Aké strohé a suché je to, čo o Vianociach píšu evanjeliá, akým sladučkým sa stal spôsob, ako ich prezentujeme a prežívame. Akoby narodenie Ježiša priam uviazlo v sladkej melase, čo vytvára nebezpečenstvo, že evanjeliová pravda uviazne v nádhernej bájke, ktorá sa dotýka celého reťazca citov, ale má malý, ak nie žiadny vplyv na život veriaceho človeka.
Evanjelisti vôbec nemali v úmysle vytvoriť historický záznam a podrobne opísať neznámy deň, mesiac a rok, kedy sa v Betleheme narodil chlapček, ktorému rodičia dali meno Ježiš, hebrejsky Jeshua („Pán zachraňuje“).
To, čo je prezentované v evanjeliách, nie je kronika, ale interpretácia Ježišovho narodenia vo svetle jeho smrti a zmŕtvychvstania, kde sú city umlčané, aby dali priestor iba významom. Aby sme zistili, o aké významy ide, je potrebné vykonať účinnú očistnú operáciu, tak odkryjeme hlboký zmysel evanjeliového rozprávania, ktorý sa znovu vynorí z hromady legiend, tradícií, pobožností, folklóru, ktoré ho pochovali. Svetlo, ktoré po takej reštauračnej operácii zažiari, je ohlasovaním uskutočnenia Božieho plánu s ľudstvom: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14), ten sa historicky naplnil v Ježišovi z Nazareta a prostredníctvom neho bol ponúknutý každému: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1, 12).
Ale kto ho prijal? Nie náboženskí vodcovia, ale pastieri, vyvrheli Izraela, nie zbožní farizeji, ale mágovia, nečistí pohania. Tí, ktorí boli považovaní za vylúčených z Božieho plánu, prijali Ježiša; tí, ktorí sa považovali za privilegovaných vyvolených, odmietli Pánov plán s ľudstvom („a vlastní ho neprijali“, Jn 1, 11).
Tak teda, tie detaily, ktoré evanjelisti zahrnuli do svojho rozprávania, akonáhle sa očistia od akéhokoľvek cudzieho prvku, nadobúdajú svoj plný význam, počnúc postavami. Matúš predstavuje dievča Máriu, ktorá je tehotná, manžel ju podozrieva z cudzoložstva a preto riskuje, že ju ukameňujú. Jej manžel Jozef, zmietaný medzi dodržiavaním Božieho zákona, ktorý od neho vyžaduje odsúdiť a zabiť nevernú manželku a súcitom so svojou ženou, si vyberie lásku. Tam, kde je železné zachovávanie Zákona, morálky a tradícií naštrbené citom milosrdenstva, je Bohu dovolené raziť cestu a prejaviť sa v živote človeka.
Ohlásenie narodenia Ježiša neprináša radosť, ale spôsobuje paniku v svätom meste Jeruzaleme. Príchod „Boha s nami“ (Mt 1, 23) desí celý Jeruzalem: od Herodesa, nelegitímneho kráľa, po kňazov, od obyvateľov až po teológov. Všetci sú znepokojení, zdesení a zachvátení strachom, že stratia moc a svoje upevnené privilégiá. Kňazská kasta, miesto toho, aby sa ponáhľala privítať a pokloniť sa očakávanému Mesiášovi, obáva sa posolstva. Náboženskí vodcovia radšej zostanú podriadení nelegitímnemu kráľovi, aby si udržali svoje privilégiá, než aby privítali osloboditeľa Izraela a stratili nadvládu nad ľudom. Rečami si priali príchod Mesiáša, v skutočnosti však sa ho báli. A hviezda, nebeské znamenie, ktoré v Jeruzaleme nikdy nezažiari, bude jasne viditeľné v tak opovrhovanom pohanskom svete, ktorého predstavitelia, mágovia, prídu vzdať úctu tomu, ktorého jeho ľud odmietol. Odpoveďou moci na Boží dar ľudstvu bude masaker, vykonaný za spoluúčasti náboženských autorít, ktoré poskytli krvilačnému Herodesovi všetky informácie o tom, kde treba hľadať dieťa.
Ani v Evanjeliu podľa Lukáša to nie sú nábožní ľudia, ktorí sa ponáhľajú k narodenému Spasiteľa, ale lúza, opovrhovaní pastieri Izraela („Žiaden životný stav na svete nie je taký opovrhovaný, ako stav pastierov“, Midraš Ž. 23). A budú to pastieri, nie teológovia, ktorí oznámia svetu veľkú správu, ktorá sa neskôr stane červenou niťou evanjelia, „dobrou zvesťou“: keď sa Boh stretáva s hriešnikmi, netrestá ich, ale zahaľuje svojou láskou (Lk 1,9), lebo toho Pána nepriťahujú zásluhy ľudí, ale ich potreby a „je láskavý k nevďačným a zlým“ (Lk 6, 35).
