Vertikála a horizontála v komunikácii

5. máj 2014 / Dominika Rajská

Vytlačiť

Mám rada chvíle, keď s deťmi chodím pešibusom. Som nešofér, aj kočík dokážem ovládať len pri plnom sústredení, preto sú nohy mojím najspoľahlivejším dopravným prostriedkom.

Nesťažujem sa, naopak, čas strávený chôdzou využívame s deťmi na siahodlhé rozhovory, na ktoré by sme sa doma asi nezmohli. Vonku je to akési prirodzenejšie.

... spolu

Popritom sa často stáva, že idem so všetkými deťmi do obchodu. Využijeme cestu domov z krúžkov a zastavíme sa pre pár drobností. Zvykla som si už na zdvihnuté obočia, začudované pohľady a tiché prepočítavanie malých osôb zhromaždených okolo kočíka. Reakcie ľudí na väčšiu rodinu sú rôzne. Stretávam sa hlavne s pozitívnymi, s ústretovosťou a úsmevom. Sú však aj iné.

Istý podgurážený pán, ktorý sa potácal pred hypermarketom, možno už videl niekoľkonásobne, keď prechádzajúc okolo nás zvolal: „To je prídavkov!“  Chvíľku na to, keď som vykladala na pokladničný pás zošity a iné školské pomôcky, deti okolo džavotali a pomáhali mi, dáma stojaca povedľa prevrátila očami a polohlasne poznamenala: „To je výdavkov!“

Deti sa v takých chvíľach na mňa obracajú s mnohými otázkami a trénujú moju schopnosť zrozumiteľne vysvetliť, čo sú to prídavky, výdavky a čo tým asi dotyční mysleli, prečo ich, živých ľudí, niekto takto nazýva. Tak vysvetľujem, že teta určite myslela na zošity a ujo asi často rozmýšľa nad peniažkami od štátu, lebo sa mu ťažko žije. Hlavne zdôrazňujem, že nie sú ani prídavkami, ani výdavkami, ale hodnotnými, milovanými, dôležitými a potrebnými ľuďmi.

... pre Lásku samu

Spoločným menovateľom podobných stretnutí je tichá, no niekedy aj počuteľne vyslovená otázka: „Načo máte toľko detí? Veď to stojí toľko sily, nervov, peňazí.... to vám nestačí jedno, dve?“. Vtedy v prvom rade podotýkame, že deti nemáme „na niečo“, ale z lásky. Z lásky k sebe navzájom, z lásky k nim, k Bohu, pre Lásku samu. Ktoré z nich by sme mali oželieť? Je to pre nás nepredstaviteľné, že by niektoré z nich nebolo. Stačí, aby bol niekto na prespávačke u kamarátov a už je to doma cítiť, už je nám smutno.

Sú darom a to, že sme nimi obdarovaní, nás napĺňa bázňou a pokorou, rovnako ako veľkou radosťou z toho, že nám Boh dôveruje a zveril nám ich do opatery. Prijali sme deti s vedomím, že život v takejto rodinke bude adrenalín, no aspoň nemusíme skákať z mosta bungee jumping. Je pravdou, že veľká rodina znamená viacej starostí, prebdené a preplakané noci, chladničku popísanú odkazmi a pripomienkami, dvadsať jogurtov zjedených za tri dni a množstvo neštandardov. Ale ponúka aj viacej priestoru pre tvorivosť.

Zladiť rôzne druhy pováh, myslení, citov, túžob a prejavov do harmónie bežného života je výzvou, ktorá si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti, kreativity a hlavne lásky nie len od rodičov. Bojujeme o tieto hodnoty každým dňom, každou minútou. Nie je to jednoduché,  ale ani nezvládnuteľné. Základnom úspechu je určite komunikácia, ako vertikálna, smerom nahor, tak aj horizontálna, v rodine. Nie sme majstrami sveta v jej zvládaní. Učíme sa komunikovať.

... keď vzduch redne

Bez vertikálnej komunikácie, bez modlitby, by sme v rodine pokojne neprežili ani deň. Je to ako keď lezci stúpajú stále vyššie, vzduch redne a pre nich sa stáva námahou aj obyčajný krok. Na svojej namáhavej ceste potrebujú kyslíkovú podporu. Niektorí trénovaní frajeri to dajú aj bez nej, ja by som to pri svojich (ne)schopnostiach neriskovala.

Sme len ľudia, ktorých sily sú obmedzené a tou kyslíkovou podporou, tým čerstvým vzduchom do pľúc, je pre nás modlitba. Niekedy zažívame absolútny „black out“ myslenia a nedokážeme správne reagovať. Niekedy máme deň blbec a pri všetkej možnej energii vloženej do snahy normálne fungovať, to nejde. Niekedy aj obyčajná poznámka, napísaná v žiackej knižke, vyslovená necitlivým spôsobom, či nepovšimnutá v kalendári, značiaca teraz už zameškaný termín u zubára, spôsobí, že sa zrútime na kolená v bezmocnom plači.

... modlitba mamy

Pre mňa, mamu, je možnosť zrútiť sa v bezmocnom plači odovzdanom do modlitby veľmi oslobodzujúca. Vo svojom modlitbovom živote mám obrovské rezervy, nie som denne prítomná na svätej omši, alebo aspoň na chvíľku v meditke pred Svätostánkom, moja osobná modlitba je koncentrovaná skôr do množstva zvolaní a odovzdávaní aktuálnych situácií Božej Múdrosti. Taktiež tisíckrát za deň zvolávam anjelov našich detí a prosím ich o ostražitosť, hlavne keď vidím, ako majstrovsky sa deti dokážu zamotať do nebezpečných situácií.

Nevnímam svoj modlitbový život ako ideálny stav, cestu a vôľu ku zmene ešte stále hľadám. Je však pre mňa fantastickou možnosťou povedať Bohu: „Ja som dnes vo svojej pýche veľa vecí zbabrala, prosím, Ty ich vo svojej múdrosti a láske daj do poriadku, nechže moje zlyhania na tých, ktorých si mi zveril, nezanechávajú následky!“

... rodinná modlitba

Rodinná modlitba u nás prebieha každý večer spoločne s deťmi a je spojená s horizontálnou komunikáciou, na ktorú cez deň bolo popri všetkom nevyhnutnom menej času. Tieto chvíle sú pre nás veľmi vzácne a dôležité. Niekedy sa na ne vyslovene tešíme, inokedy sa ich zúčastňujeme viac menej z povinnosti, vždy nám však dajú veľmi veľa: od rozprávania veselých zážitkov zo dňa, cez vyjasnenie nedorozumení, k ospravedlneniam a odpusteniu. Je to pre nás taká oáza pokoja pred spaním. „Nech slnko nezapadá nad vašim hnevom“ v praxi. Ak sa nezrealizuje, cítime vo vzduchu, že niečo nie je v poriadku.

... spolu

Vertikálnu a horizontálnu komunikáciu vnímam ako základ pre fungovanie rodiny, nech už je počet jej členov dva, alebo dvadsať. Z nej sa dá čerpať sila a inšpirácia pre spoločnú tvorbu rodinného životného románu. Behom nej sa učíme vysloviť si lásku a úctu, to že v rodine je každý túžený, chcený, prijímaný a milovaný.

Sú chvíle, kedy ani nie je potrebné hovoriť. Predsa komunikácia je aj neverbálna a jednou z najsilnejších, najkrajších spôsobov modlitby je tichá adorácia. To podstatné tkvie v tom, vedieť o sebe, poznať sa, žiť nie len vedľa seba, ale spolu.

FOTO: Vjačeslav Mišenko