Trpaslíci a tanečnice

29. august 2023 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť

Biblický komentár k dnešnému evanjeliu:

Mk 6, 17 - 29

Herodes dal Jána chytiť a v putách vrhnúť do väzenia pre Herodiadu, manželku svojho brata Filipa, lebo si ju vzal za ženu.

A Ján Herodesovi hovoril: „Nesmieš žiť s manželkou svojho brata!“ Herodias mu strojila úklady a chcela ho zabiť, ale nemohla, lebo Herodes sa Jána bál. Vedel, že je to muž spravodlivý a svätý, preto ho chránil. Keď ho počúval, býval vo veľkých rozpakoch, a predsa ho rád počúval.

Vhodný deň nadišiel, keď Herodes na svoje narodeniny usporiadal hostinu pre svojich veľmožov, vysokých dôstojníkov a popredných mužov Galiley. Keď potom vošla dcéra tejto Herodiady a tancovala, zapáčila sa Herodesovi i spolustolujúcim.

Kráľ povedal dievčine: „Žiadaj si odo mňa, čo chceš, a dám ti.“ A veľmi jej prisahal: „Dám ti všetko, čo si len zažiadaš, hoc aj polovicu svojho kráľovstva.“

Ona vyšla a vravela svojej matke: „Čo si mám žiadať?“

A tá jej povedala: „Hlavu Jána Krstiteľa.“

Hneď utekala dnu ku kráľovi a žiadala: „Chcem, aby si mi hneď dal na mise hlavu Jána Krstiteľa.“

Kráľ sa zarmútil, ale pre prísahu a kvôli spolustolujúcim ju nechcel sklamať. Hneď poslal kata a rozkázal priniesť jeho hlavu. Ten odišiel, vo väzení ho sťal, priniesol na mise jeho hlavu, odovzdal ju dievčaťu a dievča ju dalo svojej matke. Keď sa to dopočuli jeho učeníci, prišli, vzali jeho telo a uložili ho do hrobu.

Matúš a Marek, dvaja evanjelisti, ktorí prinášajú príbeh o Jánovi Krstiteľovi (Mt 14, 1 – 12; Mk 6, 17 – 29), zámerne vo svojej verzii faktov opomínajú meno hlavnej predstaviteľky príbehu a uvádzajú ju iba „ako dcéru Herodiady“. V rozprávaní, kde má každá postava svoje meno (oslávenec je Herodes, mŕtvy je Ján a objednávateľkou vraždy je Herodiada), naozaj bije do očí opomenutie mena Herodiadinej dcéry Salome, od slova „Shalom“, „pokoj“ (Ant. 18, 136.137).

Evanjelisti zvyčajne uvádzajú anonymnú postavu vtedy, keď bez ohľadu na reálnu historickú dimenziu daná postava reprezentuje všetkých tých, čo sa môžu stotožniť s jej črtami: ak je meno postavy všeobecne známe, je naozaj neobvyklé, aby bolo zamlčané. Samotný príbeh vysvetľuje zamlčanie tým, že predstavuje Salome ako úplne bezcharakternú osobu bez vlastnej vôle, iba ako obyčajnú figúrku morbídnej machinácie, v ktorej evanjelisti symbolicky znázorňujú sprisahanie, čo povedie k usmrteniu Ježiša.

Zombi na kráľovskom dvore

Herodiada je nazúrená. Divoký fanatický kazateľ ohrozuje jej plán, ktorý tak namáhavo dokonala. Vydala sa za jedného zo synov Herodesa Veľkého, za Filipa, neambiciózneho dobráka. Keďže bol obvinený zo sprisahania, vydedili ho, a preto spolu so svojou rodinou odišiel do Ríma, kde viedol život obyčajného človeka.
Príliš málo pre ambicióznu Herodiadu, ktorá snívala o búrlivejšom živote, než aký jej poskytoval jej nudný manžel.

Vhodná príležitosť sa jej naskytla vtedy, keď prišiel do Ríma na návštevu jej švagor, päťdesiatnik Herodes Antipas. Miloval luxus rovnako ako jeho otec, po ktorom zdedil „tetrarchiu“ (štvrtinu kráľovstva), vrátane Galiley a Perey. Herodiade je okamžite jasné, že nesmie premárniť príležitosť vymeniť manžela, a preto zvedie a podmaní si svojho švagra. Opúšťa Filipa a prinúti Herodesa, aby vypudil legitímnu manželku, a tak sa Herodiada konečne usídlila na dvore.

Pre Herodesa je táto žena začiatkom jeho problémov a príčinou jeho totálneho úpadku: jeho svokor Areta, kráľ Nabatejcov, sa pomstí za potupu spôsobenú dcére tým, že totálne vyhubí jeho vojsko (Ant. 18, 9 – 10). Neskôr, na podnet nenásytnej Herodiady, ktorá túžila byť kráľovnou, požiadal cisára Caligulu o vytúženú korunu „kráľa“ (namiesto toho, aby sa uspokojil s titulom „tetrarcha“), no Caligula ho pozbavuje jeho hodnosti a posiela ho do vyhnanstva do Lyonu v Gálii (39 po Kr.), kde bude nakoniec zavraždený na príkaz samého cisára.

Momentálne sa však Herodiada cíti ohrozená Jánom Krstiteľom, ktorý pranieruje Herodesa za to, že sa vzpriečil Božiemu zákonu: „Nesmieš žiť s manželkou svojho brata!“ Ján Herodesovi nevyčíta, že zavrhol svoju prvú manželku, alebo že je polygamný (to všetko Biblia pripúšťa), ale že si vzal za manželku ženu svojho brata, čo kniha Levitikus vyslovene zakazuje (Lv 20, 21).

Herodiadin hnev a strach sú spôsobené tým, že Herodes považuje Jána za „spravodlivého a svätého“ muža, a preto ho zatvoril do väznice vo svojom paláci (podľa Jozefa Flávia išlo o pevnosť Machaerus pri Mŕtvom mori, Ant. 18, 5, 2), aby ho tak ochránil od úkladov svojej manželky. Pre Herodiadu však konečne nastal vhodný deň, aby sa zbavila nepohodlného proroka („chcela ho zabiť, ale nemohla“), „keď Herodes na svoje narodeniny usporiadal hostinu“.

Grécky výraz použitý evanjelistami na označenie tohto dňa nie je „narodeniny“ (genetliaco), ale iné slovo, ktoré označovalo spomienku na narodenie zomretého človeka.
Voľba evanjelistov je úmyselná: Herodes predstavuje moc, ktorá patrí do sféry smrti, a preto, hoci je fyzicky živý, vskutku je mŕtvy, takže sa mu v deň jeho narodenín nepripočítava život, ale iba smrť a nič iné len smrť.

V tento čudný deň svojich narodenín – výročia pohrebu, Herodes usporiadal hostinu „pre svojich veľmožov, vysokých dôstojníkov a popredných mužov Galiley“, zvyčajnú faunu trpaslíkov a tanečníc, ktorí sa vždy úslužne hemžia okolo aktuálneho panovníka. A hoci si uvedomuje, že ho nemilujú, miluje, že mu lichotia. Počas slávnosti sa odohráva udalosť neslýchaná pre kultúru orientálneho dvora: Herodiadina dcéra tancuje pre stolovníkov.

Ešte nikdy predtým sa nestalo, aby tancovala princezná, dovtedy počas hostín tancovali iba tanečnice-prostitútky. Herodiada, ktorá pre zachovanie dosiahnutej moci považuje každý prostriedok za prípustný, neváha vystaviť prostitúcii svoju sotva dospievajúcu dcéru: evanjelisti ju prezentujú gréckym výrazom, ktorý označuje dievča vo veku na vydaj, čo sa v židovskom svete odohrávalo medzi dvanástym a trinástym rokom života.

Scéna hostiny kopíruje príbeh Ester a kráľa Asuera, ktorý bol veľmi obľúbený v židovskej literatúre. No kým Ester zvádza kráľa, aby zachránila ľud od istej smrti (Est 5 – 7), Herodiada zhanobuje svoju dcéru, aby zavraždila nevinného. Herodes je vo vytržení: ponúkol svojim stolovníkom predstavenie, o akom by sa im na iných orientálnych dvoroch ani len nesnívalo, hodné veľkého Ríma. Hoci len vidiecky princ, hneď sa cíti byť veľkým kráľom, ktorý má k dispozícii celé kráľovstvo, a tak sľubuje dievčine: „Dám ti všetko, čo si len zažiadaš, hoc aj polovicu svojho kráľovstva“. Chvastúnstvo.

Herodes je obyčajná nula, jednoduchý správca územia, ktoré nepatrí jemu, ale rímskym dobyvateľom, a z ktorého nemá moc niekomu postúpiť ani len čo sa pod necht zmestí: evanjelista Marek ho bude od tohto momentu s jedinečnou iróniou vždy volať iba „kráľ“. Herodes Antipas bol totiž iba priemerný princ, ktorý nestál ani za deravý groš a ktorého Ježiš nazýva „líška“ (Lk 13, 32), no toto zviera v židovskej kultúre nepredstavuje prefíkanosť, ale jalovosť (bezvýznamnosť).

„Herodiadina dcéra“, ktorá nemá vlastnú identitu ani osobnosť, musí sa opýtať svojej matky, čo vlastne chce, a Herodiada má, samozrejme, dávno pripravenú požiadavku voči manželovi: „hlavu Jána Krstiteľa“. Dcéra je ochotná podstúpiť čokoľvek, len aby vyhovela svojej matke, a preto sa behom („hneď utekala“) vracia k Herodesovi a referuje mu požiadavku drahej maminky; vlastnou fantáziou prikresľuje požiadavku („hneď... na mise“) a kategoricky prikazuje: „Chcem, aby si mi hneď dal na mise hlavu Jána Krstiteľa“.

Morbídne menu

Zdĺhavý príbeh o smrti Jána Krstiteľa, jediný, v ktorom nie je hlavnou postavou Ježiš, slúži evanjelistom na to, aby pripravili čitateľov na smrť Mesiáša. Postupne, ako sa črtajú profily jednotlivých osobností, jasne sa javí aj analógia s hlavnými postavami Ježišovho umučenia. Herodes a Pilát sa správajú rovnako: obaja vedia, že človek, ktorého smrti sa dožadujú, je nevinný, a chceli by ho oslobodiť. Ale nemôžu, pretože to oni nie sú slobodní. Myslia si, že majú súdiť väzňa, ale to oni sú väzňami svojej vlastnej moci.

Herodes nemôže zachrániť Jána, pretože dal svoje slovo pred všetkými spolustolovníkmi, a dobre vieme, že mocnár si nikdy nemôže dovoliť povedať „pomýlil som sa“, lebo by tak ohrozil svoju prestíž; medzi neomylnosťou slova a životom nevinného treba obetovať práve život, hoci by to mohlo spôsobiť prechodný krokodílí smútok („kráľ sa zarmútil“).

Pilát je síce vladárom, ktorý zanechal v dejinách stopu vďaka svojmu teatrálnemu prejavu o čistých rukách („vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky“, Mt 27, 24), no jeho ruky sú naozaj poznačené krvou, ako nám to pripomína Lukášovo evanjelium v príbehu o „Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí“ (Lk 13, 1). Hoci je presvedčený o Ježišovej nevinnosti, posiela ho na smrť pod tlakom vydierania zo strany náboženských predstaviteľov: „Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára!“ (Jn 19, 12). Pre Piláta však nie je v hre priateľstvo, ale kariéra. Titul „priateľ cisára“ bolo dôležité vyznamenanie, ktoré cisár udeľoval ako odmenu za vernosť a ktoré umožňovalo stať sa súčasťou exkluzívneho spolku cisárovi blízkych osôb (1Mach 2, 18). A Pilát pri výbere medzi obeťou nevinného a svojej kariéry neváha.

Spojení konaním nespravodlivosti, Pilát a Herodes spečaťujú svoje priateľstvo v odsúdení Ježiša: „V ten deň sa Herodes a Pilát spriatelili“ (Lk 23, 12). 

Herodiadina dcéra, ktorá chce vyhovieť tak moci matky, ako aj Herodesa, je predzvesťou správania obyvateľov Jeruzalema, ktorí boli schopní volať Ježišovi na slávu („Hosana!“, Mt 21, 9) a o päť minút neskôr, popudzovaní náboženskými autoritami, žiadali jeho smrť: „Ukrižuj ho!“ (Mt 23, 34 – 37). Jánovo kázanie bolo nebezpečné pre postavenie, ktoré dosiahla Herodiada. Ježiš zase ohrozuje prestíž veľkňazov, ktorí sa správajú presne ako Herodiada a túžia po jeho smrti. Aj oni sa dopustili cudzoložníctva rovnako ako Herodiada. Zapreli Boha, jediného kráľa Izraela (Ž 5, 3) a prijali nadvládu pohanského kráľa („Nemáme kráľa, iba cisára“, Jn 19, 15). Počas Herodesovej hostiny je servírovaný iba jeden morbídny chod, a to misa s hlavou Jána Krstiteľa:

„Kat odišiel, vo väzení ho sťal, priniesol na mise jeho hlavu, odovzdal ju dievčaťu a dievča ju dalo svojej matke.“

V deň, v ktorý by mal Herodes ďakovať za dar života, berie život nevinného a ponúka ho na hostine, kde sa mŕtvi sýtia smrťou a plodia prízraky: keď sa Herodes dopočuje o Ježišovi, je presvedčený, že „to vstal z mŕtvych Ján, ktorého som dal sťať“ (Mk 6, 14 – 16), pretože jeho smrť ho neprestajne prenasleduje.

Jediným svetlým bodom tohto pochmúrneho príbehu sú Jánovi učeníci, ktorí nedbajú, že by mohli dopadnúť ako ich učiteľ, išli, vzali jeho telo a uložili ho do hrobu.
Smrť pšeničného zrnka sa ale stáva obilím života (Jn 12, 24) a po hostine smrti prinášajú evanjelisti príbeh o hostine života, na ktorej Ježiš rozdelil chleby a ryby a nasýtil nimi „päťtisíc mužov“ (Mk 6, 30 – 44).

(citované z knihy Ako čítať evanjelium a nestratiť vieru)