Prišiel Ježiš a stal si doprostred ...

7. apríl 2024 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť

Biblický komentár k II. veľkonočnej nedeli (zdroj textu z 8. 4. 2018)

Jn 20, 19 - 31

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.

A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“

Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“

Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.

Prvý deň v týždni je dňom Ježišovho vzkriesenia. Učeníci si zvykli, začali sa zhromažďovať na slávenie Eucharistie a 20 kapitola Jánovho evanjelia, verše 19 až 31, ktoré nám dnes liturgia ponúka sa vzťahujú práve na hlboký význam eucharistického slávenia. Eucharistia je dôležitý, nevyhnutný a vzácny moment tak pre osobný rast ako aj pre rast spoločenstva. Evanjelista nám v tomto úryvku podáva jej hlboký význam.

Spoločenstvo je zhromaždené v prvý deň týždňa a Ján píše: "prišiel Ježiš". Zakaždým, keď sa spoločenstvo zhromažďuje prejavuje sa Ježiš. V tomto úryvku sa evanjelista vyhýba používaniu slovesa zjavuje sa; nejde tu o zjavenia, sú to stretnutia, sú to zvyčajné prejavy Ježiša keď sa zhromažďuje jeho spoločenstvo.

"Stal si doprostred", označenie Ježišovej pozície, ktoré evanjelista udáva je dôležité. Keď sa Ježiš prejavuje, stavia sa doprostred, do centra. Aký to má význam? Ježiš sa nestavia pred druhých, ani nezaujíma pozíciu nad druhými, čo by mohlo byť predpokladom toho, že jedni by mu mohli byť bližšie. Nie! Ježiš je uprostred. To znamená, že v Eucharistii niet hierarchií a dôležitejších, ale všetci sú si rovní okolo Ježiša. Ježiš zo stredu nepohlcuje svojich, nepriťahuje ich k sebe, ale odtiaľ im dáva svoju lásku, upevňuje ich v svojej láske, aby mohli s ním a ako on ísť k druhým.

Keď sa Ježiš postaví doprostred, vyslovuje slová, ktoré opakuje tri razy v tomto úryvku. Číslo tri označuje to, čo je kompletné, definitívne: "Pokoj vám!". Nejde o pozvanie, či želanie, Ježiš nehovorí "Nech je s vami pokoj", ale je to dar. V Eucharistii Ježišova prítomnosť prináša dar. Ako vieme, pokoj v židovskom svete má veľmi bohatý význam a označuje všetko, čo prispieva k dobru a blahobytu ľudí. Ježišovi teda leží na srdci dobro a blaho svojich učeníkov a preto im ho daruje.

Nejde však o Ježišove slová, ale skutky. Evanjelista píše: "Keď to povedal", teda potom, ako im daroval pokoj, "ukázal im ruky a bok", ktoré nesú znaky utrpenia. Ako vieme, príkaz na zatknutie bol vydaný na celé Ježišovo spoločenstvo. Ježiš povedal, že pravý pastier je ten, kto položí život za svoje ovce. Vo chvíli svojho zatknutia v situácii násilia povedal stráži: "Keď teda mňa hľadáte, týchto nechajte odísť". Nenechal sa obrániť svojimi učeníkmi, ktorí boli pripravení dať život za svojho Učiteľa, nie. Bol to on, kto dal život za svojich učeníkov. A tak ukazujúc im ruky a bok so znakmi utrpenia chce povedať, že láska, ktorá ho viedla, aby dal svoj vlastný život za svojich učeníkov zostane navždy. Teda spoločenstvo, ktoré tento dar pokoja prijíma, garantuje prítomnosť Pánovej lásky, ktorá trvá navždy, lásky, ktorá ochraňuje, lásky, ktorá obklopuje, lásky, ktorá nasleduje a sprevádza jeho učeníkov.

Evanjelista píše, že "učeníci sa zaradovali, keď videli Pána". Skúsenosť s pocitom takej lásky vyjadrujeme pri vzájomnom rozhovore keď povieme, sme v Pánových rukách. Byť v Pánových rukách nie je len konečnou etapou v ťažkej chvíli, ale je neustálou skúsenosťou veriaceho kresťanského spoločenstva: sme v rukách Pánovej lásky. Ježiš potom znova opakuje tento dar pokoja, ale teraz pridáva: "Ako mňa poslal Otec", ako Otec poslal syna? Aby ukázal jeho lásku, jeho bezpodmienečnú nežnosť, lásku, ktorá nezávisí od zásluh, ale od potrieb ľudí. Otec neposlal syna aby odovzdal doktrínu o ňom, ale aby prejavil jeho lásku, jeho nežnosť.

Ježiš teda hovorí: "Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás". Toto je úlohou veriacich: predĺžiť vo svete svojou láskou Otcovu a Synovu lásku, ktorá na nich bola vyliata. A tak ako Ježiš neprišiel, aby priniesol doktrínu o Bohu, aj kresťanské spoločenstvo nemá odovzdávať doktrínu, ale sa má stať vyjadrením jeho lásky. Ako sa vyjadruje jeho láska? Prostredníctvom pohladenia. Pohladenie je gesto nežnosti, ktoré všetci dokážu pochopiť.

Teraz, ako píše evanjelista: "Keď to povedal", teda kvôli poslaniu, aby boli schopní prejavovať nežnosť tejto lásky, "dýchol", tento výraz nájdeme v knihe Genezis (2, 7), vo chvíli stvorenia človeka, "na nich a hovoril im: prijmite", nie "toho" (grécky určitý člen) Ducha Svätého, ale "prijmite Ducha Svätého" ("λάβετε Πνεῦμα ῞Αγιον" bez člena). Prečo tam chýba určitý člen? Lebo tu nie je plnosť. Ježiš povedal, že nedáva Ducha podľa miery (Jn 3, 34). Zo strany Boha sprostredkovanie života je bez miery, mieru robí človek. Tie časti, ktoré sú ešte obsadené zatvrdlivosťou, zatrpknutosťou a egoizmom, sú časti, kam Duch nemôže prísť. Tam však, kde je Duch plne prijatý, sa spúšťa dynamizmus prijatej a sprostredkovanej lásky. Čím väčšia bude schopnosť učeníka sprostredkovať lásku, tým väčšia bude schopnosť prijať od Boha Ducha.

Potom sa tu nachádza Ježišov odkaz na odpustenie hriechov, čo nie je dôležitá úloha, ktorú Ježiš zveril len niektorým, nie je to moc, ktorá bola Ježišom zverená len niekomu, ale je to zodpovednosť pre všetkých. Ježišovo spoločenstvo s ním v strede je priestor, kde žiari svetlo lásky. Tí, ktorí žijú v hriechu, slovo hriech znamená pomýlený smer života a vzťahuje sa na minulosť, teda tým, ktorí žijúc v hriechu cítia, že sú priťahovaní svetlom lásky a vstupujú do nej, aby mali na nej účasť, sa ich minulosť kompletne vymazáva. Kto však, ako povedal Ježiš: "koná zlo, nenávidí svetlo, zostane v tme", napriek tomu, že vidí svetlo tejto lásky sa od nej vzdiali, zostane v stave svojej viny a svojho hriechu.

Takže, ako sme povedali, nie je tu moc pre niektorých, ale veľká zodpovednosť spoločenstva byť svetlom Otcovej lásky.