Svätý bohorúhač

12. marec 2024

Vytlačiť

Biblický komentár k dnešnému evanjeliu, z knihy Ako čítať evanjelium a nestratiť vieru:

Jn 5, 1-3. 5 - 16

Boli židovské sviatky a Ježiš vystupoval do Jeruzalema.

V Jeruzaleme pri Ovčej bráne je rybník, hebrejsky zvaný Betsata, a pri ňom päť stĺporadí. V nich ležalo množstvo chorých, slepých, chromých a ochrnutých.

Bol tam aj istý človek, chorý už tridsaťosem rokov. Keď ho tam videl Ježiš ležať a zvedel, že je už dlho chorý, povedal mu: „Chceš ozdravieť?“ Chorý mu odpovedal: „Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde.“

Ježiš mu vravel: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ A ten človek hneď ozdravel, vzal si lôžko a chodil. 

No v ten deň bola sobota, preto Židia hovorili uzdravenému: „Je sobota, nesmieš nosiť lôžko!“ Ale on im odvetil: „Ten, čo ma uzdravil, mi povedal: ‚Vezmi si lôžko a choď!‘“ Pýtali sa ho: „A kto je ten človek, čo ti povedal: ‚Vezmi a choď?‘“ Ale uzdravený nevedel, kto je to, lebo Ježiš sa vzdialil spomedzi zástupu, čo sa zišiel na tom mieste.

Neskôr ho Ježiš našiel v chráme a povedal mu: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie.“

A ten človek šiel povedať Židom, že ho to Ježiš uzdravil. A Židia Ježiša prenasledovali za to, že robil takéto veci v sobotu.

Zo šiestich sviatkov spomínaných v Jánovom evanjeliu je len jeden označený jednoducho ako „židovský“ sviatok (Jn 5, 1). Evanjelista ale týmto výrazom takmer nikdy neoznačuje príslušníkov izraelského ľudu, ale náboženské autority a vodcov ľudu. Sledovaním Jánovej chronológie je možné identifikovať tento anonymný sviatok ako Turíce, v ktorom sa slávi ustanovenie Zákona na Sinaji: „Na sviatok Turíc vám bol daný zákon“ (Pes. 68b).

Evanjelista umiestňuje príbeh do Jeruzalema, pri „rybníku“ (či lepšie povedané pri nádrži na dažďovú vodu) zvanom „Betsata“.

Všetky tri miesta, pre ktoré je v Jánovom evanjeliu uvedené ich meno v hebrejčine, sú spojené s Ježišovou smrťou:

• pri rybníku „Betsata“ sa rozhodlo o jeho usmrtení (Jn 5, 2.18);
• na súde zvanom „Gabbatha“ bol odsúdený na smrť (Jn 19, 13 – 16);
• na „Golgote“ je vykonaný rozsudok (Jn 19, 17 – 18).

Evanjelista upresňuje, že ide o „židovské“ sviatky, čím podčiarkuje, že sú určené len pre autority, kým bežní ľudia sú opísaní ako „množstvo chorých, slepých, chromých a ochrnutých“, nie ako oslavujúci ľud.

V deň, keď autority oslavujú Zákon, evanjelista pranieruje dôsledky jeho používania pre ľud.

Zákon sa stal nástrojom nadvlády, slúži na potláčanie a oslabenie vitálnych podnetov pre človeka, čo spôsobuje, že sa stáva neschopným vidieť (slepý), nesamostatným (chromý) a bez života (ochrnutý).

Autority nedbajú na smutnú situáciu ľudu a veselo oslavujú, pozlátka slávnosti zatieňuje utrpenie ľudí: „Bol tam aj istý človek, chorý už tridsaťosem rokov“.

Číslo „38“ sa vzťahuje na tragédiu úteku z Egypta, ktorý sa z prísľubu slobody premenil na ohromný neúspech, pretože nikto z tých, čo utiekli z otroctva v Egypte, nevkročil do slobodnej zeme, ale všetci pomreli na púšti:

„A čas, čo sme blúdili, predstavoval tridsaťosem rokov, kým nevymrelo zo stanov všetko bojaschopné pokolenie, ako im prisahal Pán“

(Dt 2, 14; Nm 14, 20 – 33).

Zámerné použitie čísla 38 a opomenutie presného pomenovania choroby naznačujú, že neduh tohto muža predstavuje tragickú a beznádejnú situáciu ľudu: rovnako ako prarodičia na púšti, ani on nedosiahol slobodu a očakáva smrť. Prisľúbená zem sa premenila na zem otroctva a šťastie, ktoré Boh zaručil pre svoj ľud, je už iba vidina, ktorá sa časom stále väčšmi vzďaľuje a namiesto utešujúcej nádeje sa premieňa na zúfalstvo:

               „Zoschli nám kosti, nádej nám odumrela, sme vykynožení“ (Ez 37, 11).

Boh, čo kazí zábavu

Autority teda oslavujú, tvária sa, že nevedia, že pre Boha je jedinou pravou slávnosťou „pomáhať utláčanému, vymáhať právo sirote“ (Iz1, 17), a nie veľkolepé rituály:

            „Vaše sviatky nenávidí moja duša, stali sa mi bremenom. Aj keď rozprestierate dlane, odvrátim oči od vás a keď aj hromadíte modlitby, ja ich nevyslyším“ (Iz 1, 14 – 15);

„Odstráň odo mňa hluk svojich piesní, nechcem počuť ani zvuk tvojich hárf“ (Am 5, 23).

Boh nepočúva liturgické nápevy, ale „výkriky úbohých“ (Jób 34, 28).

Stvoriteľ ignoruje obety, ktoré mu prinášajú „pastieri Izraela“, a jeho pohľad sa obracia na ľud, skutočné obetné zviera tejto slávnosti: „Keď ho tam videl Ježiš ležať a zvedel, že je už dlho chorý...“

Ježiš, ktorý vidí, čo autority ignorujú, vyvíja iniciatívu voči chorému („Chceš ozdravieť?“) a podnecuje ho k tomu, aby opäť vykročil na cestu k slobode: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď.“

V Ježišovom konaní sa uskutočňuje Boží prísľub o tom, že sa postará o svoj ľud: „Sám budem pásť svoje ovce... poranené obviažem, nemocné posilním“, ako o tom prorokoval Ezechiel vo svojej knihe proti pastierom Izraela, „ktorí pásli seba“ a „slabé ovce neposilňovali, choré neliečili, ranené neobviazali“ (Ez 34, 1 – 31).

V Jánovom evanjeliu je táto epizóda prvým z dvoch príbehov o tom, ako Ježiš porušil prikázanie o sobotňajšom odpočinku (Jn 9, 14).

Všeobecné presvedčenie o tom, že Boh ukončil stvorenie na siedmy deň, bolo považované za nespornú zjavenú pravdu, ktorú sa nikto neopovážil spochybniť. Ježiš áno. Nesúhlasí s autorom knihy Genezis a s oficiálnou doktrínou, ktorá vyučuje, že 

„V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil“ (Gn 2, 2),

ale tvrdí:

„Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem“ (Jn 5, 17).

Podľa Ježiša stvorenie nielenže nie je dokončené, ale „túžobne očakáva“ plnú realizáciu ľudí ako „Božích synov“ (Rim 8, 19).

Toto je Boží plán, na ktorom Ježiš neúnavne pracuje, aby oživujúce Božie konanie obsiahlo všetkých ľudí.

Ježiš predlžuje činnosť Stvoriteľa, keď odovzdáva život aj v sobotu, v ktorú je zakázaná akákoľvek činnosť, ba Talmud výslovne zakazuje aj liečenie chorých: „nesmie sa liečiť zlomenina, ani ju ponoriť do studenej vody“ (Shab. M. 20, 5).

Konanie Boha stvoriteľa opäť kazí zábavu Boha zákonodarcu a sterilný liturgický obrad je narušený inváziou života.

Chrám hriechu

Muž, ktorý bol po dlhé roky otrokom vlastného lôžka, konečne získava nadvládu nad tým, čo ho opantávalo, a je schopný samostatnosti („vzal si lôžko a chodil“). Okamžite však padá do osídel hnevu autorít, ktoré reagujú negatívne na jeho uzdravenie. Neprejavujú solidaritu s chorým, ktorý sa úplne uzdravil a je konečne schopný samostatne kráčať, ale hrozivo ho karhajú: „Je sobota, nesmieš nosiť lôžko!“

Porušenie zákona, ktoré začal Ježiš, dokončuje nemocný tak, že nesie svoje lôžko, čo bolo v sobotu zakázané a tento priestupok bol trestaný smrťou (Ez 31, 14): „Chráňte si dušu a nenoste v deň sobotný bremená“ (Jer 17, 21).

Výraz „vzal si lôžko“ sa v tomto príbehu objavuje až štyrikrát, čo znamená, že autority znepokojuje práve táto udalosť.

Ježiš prikázal chorému: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď.“

Autority mu prikazujú presný opak: „Nesmieš nosiť lôžko.“

Poslušnosť voči autoritám udržuje človeka v chorobe; prijatie Ježišovho slova činí jednotlivca schopným kráčať na vlastných nohách.

Preto sa teraz autority obávajú skôr pôvodcu uzdravenia („A kto je ten človek, čo ti povedal: Vezmi [svoje lôžko]a choď?“), než uzdraveného.

Neznepokojuje ich až tak veľmi porušenie zákona zo strany chorého, ako skôr to, že ktosi podnecuje ľudí na to, aby porušovali zákon, a táto jeho výzva je sprevádzaná životodarnými znameniami.

Vyliečenie, uskutočnené Ježišom, môže byť pre davy dlho očakávaným znamením z neba o oslobodení celého národa (keď sa „zvíri“ voda), ako to opisuje Ezechiel vo videní o údolí plnom „zoschnutých kostí, čo je celý Izraelov dom“, ktorým duch navracia život: „vtom vstúpil do nich duch i postavili sa na nohy“ (Ez 37, 10 – 11).

Ježiš neskôr nachádza uzdraveného muža v chráme a prísne ho napomína: „už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie“.

Zostať v chráme podľa evanjelistu znamená dobrovoľne prijať nadvládu náboženskej inštitúcie a zrieknuť sa plnosti života ponúkanej Ježišom, čo môže mať za následky niečo oveľa horšie, než je choroba: je to smrť.

„Hriech“, ktorý sa po prvý raz objavuje v Jánovom evanjeliu ako „hriech sveta“ (Jn 1, 29), je dobrovoľné zrieknutie sa života a podriadenie sa temnotám, symbolu smrti.

Kým pre Ježiša hriech znamená ísť proti životu, pre náboženských vodcov znamená ísť proti zákonu.

Autority definujú dobro a zlo v súvislosti so zachovávaním zákona, Ježiš v správaní voči ľuďom.

Náboženských vodcov ale v skutočnosti zákon vôbec nezaujíma, sú ochotní ho okamžite porušiť, ak sa prieči ich vlastným záujmom:

„Nedal vám Mojžiš zákon? A nik z vás zákon neplní“  (Jn 7, 19).

Ich záujem o poslušnosť voči zákonu je len nástrojom na podmanenie ľudu, ktorý tak uznáva ich moc a umožňuje autoritám spoznať, kam až siaha ich nadvláda, pretože stále väčšmi „zaťažujú ľudí bremenami, ktoré nemožno uniesť“ (Lk 11, 46).

Porušenie predpisu o sobote je len začiatkom prenasledovania Ježiša zo strany náboženských autorít. A keď Ježiš začne volať Boha svojím Otcom, rozpútavajú sa v nich vražedné inštinkty: „Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu“ (Jn 5, 18).

Boží plán pre ľudí, aby sa každý človek stal jeho synom (Jn 1, 12), je náboženskými autoritami považovaný za zločin hodný smrti, pretože narúša samy základy náboženského systému, ktorý sa stavia do pozície neodmysliteľného sprostredkovateľa medzi Bohom a človekom.

Ježiš však vyhlasuje, že tí, čo chcú vyučovať v Božom mene, ho v skutku nepoznajú:

„Vy ste nikdy nepočuli jeho hlas, ani jeho tvár ste nevideli a jeho slovo neostáva vo vás“ (Jn 5, 37).

Oni však tieto slová považujú za ohavné bludárstvo, ktoré treba vykoreniť iba vraždou:

„Nekameňujeme ťa za dobrý skutok, ale za rúhanie, preto, že hoci si človek, robíš sa Bohom“ (Jn 10, 33).

Boh, ktorého svätosť sa mala zjaviť v oslobodení svojho ľudu (Ez 20, 41), je považovaný za bohorúhača tými, čo chcú v jeho mene vládnuť nad ľuďmi: náboženskými autoritami, ktorých „otcom je diabol, vrah od počiatku“ (Jn 8, 44).

(citované z knihy Ako čítať Evanjelium, a nestratiť vieru)