Ako odpúšťa Boh

17. september 2017 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť

Biblický komentár Alberta Maggi k dnešnému evanjeliu - o nemilosrdnom sluhovi:

Mt 18, 21-35

Peter pristúpil k Ježišovi a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“

Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.

Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť.

Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: ‚Pozhovej mi a všetko ti vrátim.‘ A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu.

No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: ‚Vráť, čo mi dlhuješ!‘

Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: ‚Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.‘

On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí.

Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo.

A tak si ho pán predvolal a povedal mu: ‚Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?‘ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu.

Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“

Kontext

Aj v židovskom náboženstve, rovnako ako vo všetkých ostatných náboženstvách, bolo Božie odpustenie dôležitým prvkom. Človek, hriešny červ, musel Pána neustále prosiť o odpustenie za svoje viny (Ž 79, 8-9) a ponúkať obety za svoje hriechy (Lv 4-5).

V takomto kultúrnom kontexte môže vyznievať zarážajúco, že Ježiš nikdy nevyzýva ľudí k tomu, aby žiadali Boha o odpustenie. Ježiš vo svojom učení ani jediný krát nežiada hriešnikov, aby sa dovolávali Božieho odpustenia, ale naliehavo ich podnecuje k tomu, aby odpúšťali viny, ktorých sa voči nim dopustili iní ľudia.

Podľa Ježiša je zbytočné žiadať Boha o odpustenie, pretože Pán udeľuje svoje odpustenie človeku už vtedy, kým sa on voči nemu prehrešuje. Je ale nevyhnutné, aby si jedinec uvedomil, že mu bolo odpustené, a to je možné iba vtedy, keď rovnako odpúšťa tomu, kto sa voči nemu previnil.

Jediný prvok, na základe ktorého môže mať človek istotu, že mu Boh odpustil, je jeho schopnosť odpustiť tomu, kto mu ublížil.

Preto Ježiš nalieha na veriaceho, aby zaujal rovnaký postoj ako Otec, ktorý udeľuje odpustenie skôr, než oň požiadame, a aby bolo možné urýchliť a uľahčiť zmierenie, Pán žiada, aby urobil prvý krok ten, komu bolo ublížené, aby tak „slnko nezapadlo nad vaším hnevom” (Ef 4, 26).

Keď Ježiš rozpráva o nevyhnutnosti vzájomného odpustenia medzi členmi spoločenstva, tvrdí aj to, že ak niektorý z bratov pretrváva v roztržke a nechce sa zmieriť, treba s ním zaobchádzať “ako s pohanom a mýtnikom” (Mt 18, 17).

Čo neznamená, že tento brat má byť vylúčený z lásky členov spoločenstva, ale že táto láska bude iba jednosmerná, že od neho netreba nič očakávať, pretože ak druhá strana vzdoruje láske, potom nemožno hovoriť o vzájomnej láske. Vinného brata treba milovať ako nepriateľa a modliť sa za neho ako za prenasledovateľa (Mt 5, 43), rovnako ako Ježiš, ktorý zo svojej lásky nevylučuje ani hriešnikov, ani mýtnikov, ale s nimi stoluje (Mt 9, 10-11), tak ako Otec, ktorý “dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých” (Mt 5, 45).

* * * * * 

Šimon Peter ale nie je dostatočne presvedčený o Ježišovom učení o odpustení.

Tohto učeníka zasiahlo to, ako by sa mali správať členovia spoločenstva v prípade konfliktu, a žiada o presnejšie pravidlo, hranicu, po presiahnutí ktorej už nie je odpustenie možné: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?” (Mt 18, 21).

Rabínska legislácia umožňovala odpustiť vinníkovi maximálne tri krát; Peter si myslí, že je štedrý, ak toto číslo zdvojnásobí. Ježiš mu ale odpovedá: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz” (Mt 18, 22).

Ježiš sa svojou odpoveďou v opačnom význame vzťahuje na pomstychtivé plány primitívneho Lamecha: “Sedem ráz pomstený bude Kain, Lamech však sedemdesiatsedem ráz” (Gen 4, 24).

Odvolanie sa na Kaina, vraha svojho brata Ábela, v kontexte, kde sa hovorí o odpustení medzi bratmi, je veľmi jasné: neudelenie odpustenia vedie členov spoločenstva (bratov) ku smrti. Ježiš vo svojej odpovedi nekladie dôraz na kvantitu odpustenia, ktoré má byť neobmedzené, ale na jeho kvalitu, že má byť bezpodmienečné.

Aby nám Ježiš umožnil pochopiť kvalitu tohto odpustenia, odpovedá Petrovi a spoločenstvu podobenstvom vlastným evanjelistovi Matúšovi, ktorý sa viac než všetci ostatní venuje téme Božieho odpustenia ľuďom a medzi ľuďmi navzájom. Evanjelista sa týmto podobenstvom vyjadril aj k piatej a siedmej požiadavke v modlitbe Otče náš.

     Mt 18, 23 Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami.

Vo východnej kultúre bol každý človek, ktorý bol podriadený kráľovi, či už to bol správca alebo dôstojník, nazývaný sluhom. Z kontextu príbehu vyplýva, že tento sluha, ktorému bola požičaná obrovská suma, najväčšia akú si bolo možno predstaviť, bol evidentne satrapa, dôležitý funkcionár perzskej ríše, povolaný vládnuť nad určitou čiastkou kráľovského územia a poverený výberom daní.

     24 Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov.

Výška dlhu (približne tristotisíc kilogramov zlata) je schválne prehnaná a nevypočítateľná. Hodnota talentu sa pohybovala na základe oblasti a doby od dvadsaťšesť do tridsaťšesť kilogramov zlata. Ak denná pláca robotníka spočívala v jednom denári a na jeden talent bolo potrebných šesťtisíc denárov, to znamená, že jeden talent sa rovnal šesťtisícim dňom, čiže približne sedemnástim rokom práce. Desaťtisíc talentov teda predstavuje až šesťdesiat miliónov pracovných dní, približne stošesťdesiatštyritisíc tristoštyridsaťštyri rokov!

     25 Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu, aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť.

Príkaz kráľa (ktorého teraz evanjelista nazýva „pánom “) nie je daný krutosťou, ale zodpovedal vtedajším pravidlám súdnictva, podľa ktorých bol každý dlžník predaný do otroctva s celou svojou rodinou, ako o tom čítame v Druhej Knihe Kráľov:

Akási žena z manželiek prorockých synov volala na Elizea: "Tvoj služobník, môj manžel, zomrel. Ty však vieš, že tvoj sluha bol Pánovým ctiteľom. A veriteľ prišiel vziať si mojich dvoch synov za otrokov."

     26 Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: “Pozhovej mi a všetko ti vrátim.”

Správcova prosba je diktovaná zúfalstvom a je absolútne nereálna. Keďže je tento dlh prehnaný, nemal by dostatok času na to, aby ho vrátil; aj keby do vrátenia dlhu zaangažoval aj svoje deti, svojich vnukov a nasledujúce generácie, dlh by nikdy nemohol byť splatený.

     27 A pán sa nad sluhom zľutoval , prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu.

Evanjelista pripisuje pánovi zľutovanie, božské správanie, ktoré Matúš vyhradzuje výlučne pre Ježiša. Správca žiada o odklad splátky obrovského dlhu, a kráľ mu vo svojej dobrote odpovedá tým, že úplne zmazáva celý jeho dlh.

(úryvok prevzatý z knihy PODOBENSTVÁ AKO KAMENE, ktorá vyjde 1. 10. 2017)

Preklad: Zuzana Černá

...