Boli židovské sviatky a Ježiš vystupoval do Jeruzalema. V Jeruzaleme pri Ovčej bráne je rybník, hebrejsky zvaný Betsata, a pri ňom päť stĺporadí. V nich ležalo množstvo chorých, slepých, chromých a ochrnutých.
Bol tam aj istý človek, chorý už tridsaťosem rokov. Keď ho tam videl Ježiš ležať a zvedel, že je už dlho chorý, povedal mu: „Chceš ozdravieť?“ (...)
Neskôr ho Ježiš našiel v chráme a povedal mu: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie.“ A ten človek šiel povedať Židom, že ho to Ježiš uzdravil. A Židia Ježiša prenasledovali za to, že robil takéto veci v sobotu.
Už vidím rôznych "expertov" každodennej teológie (chytro prezlečených za mystikov, hoci v skutočnosti sú len zavádzajúcimi mystifikátormi, akákoľvek podobnosť je čisto náhodná a neúmyselná) ako kričia: "Vidíte! Mali sme pravdu! Ježiš človeka uzdravuje a žiada ho, aby nehrešil, lebo znova ochorie. Takže ak sme chorí je to preto, že nás Boh trestá za naše hriechy!".
Áno, má to však jeden háčik: Ježiš požiadal človeka, uzdraveného v sobotu, aby nehrešil, čo v podstate znamená, aby už nepadol do špinavej hry náboženstva, ktoré utláča a neoslobodzuje, náboženstva, ktoré ho 38 rokov držalo v nehybnosti takmer ako suvenír, ktorý pripomína, že choroba je ovocím hriechu, (čiže nedodržiavania predpisov Zákona), toho náboženstva, kde Božie miesto prebrali tí, ktorí by mali uľahčiť stretnutie s Bohom a nezťažovať ho, pochovávajúc ho pod tonami zákonov, predpisov, povolení, zákazov, certifikátov, pečiatok, podpisov a byrokracie rôzneho druhu.
Ježiš žiada uzdraveného, aby sa držal ďaleko od toho všetkého: keď sa raz stretol s Bohom, ktorý oslobodzuje, znovu vracia život, obnovuje pošliapanú dôstojnosť, dáva srdcu schopnosť milovať, potom hriech spočíva v návrate do bahna inštitucionálneho náboženstva, ktoré do klietky zatvára srdce Otca a transformuje ho na večne nespokojné a požadovačné božstvo, nie na Otca, ktorý dáva bez výhrad. 38 rokov... celý život! Koľko cesty je ešte pred nami ...
