky sú skutočne malé – ak ich už je 14/15, tak sa vždy rozdelia na menšie skupinky. Je to veľmi dôležité, aj keď nie je ľahké sa rozdeľovať. Ale len malý počet umožní potrebnú dynamiku. A zároveň je to pekné, lebo sa dá začínať opäť odznova s menším počtom osôb. Ak ich je menej, je to väčšie pozvanie k aktivite. Zároveň je to väčší dôvod a túžba priviesť sem niekoho zvonku.

Čo sa týka detí jednotlivých manželských párov – počas stretnutia sú všetky deti na prvom poschodí – uvedomujúc si dôležitosť toho, čo my robíme o poschodie nižšie. A veľmi dobre to zvládajú tento čas - ticho sa hrajú a nerušia nás. Takto nenásilne naše deti vnímajú našu prítomnosť a takto sa sami naučia čo znamená domáca Cirkev.

Možno sa to zdá že je to komplikované, ale v skutočnosti je to úplne jednoduché. Pretože manželia nie sú pozvaní k tomu, aby robili veľké katechézy a prednášky, ale sú pozvaní k tomu, čo im je vlastné. A ten, kto sa cíti byť pozvaný k rodinného životu, dokáže zorganizovať aj takéto stretnutia. Nie sú to dve odlišné metódy – vytvoriť rodinu a vytvoriť Cirkev, ale je to to isté.

Ďalšie príhovory don Renza Bonettiho na Slovensku v roku 2013

Rozvod? Ďakujem, neprosím...

- Program celej návštevy na Slovensku

Opravdivý muž? Krásna žena?

- Bratislava, 12. marec 2013, príhovor Renza Bonettiho

Skúsenosť a nie teória

- Košice, 15. marec 2013, privítanie

Harmónia v rodinách, utópia?

- Košice, 15. marec 2013, príhovor Renza Bonettiho

6 momentov rodinného spoločenstva

- Košice, 15. marec 2013, svedectvo Alexandra

Len milujúci pár hovorí ako žije Boh

- Košice, 15. marec 2013, diskusia

TV LUX "U Nikodéma"

Katechéza "Sviece" (s pomocou symbolov za znovuobjavením obrazu podoby a daru Ducha Svätého vyliateho vo sviatosti manželstva)