Vydať sa na cestu viery

„Neveriace a zvrátené pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť?". 

 

Dokonca aj Učiteľ stráca nervy pred neschopnosťou jeho vlastných učeníkov prijať jeho slovo.

 

Žiadal ich, aby "zapreli seba samých", svoje ambície, pachtenie po majetku a moci. Žiadal ich, aby "vzali svoj kríž", aby nešli a nehľadali ľahký úspech, ale aby boli pripravení prijať pohŕdanie, ktoré je súčasťou cesty Evanjelia.

 

Učeníci nič z toho nepochopili, preto sa stali znamením "neveriaceho a zvráteného" pokolenia. Sú "neveriaci", čiže stále žijú ponorení do sveta náboženstva, kde často niet miesta pre vieru, ale len pre tie absolútne istoty, ktoré samy o sebe vylučujú cestu viery a dôvery.

 

Táto nevera sa prejavuje ako zvrhlosť, zvrátenosť viery, ktorá nedovoľuje prijať ten istý pohľad Otca na ľudstvo a ľudí, ktorí trpia.

 

Náboženstvo ponúka sprostredkovateľov, ktorí v mene Boha vykonávajú moc nad ľudstvom; viera vytvára bratov a sestry, ktorí otvárajú priestor pre Otcovo pôsobenie, ktoré znovu darúva život tým, čo sedia ponorení "v tieni smrti".

 

Na rečnícku otázku, ktorú pri svojom výbuchu Ježiš položí: "Dokedy vás mám ešte trpieť?", odpovedá jeho verná láska, jeho vernosť, ktorá ho predstavuje ako "Emanuela", Boha, ktorý je vždy s nami.