Biblický komentár k dnešnému evanjeliu:
Mk 8, 27 – 33
Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“ Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich.
Otázka, ktorú Ježiš kladie, nie je adresovaná len jeho prvým nasledovníkom. Je to základná otázka, na ktorú my, ktorí sa považujeme za kresťanov, musíme stále odpovedať.
Naša prvá reakcia môže pozostávať z rýchlo nájdených doktrinálnych odpovedí a automatického vyznania, že Ježiš je „vtelený Boží Syn“, „Vykupiteľ sveta“, „Spasiteľ ľudstva“. Tieto tituly sú nepochybne veľmi oslavné a pravoverné, však ich možno vysloviť bez akéhokoľvek zásadného obsahu. Ježiš sa nás nepýta iba na náš názor. Predovšetkým nás spochybňuje v našom postoji k nemu. A to sa neodráža len v našich slovách, ale predovšetkým v našom konkrétnom spôsobe jeho nasledovania.
Ako niekto napísal: „Krátky výrok: „Verím, že Ježiš je Syn Boží“, nadobúda úplne iný význam, ak ho vysloví František z Assisi alebo diktátor prítomný čo vedie vojnu. Boh týchto ľudí nie je ten istý alebo prinajmenšom vzývajú toho istého Boha, aby viedol ich správanie“. Ježišove slová si vyžadujú radikálne rozhodnutie. Buď je Ježiš pre nás postavou ako mnoho iných v dejinách, alebo rozhodujúcou osobou, ktorá nám umožňuje definitívne pochopiť život, dáva rozhodujúci smer nášmu životu a ponúka nám plnú nádej. Otázka "Za koho ma pokladáš?" preto nadobúda nový obsah. Už to nie je otázka o Ježišovi, ale o nás samých. Kto som? V koho verím? Na čo smerujem svoj život? Na čo sa sústreďuje moja viera? Všetci si musíme vždy pamätať, že viera sa nestotožňuje s formulkami, ktoré vyslovujeme. Pre lepšie pochopenie rozsahu „čomu verím“ je potrebné overiť si, ako žijem, po čom túžim, k čomu sa zaväzujem. Z tohto dôvodu by mala byť Ježišova otázka skôr ako skúmanie našej ortodoxie výzvou ku kresťanskému životnému štýlu. Očividne nejde o to povedať alebo veriť niečomu o Kristovi. Nejde však ani o slávnostné vyznania pravej viery, aby sme potom žili veľmi ďaleko od ducha, ktorého si toto vyznaie viery vyžaduje a prináša. Je smutné sledovať postoj katolíckych sektorov, ktorých, ako sa zdá, jedinou posadnutosťou je enormné úsilie „zachovať si vieru“ ako „sklad doktrín“, aby mohli čeliť náporom nových ideológií a prúdov. Marcel Légaut napísal túto drsnú, ale pravdivú vetu: „Títo kresťania nevedia, kto je Ježiš, a sú odsúdení vlastným náboženstvom k tomu, aby to nikdy nezistili.“
