Hovoria a nekonajú

27. február 2024 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť

Biblický komentár k dnešnému evanjeliu:

Mt 23,1-12

Ježiš povedal zástupom i svojim učeníkom:

„Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišov stolec. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú.

Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť.

Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi. Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus.

Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený."

Potom ako všetky sily náboženskej inštitúcie zaútočili na Ježiša celou radou stále sa stupňujúcich útokov zo strany veľkňazov, starších, farizejov, herodiánov, saducejov a učiteľov zákona, teraz je rad na ňom, aby prešiel do protiútoku. V 23. kapitole Matúšovho evanjelia sa začína tvrdá reč poznačená slovným násilím, ktorú treba vnímať skôr ako tvrdé upozornenie do vnútra kresťanského spoločenstva, aby sa tu nerodili nástroje moci, vládnutia a ambicionalizmu, než ako útok na židovskú inštitúciu, od ktorej sa kresťanské spoločenstvo, pre ktoré Matúš píše, dištancovalo. Predovšetkým však poukazuje na teológiu zákonníkov, teológiu, ktorá nie je Ježišovou. Pozrime sa, čo evanjelista píše.

„Ježiš povedal zástupom i svojim učeníkom.“ Presne tak ako v reči na vrchu.[1] Evanjelista chce, aby sme pochopili, že ak chceme žiť Ježišom ponúknuté posolstvo blahoslavenstiev, treba sa vyhnúť učeniu zákonníkov a farizejov, ako to teraz uvidíme.

„Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišov stolec.“ V synagóge Mojžišovu prítomnosť predstavoval prázdny stolec. Bude obsadený, keď príde prorok. Predovšetkým keď by prišiel Mojžiš. Na miesto proroka (t. j. toho, kto je v súlade s Bohom stvoriteľom) tam však právnici umiestnili obraz Boha zákonodarcu - sadli si tam zákonníci a farizeji. Tu sa nachádza jeden verš, ktorý sa často berie doslova, bez toho, aby sme si uvedomili, že je veľmi ironický.

Ježiš hovorí: „Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú.“ Nehovorí, že máme zachovávať ich učenie. Pozor! Lebo Ježiš potom odsúdil aj ich doktrínu. Povedal, že učia doktríny, ktoré sú ľudskými príkazmi. Ježiš teda nehovorí: „Robte to, čo vám hovoria, ale nie to čo robia,“ ale: „Nerobte ani to čo vám hovoria,“ lebo ich učenie je ich výmysel a nemá nič spoločné s Bohom. Ježiš tak neodsudzuje len učenie zákonníkov a farizejov, ale aj ich doktrínu.

Tu je Ježišovo obvinenie: „Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť.“ Náboženská inštitúcia, náboženskí vodcovia, náboženské autority majú na zreteli len vlastné dobro, nie dobro ľudu. Sú necitliví na utrpenie, vedia len pridávať ďalšie utrpenia. Hľa, výsledky toho, keď sa pre náboženských vodcov doktrína stane dôležitejšou ako dobro človeka. Ukladajú neznesiteľné bremená! Zatiaľ čo pre Ježiša dobro človeka je dôležitejšie ako akákoľvek doktrína, ako všetka pravda.

Potom Ježiš vykresľuje veľmi ironický portrét ich rituálu: „Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli.“ Robia všetko preto, aby ich ľudia obdivovali. Nič nie je výnimkou. To je ambicióznosť nábožensky založených ľudí! Všetko robia preto, aby dosiahli obdiv. Miesto obdivu Boha priťahujú obdiv na seba. Vystavujú náboženské insígnie nie ako prejav ich blízkosti k Pánovi, ale aby boli obdivovaní.

Hovorí Ježiš: „Rozširujú si modlitebné remienky,“ filaktériá, čo sú malé kožené schránky, ktoré obsahujú štyri úryvky z Písma, „a zväčšujú strapce na šatách.“ Strapce pripomínajú prikázania. Ježiš hovorí, že čím viac ukazujú tieto veci, tým menej ich dodržiavajú. Ukazovanie náboženských odznakov a insígnií! V tom tkvie Ježišovo obvinenie, že v skutočnosti títo ľudia nič nezachovávajú a nič nepraktizujú.

Potom pokračuje hrozný obraz, ktorým Ježiš zasahuje priamo do srdca márnosti týchto nábožných ľudí: „Radi majú popredné miesta na hostinách.“ Vedelo sa, že čestné miesto bolo vedľa pána domu, kde sa najprv obsluhovalo a kde sa vždy podávalo lepšie jedlo.

„Prvé stolice v synagógach.“ Prvé miesta v synagóge boli tie na stupňoch, tie vyššie položené. Teda keď sa jedlo, boli na prvých miestach, ale keď treba byť spolu s druhými, oddeľujú sa od ostatných.

„Pozdravy na uliciach,“ čiže rozdiely, „a keď ich ľudia oslovujú Rabbi.“ Rabbi znamená »Pán môj«. Dnes by to doslova znamenalo »monsignore«. Milujú, keď sa im preukazuje úcta, milujú, keď sa im lichotí, lebo nehľadajú Božiu úctu, ale len svoju. Ježišovo obvinenie je hrozné.

Povedali sme, že nejde tak o polemiku s náboženskou inštitúciou ako skôr o upozornenie, aby sa vo vnútri kresťanského spoločenstva nerodili také situácie, a tak tu Ježiš adresuje svojim veľmi prísne, nanešťastie prehľadné, nepovšimnuté učenie. Sú to slová do vetra, akoby ich Ježiš nikdy nepovedal.

„Vy,“ teraz sa teda obracia na učeníkov, „sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia.“ Vo vnútri Ježišovho spoločenstva nikto sa nestavia nad druhých. Všetci sú si rovní. „Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi,“ no určite, „lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský.“ Otec je autoritou a jediným Otcom v spoločenstve je Nebeský Otec, ktorý nevládne nad ľuďmi tak, že vydáva zákony, ktoré potom musia ľudia dodržiavať, ale tak, že im dáva vnútornú schopnosť milovať. Ježiš teda nechce, aby sa ľudia nechali oslovovať »Rabbi«, »monsignore«. Nechce, aby sa nechali oslovovať »otče« ...slová do vetra! Akoby ich Ježiš nikdy nevyslovil. Okrem iného, »otec« je jedným z titulov člena Sinedrionu.

Ježiš teraz dáva tretí, posledný príklad a dodáva: „Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus.“ Teda pre Ježiša vo vnútri spoločenstva niet žiadneho titulu, ktorý by označoval nadradenosť. Niet nikoho, kto by bol autoritou, kto by riadil skupinu. A predovšetkým nech niet nikoho, kto by sa predstavoval ako vodca, učiteľ. Prečo? Lebo kto to robí, uzurpuje si úlohu, postavenie Krista.

Tu je dôležitý záver: „Kto je medzi vami najväčší...“ V čom spočíva opravdivá veľkosť? „Bude vaším služobníkom.“ Evanjelista tu používa slovo »diakonos«, ktorý neoznačuje toho, kto je donútený slúžiť, ale toho, kto sa z lásky a slobodne dáva do služby druhým. Pre evanjelistu je teda Ježiš veľmi jasný! Skutočne veľkým v spoločenstve nie je ten, kto rozkazuje, ale ten kto slúži. Nie ten, kto nakladá na plecia ľudí bremená, ale ten, kto ich odstraňuje ohlasujúc Ježišovu radostnú zvesť.