Zákaz kontrolovať

17. jún 2018 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť

Biblický komentár k dnešnému evanjeliu:

Mk 4, 26-34

Ježiš povedal zástupom: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“

A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“

V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.

Ježiš ubezpečuje, že keď jeho posolstvo nachádza v človekovi priaznivé podmienky, úroda určite bude bohatá. V tomto podobenstve, ktoré uvádza iba evanjelista Marek, Ježiš vysvetľuje, ako sa odohráva premenenie v tých, čo prijímajú jeho slovo.

Ježiš predovšetkým upozorňuje, že proces vstrebávania jeho slova vyžaduje čas a doba rastu sa môže medzi jednotlivcami navzájom líšiť.

V tejto chúlostivej fáze rastu nikto nemá dovolené zasahovať do intímnej sféry jednotlivca, aby kontroloval, ba či dokonca horšie, aby sa pokúsil nasmerovať či riadiť rast.

Proces vstrebávania a premieňania slova sa odohráva tajomne (ani sám nevie ako) a v nedotknuteľnej svätyni svedomia a slobody človeka. Každý vonkajší zásah môže spôsobiť len a len nenapraviteľné škody. Jediný, čo môže vstúpiť do intimity človeka, je Pán Ježiš, ale aj on sám si pýta dovolenie: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“(Zjv 3, 20).

Ježišovo slovo podnecuje schopnosti jedinca a podporuje ich postupný a nezvratný rozvoj, aby tak dosiahli plnosť.

Božie slovo a človek sú stvorení jeden pre druhého podobne ako zrno a pôda. Ako človek potrebuje Ježišovo posolstvo, aby sa realizoval, tak Pánovo slovo potrebuje človeka, aby sa zjavilo.

Ak jeden z týchto dvoch prvkov nenájde ten druhý, zlyháva rovnako človek, ako aj Božie slovo: človek nerastie a slovo zostane nevyjadrené.

Postupný rast rastliny (steblo/klas/zrno v klase) je rovnaký ako pri zrne, ktoré prináša tridsať-, šesťdesiat-, stonásobnú úrodu (Mk 4, 8. 20), prináša výsledok, ktorý presahuje ľudskú schopnosť.

Zvláštny výraz použitý evanjelistom (úroda, ktorá sa odovzdáva) má naznačiť, že nastala plnosť premenenia človeka. Odovzdanie úrody zodpovedá plnému dozretiu jednotlivca, ktoré sa uskutočňuje, keď ochotne spolupracuje s Ježišom pre dobro ľudstva, a to aj za cenu ohrozenia vlastného života: „Lebo kto by si chcel životzachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8, 35).

Žatva je obrazom slávnosti a veselosti,^[1] pretože zbieranie klasov je konečná etapa, ktorá umožňuje zrnu premeniť sa na múku, teda na chlieb, neodmysliteľný a vitálny pokrm. Človek je zrelý vtedy, keď v ňom zasiate slovo spôsobí, že je pripravený darovať sa (vydávať sa) ako Ježiš a že ako on sa stáva chlebom pre ostatných.^[2]

Ježiš mal veľké ťažkosti s tým, aby jeho nasledovníci pochopili, že on svojím učením a svojimi skutkami uskutočňoval Otcovu vôľu.^[1]

Autority ho prenasledovali, a ani vo vlastnej rodine sa Ježišovi nedostalo uznania, pretože ho považovali za „pomäteného“ (Mk 3, 21),^[2] ani vo vlastnej krajine, kde „... čudoval sa ich nevere“(Mk 6, 6), dokonca aj mnohí z jeho učeníkov ho opustili.^[3]

Vážne napätie medzi Ježišom a jeho učeníkmi má korene v nepochopení jeho posolstva.

Učiteľ rozpráva o službe a učeníci myslia na nadvládu (Mk 9, 34). Boží syn rozpráva o smrti na kríži a ľudia pachtia po snoch o sláve (Mk 10, 35 – 37).

Pán rozpráva učeníkom o Božom kráľovstve, ale oni očakávajú kráľovstvo Izraela. Autor Skutkov apoštolov veľmi ironicky píše, že Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní strávil až štyridsať dní so svojimi učeníkmi „a hovoril o Božom kráľovstve“(Sk 1, 3). Na záver tohto dlhočizného vyučovania, na štyridsiaty deň, sa učeníci Ježiša opýtali: „Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?“(Sk 1, 6).

Sen o Izraelskom kráľovstve sa zrodil z frustrácií malého národa, ktorý bol vo svojich dejinách vždy podriadený iným mocnostiam. To držalo pri živote veľkú túžbu po odplate a po pomste,^[4] ktorá vrcholila v šialenej predstave, že jedného dňa dá Boh Izraelu víťazstvo nad všetkými ostatnými národmi a že si ich podriadi,^[5] ako o tom fantazíroval autor poslednej časti Knihy proroka Izaiáša:

„Národy prichádzajú k tvojmu svetlu a králi k žiare, čo ti vzišla…cudzí synovia postavia ti múry a ich králi ti budú slúžiť…národ a kráľovstvo, čo ti neslúži, bude zničené, národy budú celkom spustošené. I vstanú cudzinci, budú pásť vaše stáda, cudzí synovia vám budú roľníkmi a vinohradníkmi… bohatstvo národov budete požívať a ich nádherou sa budete chváliť.“^[6]

Božie kráľovstvo je kráľovstvom Otcovej lásky.

Kráľovstvo bez hraníc, kde Boh neriadi ľudí a nenastoľuje im zákony, ktoré majú dodržiavať, ale odovzdáva im svoju vlastnú silu lásky.

Kráľovstvo, ktoré nepanuje nad ostatnými národmi, ale dáva sa do ich služby.^[7]

Kráľovstvo, ktoré nezhromažďuje bohatstvá, ale delí sa o ne.^[1]

Aby pomohol svojim učeníkom pochopiť, že jeho kráľovstvo nemá nič spoločné s tými, ktoré doteraz poznali a ktoré sa vzmáhajú pre svoju aroganciu a márnivosť (Jn 18, 36), Ježiš ich učí krátke, ale zato intenzívne podobenstvo o horčičnom zrnku. ...

(text je krátený, citované z knihy PODOBENSTVÁ AKO KAMENE)