Tajomné územia v rodine

27. marec 2014 / Dominika Rajská

Vytlačiť

Keď som sa vydávala, ani by mi nenapadlo, že budem raz mamou veľkej rodiny. Bola som nemožná, nevedela som urobiť ani praženicu, vyschli mi aj kaktusy a organizácia času bola vyslovene mojou slabou stránkou. Neznášala som žehlenie, predovšetkým košieľ.

Postupne som si však nachádzala systém života manželky, neskôr matky a systém si nachádzal mňa. Ruka v ruke s manželom, v diskusii s Bohom o Jeho zámeroch a v prednášaní Mu svojich vlastných predstáv o živote, sme prekračovali hranicu medzi známym a neznámym. S bázňou a studenými rukami sme  vstupovali na nové a ďalšie územia levov. Spoločný život a prijatie sa navzájom takých, akí sme, bolo prvým očarujúcim bádaním.  Túžili sme ísť a spoznávať ďalej.

Narodenie najstaršej dcérky a zoznamovanie sa s obdobím rodičovstva nás obdarilo krásami, o ktorých sme sa neodvažovali ani snívať. Nasledujúce zdolávanie hornatých krajov rodičovstva so štyrmi deťmi narodenými po roku, bolo adrenalínovým výstupom, ktorý nás však odmenil katarziou pri pohľade na panorámu budúcnosti.

Objavovanie skrytých rezerv v nás

Počas týchto mapovaní neznámych krajov sme sa s manželom stále viac spoznávali. Nie len jeden druhého, ale aj každý sám seba. Nachádzali sme v sebe skryté rezervy síl a rovnako aj nie veľmi povzbudivé povahové črty, ktoré nás postavili pred realitu vlastného vnútra a podnietili nás na sebe pracovať. Naše snahy, víťazstvá a pády sme sa snažili čo najúprimnejšie odovzdávať Otcovi, ktorý nad nami celou cestou láskyplne bdel a naďalej neustále bdie.

Ako išiel čas, do mapovania krajiny levov sa stále viac pridávali naše deti. Naše cesty začali byť o to zaujímavejšie, lebo deti boli a sú schopné nachádzať čarovné zákutia, ktoré oku dospelákov ľahko uniknú. Pomenúvajú veci a javy okolo, jazykom tak čarovným, až naše terminologické vyjadrovanie  zostáva zahanbene stáť v nemom úžase.

Deti idú do puberty

Dnes máme detí šesť, štyri dievčatá a dvoch chlapcov. Mapujeme a spoznávame ďalej. S väčšími skúsenosťami a s o to väčšou pokorou a bázňou, ako na začiatku našej cesty, ale aj s väčšou radosťou. Stojíme momentálne na prahu veľkého, nami ešte neobjaveného územia,  iní mu už dali meno „puberta“.

Prerod dieťaťa v dospelého človeka a vyrovnaného partnera nás naozaj trochu straší, hlavne vo chvíľach, kedy čelíme sebavedomým vyjadreniam našich predpubertálnych detí, ktoré sú také vzdialené od akejkoľvek logiky, až nie je možné im rozumne protirečiť. Tešíme sa však aj na túto cestu, lebo deti nám počas svojho bytia medzi nami už veľakrát ukázali, koľko nádhery je v nich samých a koľko nádhery dokážu nájsť na miestach, kam by sme sa bez nich neodvážili vstúpiť, ktoré by bez ich pričinenia zostali našim očiam, nohám a srdciam ukryté.

Sme jednoducho šťastní, že je náš život pestrý a úchvatný, presne, ako tajomné územia na mapách. Tešíme sa, že sme v minulosti urobili prvý krok smerom k veľkej výprave, že sme si povedali „áno“ a neskôr prijali deti. Mapovanie tajomných krajov nás menilo a stále mení, aj keď sú veci, ktoré zostávajú začarovane nezmeniteľné.

Dnes

Stále mi vysychajú kaktusy. Stále mi kypí z hrnca polievka. Ešte vždy robím veci na poslednú chvíľu a som z toho nervózna. Ale mám dcéry, ktoré kaktusom prinavracajú život. Mám synov, ktorí zjedia aj trošku prihorené jedlo. Mám manžela, ktorý neutralizuje moju nervozitu,  pomáha mi s organizáciou času a kupuje si košele, ktoré netreba žehliť.

Myslím, že v tom je podstata skupinových výprav. Byť spolu, spolu začínať, spolu končiť, spolu spoznávať a zaznamenávať, navzájom sa podržať, potiahnuť, istiť. Keďže nad tým všetkým bdie samotná Láska, sme si istí, že výprava bude úspešná.

Vtieravý ale zbytočný strach

V živote človeka je viacero období, kedy stojí na prahu niečoho nového, neznámeho a má tak trochu strach. Niekedy to ani nie je strach, skôr akási bázeň pred nepoznaným. Tento strach častokrát zapríčiňuje, že nie sme schopní urobiť rozhodujúci krok smerom ku zmene.

Túžime po istote a stabilite, ktorá by nám však mala byť k dispozícii ideálne bez nášho špeciálneho pričinenia. Nezriedka sa bojíme vstúpiť do vzťahu, do manželstva, prijať dieťa... Sú to totiž príliš veľké zmeny, ktoré môžu vyžadovať príliš veľa.

Sme na to pripravení? Zvládneme? Budeme mať čas na seba a napĺňanie vlastných potrieb? Máme tendenciu pozerať sa na budúcnosť cez „ja“.

Pri všetkom sebavedomí a hrdosti, ktorou ako ľudia všeobecne oplývame, je zarážajúce, ako veľmi málo si veríme v oblasti vzťahov, výchovy, v oblasti, ktorej predpokladom je dávať.  Pritom práve dávanie prináša najväčšie zisky. Hoci o tejto skutočnosti hovorí mnoho ľudových múdrostí, človek jej naplno uverí, až keď ju  osobne prežije.

Neznáme územie levov

V živote človeka je viacero období, kedy stojí na prahu niečoho nového, neznámeho a musí napriek strachu, či bázni urobiť ďalší krok, nedá sa mu vyhnúť, nedá sa vrátiť. Vstupuje na „územie levov“, ako kedysi v minulosti označovali neprebádané a nebezpečné kraje kartografi. Tak, ako územie levov prinieslo pri jeho preskúmaní okrem nebezpečenstiev aj množstvo nádherných prekvapení, tak aj nové obdobia v živote človeka prinášajú so sebou krásu, ktorú by inak nebolo možné prežiť.