"Kľúče od tabu" k čomu otvárajú ... ?

24. január 2014 / ThLic. Marek Iskra

Vytlačiť

Farebná publikácia pre deti od 5 rokov a ich rodičov ponúka vraj odpovede na zvedavé otázky detí v oblasti sexuality a smrti.

Z pohľadu pedagógov, psychológov ale aj z pohľadu učenia Cirkvi sú však ponúkané informácie sporné! Prinášame Vám podnetnú recenziu od ThLic. Mareka Iskru - člena Rady pre rodinu pri KBS ktorý oceňuje kvality, ale zároveň upozorňuje na rozsiahlu škodlivosť obsahu. Tiež si môžete pozrieť pohľad matky a pohľad psychologičky.

ZAOSTRI NA RODINU sa s týmito argumentami stotožňuje a preto túto knihu neodporúča - ale nech sa páči, urobte si vlastný názor sami.

Recenzia

Po konzultáciách s viacerými detskými psychológmi i pedagógmi môžem tlmočiť, že viacerí odborníci konštatovali, že obsah publikácie je pre deti vo veku 5 rokov nevhodný. Dieťa v tomto období nemá potrebu byť informované o biológii a fyziológii sexuality. Podľa viacerých konzultantov 5 ročné dieťa ak kladie otázky tohto charakteru, hľadá istotu, či naozaj život pramení v úprimnej láske rodičov, čo je tá najhlbšia a skutočne prirodzená túžba každého dieťaťa. Je fakt, že ak je na Slovensku sa 30 % detí rodí mimo manželstva a je 50% rozvodovosť (najväčšia miera rozvodovosti je práve po 5 rokoch manželstva) nastáva prirodzený problém, akú odpoveď dať dieťaťu na jeho vážne otázky. Najnešťastnejšou odpoveďou je, uviesť ho do fyziológie sexuality. Získa tak predpoklady pre rozvoj narcistických sklonov, ale nie istotu o svojej osobnej hodnote. Istotne, že už v tomto období si dieťa všíma prirodzené rozdiely medzi dievčatkami a chlapcami, avšak na základe týchto faktov má byť vedené k úcte voči druhému pohlaviu, rešpektovaniu a ochrane jeho dôstojnosti.

Rozbor knihy podľa jej obsahu

V prvej kapitole sa deťom vysvetľuje, že vnímanie okolitého sveta sa realizuje výlučne zmyslami (s. 16-17). Chýba prijatie vysvetlenia reality okolitého sveta aj prostredníctvom Zjavenia, na základe daru viery. Deti sú pritom veľmi citlivé na poznanie „srdcom" a vieme veľmi dobre ako sú citlivé na modlitbu. O čo odlišný je napríklad Exuperiho Malý princ, ktorý konštatuje: „Správne vidíme len srdcom. To čo je dôležité, je očiam neviditeľné." Rozvíjať tento moment vnímania sveta srdcom je úlohou rodičov, ktorí pri krste prijímajú záväzok rozvíjať nielen telesné a zmyslové, ale aj duševné mohutnosti ich dieťaťa.

Na nasledujúcich stranách (20 - 23) sú deti uvádzané do spoznávania „ľudských potrieb" a následne fyziologickej a biologickej odlišnosti mužského a ženského pohlavia. Význam tejto odlišnosti spočíva podľa autorky v „uspokojovaní potreby mať deti" (s. 19). Termín „pohlavná odlišnosť" je pritom kľúčovým aj pre pochopenie teológie bl. Jána Pavla II. v otázkach manželstva a rodiny. V jeho koncepcii je význam pohlavnej odlišnosti spočíva v možnosti úplného a slobodného osobného sebadarovania sa druhej osobe. Tento koncept je však samozrejme predkladaný až dospievajúcemu chlapcovi, či dievčaťu. Pohlavná odlišnosť vonkoncom nie je človeku daná na sebauspokojovanie ako to vyplýva z kontextu knihy. Takéto chápanie pohlavnej odlišnosti zodpovedá a naturalistickému modelu človeka, ktorý ho redukuje iba na pudy, telesné potreby a sexualitu na systém podnetov a reakcií veľmi podobnému stroju. (LA METTRIE). Takýto model je descendenčný.

Pravdou je, že je potrebné zamýšľať sa, ako tému pohlavnej odlišnosti prezentovať pozitívne, a ascendenčne teda s otvorenosťou až po to, čoho svedkom sme už na prvých stránkach biblie: „... a stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril." (Gn 1, 27). V tejto oblasti je metodického a študijného materiálu v slovenskom jazyku veľmi málo, čo je veľká škoda. Päť ročné dieťa avšak v zásade nie je schopné obsiahnuť iný rozmer sexuality ako zmyslový. Ak sa mu v jeho veku otvorí téma sexuality, skoncentruje sa na ňu jeho pozornosť a v jeho budúcich vzťahoch s opačným pohlavím na sebauspokojovanie. Takto dieťa vychovávame k narcismu.

Na ďalších stranách (28 - 39) publikácia pomocou presných  biologických termínov a názorných obrázkov detailne približuje fyziológiu splodenia a počiatku života. Pozitívom je, že sexualita je vložená v tomto prípade do konceptu rodinného rámca, negatívom, je, že dieťa podľa vyjadrení viacerých psychológov nepotrebuje v tomto období takto obsiahlu a presnú informáciu. Ak sa pýta ako prišlo na svet, potrebuje počuť, že prišlo z lásky, pretože otecko mal rád mamku a nie vysvetľovať mu techniku. Nechám priestor pre citát z dokumentov biskupov na Druhom vatikánskom koncile:

„Manželská láska je výsostne ľudská, zameriavajúca jednu osobu na druhú citom, rodiacim sa z vôle, zahrnuje dobro celej osobnosti, a preto vie dať zvláštnu dôstojnosť fyzickým i psychickým prejavom a povýšiť ich na špecifické zložky a znaky manželského priateľstva. Túto lásku Pán uznal za dobré ozdraviť, zdokonaliť a zušľachtiť osobitným darom milosti a kresťanskej lásky. Taká láska, spájajúc ľudské hodnoty s božskými, privádza manželov k dobrovoľnému vzájomnému sebadarovaniu, ktoré sa prejavuje citmi a výrazmi nežnosti, preniká celý ich život a práve svojím ušľachtilým uplatňovaním sa zdokonaľuje a vzrastá. Tým vysoko prevyšuje čisto erotickú náklonnosť, ktorá, egoisticky udržovaná, sa rýchlo a poľutovaniahodným spôsobom rozplýva.

Manželská láska sa osobitne prejavuje a uplatňuje vlastným manželským úkonom. Úkony, ktorými sa manželia intímne a čisto spájajú, sú čestné a dôstojné, a ak sa konajú spôsobom skutočne ľudským, vyjadrujú a napomáhajú vzájomné darovanie sa, ktorým sa navzájom radostne a vďačne obohacujú. Táto láska, potvrdená obojstranným sľubom a nadovšetko spečatená Kristovou sviatosťou, zachováva nerozlučnú vernosť telom i mysľou, v šťastí aj nešťastí, a preto vylučuje každé cudzoložstvo a rozvod. Jednota manželstva potvrdená Pánom je očividne zrejmá aj z rovnakej osobnej dôstojnosti ženy a muža, ktorú treba uznávať vo vzájomnej a v úplnej láske. Je však potrebná nevšedná čnosť, aby sa mohli vytrvalo plniť povinnosti tohto kresťanského povolania. Preto manželia, milosťou posilňovaní viesť svätý život, horlivo pestujú a modlitbou dosahujú stálosť v láske, veľkodušnosť a ducha obetavosti." (GS 49)

V celej publikácii niet zmienky o stálosti v láske, ktorá sa dosahuje sebaprekonávaním a spoluprácou s Kristovou milosťou, čím vzniká priestor pre čnosť predmanželskej i manželskej čistoty. Naopak v knihe je pre manželský akt používaný výlučne termín sex. Takýto koncept ľudskej sexuality sa pritom presadzuje nielen prostredn&´ctvom médií, filmov, populárnych piesní a internetu a rôznych reality show avšak, čo je horšie, aj prostredníctvom štátneho, výchovno-vzdelávacieho procesu. Na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky už dávnejšie vznikol Odbor rodovej rovnosti, ktorý v spolupráci s Inštitútom pre výskum práce a rodiny a s podporou zahraničných projektov presadzujú vzdelávacie programy blízke ideológii gender, ktorý je v ostrom rozpore s teologickou víziou človeka. Keďže sme svedkami presadzovania takýchto konceptov aj cez ministerstvo práce a rodiny, nemalo by to uniknúť pozornosti tak širokej verejnosti rodičov. Nevyhnutne je potrebná filozofická, psychologická, pedagogická i teologická reflexia tohto javu, čo je možné iba za predpokladu správnej teologickej antropológie, ktorú ponúka bl. Ján Pavol II.

Pravda o sexualite je totiž spojená ako sme to videli vyššie s vernosťou, oddanosťou v dobrom i zlom, nevšednou čnosťou lásky, veľkodušnosťou, duchom obetavosti a úsilím o svätosť. To je vyjadrené v dlhoročnom úsilí Jána Pavla II. počas jeho generálnych audiencií na nám Sv. Petra v Ríme 1979 - 1984 na túto tému a v jeho početných publikáciách. Je zvláštne, že pápež Benedikt XVI vo svojej prvej encyklike nadviazal práve na túto oblasť učenia svojho predchodcu, pričom napísal nasledujúce slová:

„Podľa Friedricha Nietzscheho dalo kresťanstvo erosu vypiť jed, a hoci eros naň nezomrel, zdegeneroval na neresť. Týmito slovami vyjadril nemecký filozof veľmi rozšírené chápanie: Nestrpčuje nám azda Cirkev svojimi prikázaniami a zákazmi práve najkrajšiu vec v živote? Nedvíha tabule so zákazmi práve tam, kde nám radosť, daná Stvoriteľom, ponúka šťastie, ktoré nám umožňuje zakúšať niečo božské? No je to skutočne tak? 

Predovšetkým, že medzi láskou a božským existuje nejaký vzťah: láska sľubuje nekonečnosť, večnosť - skutočnosť, ktorá je väčšia a úplne odlišná od každodennosti našej existencie. No zároveň sa ukázalo, že cesta na dosiahnutie takého cieľa nespočíva v tom, že sa človek nechá premôcť inštinktom. Potrebné je očisťovanie a dozrievanie, ktoré prechádza aj cestou odriekania. Tu však nejde o odmietanie erosu ani o jeho „otrávenie"; naopak, je to uzdravenie jeho skutočnej veľkosti.

Vyplýva to predovšetkým z usporiadania ľudského bytia, ktoré sa skladá z tela a z duše. Človek sa stáva skutočne sám sebou, keď sa duša a telo stretnú v intímnej jednote. Keď sa toto zjednotenie dosiahne, poslanie erosu možno nazvať prekonaným. Keby človek chcel byť len duch, a chcel by odmietať telo ako živočí&ˇne dedičstvo, vtedy by duch i telo stratili svoju dôstojnosť. A keby na druhej strane popieral ducha a uznával hmotu a telo ako jedinú skutočnosť, rovnako by strácal svoju veľkosť. ... Avšak nie je to ani duch, ani telo, ktoré miluje: je to človek, osoba, ktorá miluje ako jediná bytosť, pozostávajúca z tela a duše. Len ak sú obe zložky zakotvené v jednote, človek sa stáva plne sám sebou. Len takýmto spôsobom môže láska - eros - dozrieť do svojej pravej veľkosti.

Dnes sa nezriedka vyčíta kresťanstvu minulosti, že bolo neprajníkom toho, čo je telesné; a naozaj tendencie v tomto zmysle tu vždy boli. No spôsob, akým je dnes zvelebované telo, čoho sme svedkami, je plný klamu. Eros, degradovaný len na sex, sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú možno kúpiť a predať, ba čo viac, sám človek sa stáva tovarom. Naopak svoje telo a pohlavnosť tým považuje len za materiálnu časť seba samého, ktorú možno používať a využívať na základe úžitku. Je to oblasť, ktorú človek nepokladá za priestor svojej slobody, ale za niečo, čo sa svojím spôsobom snaží urobiť príjemným i neškodným zároveň. V skutočnosti sa tak stretáme s degradáciou ľudského tela, ktoré nie je začlenené do celkového priestoru slobody našej existencie, nepovažuje sa za živé vyjadrenie úplnosti nášho bytia a je odsunuté do čiste biologickej oblasti. Ostentatívne zvelebovanie tela sa môže veľmi rýchlo zmeniť na nenávisť voči telesnosti. Kresťanská viera, naopak, človeka vždy považovala za dvojjediné bytie, v ktorom sa duch a hmota navzájom prenikajú, vďaka čomu obe nadobúdajú novú vznešenosť. Áno, eros nás chce povzniesť k Bohu, previesť nás ponad nás samých, no práve preto si vyžaduje, aby sme nastúpili cestu ask&´zy, odriekania, očisťovania a uzdravení. (DCE 4-5)

Ďalšie a ešte závažnejšie rozpory s náukou Cirkvi však ešte len nasledujú. Na strane 62 je formulovaná téza: „dospievajúci muž si všíma postavu dievčat a myslí hlavne na sex a predstavuje si, aké by to bolo niečo také zažiť." Nechcem poprieť všeobecnú pravdivosť tohto tvrdenia v súčasnej spoločnosti. Mojou otázkou však je, ako to, že v knihe nie je ani náznak výchovy k hanblivosti, zdržanlivosti, panenstvu, predmanželskej čistote a manželskej vernosti! Nestálo by snáď za námahu porozmýšľať akým spôsobom pomôcť deťom a mládeži dozrieť k hodnotám, ktoré im napomôžu žiť počas celého života v orientácii na hodnoty života?

Ján Pavol II. často rozvíja koncepty príťažlivosti (attrazione) a skúsenosti lásky. Podľa jeho vnímania je toto privilegovaný okamih zápasu o Boha v živote človeka. Pre ilustráciu aspoň jeden úryvok: „Povolanie k láske je prirodzeným prvkom, cez ktorý sa s mladými dá nadviazať úzky kontakt. Už ako mladý kňaz som sa naučil milovať ľudskú lásku. Toto je jedna zo základných tém, na ktorú som sústredil svoje kňazstvo, svoju službu na kazateľnici, v spovednici a tiež cez písané slovo. Ak sa miluje ľudská láska, rodí sa aj živá potreba nasadiť všetky sily v prospech „krásnej lásky". Mladí vedia, že takúto lásku im nemôže dať nikto iba Boh. A preto sú ochotní nasledovať Krista bez toho, žeby brali do úvahy obete, ktoré s tým môžu byť spojené..." (JPII.: Prekročiť prah nádeje, s. 120)

Ďalší veľmi vážny rozpor s náukou Cirkvi vidíme v uvedenej publikácii na strane 66: „Pri sexe môže dôjsť k spojeniu vajíčka a spermie. Tak vzniká nový život... Mladí ľudia však zatiaľ deti nechcú. Nie sú ešte pripravení na to, aby každú noc vstávali k bábätku a starali sa oň. A tak vymysleli niekoľko spôsobov, ako mať sex a nemať deti. Jedným z nich je aj špeciálny gumený návlek na mužov penis, ktorý bráni spermiám dostať sa do pošvy" (s. 66)

Na tomto mieste dochádza nielen k spochybneniu náuky Cirkvi o antikoncepcii ale taktiež k napadnutiu platnosti šiesteho Božieho prikázania. Sexualita mimo kontext manželstva je prezentovaná ako niečo dobré a to vždy, ak o to obaja tak cítia. Zodpovednosť predmanželských sexuálnych vzťahov spočíva podľa autorky v požívaní antikoncepcie, o čom má, podľa nej, vedieť už 5 ročné dieťa!

V celej knihe niet zmienky o manželskom sľube. Pritom toto je kľúčová „potreba" dieťaťa - mať istotu, že bude vyrastať medzi rodičmi, ktorí sa navzájom neopustia v dobrom ani v zlom, šťastí a ani v nešťastí v zdraví a ani v chorobe. S veľkou bolesťou je však treba poukázať na skutočnosť, že kniha vychádza z reality našej spoločnosti a súčasne ju žiaľ aj formuje a upevňuje. Na Slovensku totiž v dôsledku spochybnenia inštitúcie manželstva klesá počet uzatváraných manželstiev a z tohto znižujúceho sa počtu (napriek silným ročníkom dospievajúcich) ešte menej žiada o uzatvorenie manželstva pred tvárou Cirkvi. Uvediem príklad: v roku 2011 bolo v meste Banská Bystrica uzavretých 391 manželstiev, z čoho 226 civilne (58%) a iba 165 t.j. 42 % cirkevne (t.j. nie výlučne v katolíckych chrámoch). Vysoké percento detí - až 33 % sa rodí slobodným mamičkám a 52 % rodín sa následne rozvádza. T.j. 85% detí nevidí počas svojho dospievania oboch rodičov v manželskom súžití!!! Je to alarmujúci fakt nad ktorým by mali uvažovať sociológovia, ekonómovia a ďalší odborníci verejného života. Samozrejme je potrebné uvažovať o devastujúcich dôsledkoch tohto trendu na život farských rodín. Akou tragédiou je legalizovať predmanželské spolužitie a používanie antikoncepcie ako východisko neschopnosti súčasných ľudí bojovať s vlastným egoizmom a hľadať l&´sku, ktorá by dávala prísľub: „navždy"! Od detstva tak mládež programovo vedieme k sebauspokojovaniu a neschopnosti urobiť to, čo je kľúčové pre život. V tejto oblasti stojíme v Cirkvi pred veľkou výzvou, ktorej devastujúci dosah si nikto z nás ešte v súčasnosti plno neuvedomuje!

V záverečnej kapitole podávajúcej pohľad na smrť človeka autorka konštatuje: „Život človeka na zemi je končený. Napriek tomu časť z neho zostáva žiť v jeho deťoch a vnúčatách" (s. 77). Pokladám to za tézu, ktorá odmieta poznanie pravdy Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.