Ján sa bude volať

23. december 2023 / Alberto Maggi, OSM

Vytlačiť

Biblický komentár k dnešnému evanjeliu:

Lk 1, 57 - 66, 80

Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou.

Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“

Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“

Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.

Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.

Podľa evanjelistu Lukáša môže prijať ducha Boha, ktorý robí nové všetky veci iba ten, kto sa novému otvorí. Tak ako sa to stalo Márii, ktorá sa otvorila životu, ktorý v nej chcel klíčiť, tak sa to stalo aj Alžbete a teraz je rad na Zachariášovi, neveriacom kňazovi. Ten je tak pohltený rituálom, že si neuvedomuje Boha, ktorý sa zjavuje v jeho živote. Čítame Lukáša, prvú kapitolu, verše 57-66.

Ide o túto príležitosť: evanjelista píše o Alžbete, ktorej "nadišiel čas pôrodu a porodila syna". Evanjelista začína tak, že sleduje líniu Boha, ktorému nič nie je nemožné. Neplodná sa stáva matkou a čo je ešte závažnejšie, kňaz sa stáva prorokom. "Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi." To je tradícia, vždy sa tak robilo, prvorodený chlapec dostával meno po otcovi, prípadne po dedovi, aby sa tak zabezpečila kontinuita mena. Stane sa však niečo nezvyčajné, zasiahne matka, žena, ktorá prehovorí, niečo neslýchané, evanjelista tu pripisuje Alžbete rovnakú úlohu ako anjelovi. Bol to anjel, ktorý povedal: "tento chalpec sa bude volať Ján". Teraz zasiahne matka: "Nie, bude sa volať Ján". Pri anjelovom zvestovaní bolo povedané, že tento chlapec "obráti srdcia otcov k synom", je to citát z knihy proroka Malachiáša, ale evanjelista ho pretne, lebo citát pokračuje: "a srdcia synov k otcom". Teda staré má prijať nové a nové má prijať staré.

Lukáš s tým nesúhlasí. Je to staré, je to minulosť čo musí prijať nové, to vysvetľuje, prečo sa dáva toto nové meno. Matka teda skoncuje s tradíciou: treba počúvať nové. To spôsobuje veľký škandál, preto píše Lukáš, že okolie namieta: "Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá". To je tradícia, to je imperatív toho, čo sa vždy robilo tak, prečo treba meniť veci? Obrátia sa na otca dieťaťa: "Dali znak otcovi", obracajú sa naň znakmi, to znamená, že je hluchý. Je hluchý, lebo nepočúval Božie slovo, ale nie je len hluchý, je aj nemý, lebo ten, kto nepočúva slovo, nemôže ho ani ohlasovať, "ako ho chce nazvať on". Hľa, velehlasná skutočnosť, novosť: "Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“", potvrdzuje to, čo povedala manželka.

Evanjelista to komentuje: "A všetci sa divili", žena, ktorá dáva synovi meno, niečo neslýchané, predovšetkým však ešte vážnejším a destabilizujúcejším sa stáva fakt, že aj kňaz skoncuje s tradíciou. Ide o skutočne niečo neslýchané, niečo, čo vyvoláva údiv. "Vtom", čiže ihneď, v tom momente keď napísal na tabuľku nové meno, keď sa otvoril novému, keď sa otvoril Božej vôli, "sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha". Kňaz tým, že prijal novú skutočnosť, prijal Ducha a mení sa na proroka.

"Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach", je to niečo, čo zneisťuje, toto neslýchané skoncovanie s tradíciou, nie len pre úlohu ženy, ale tiež kvôli úlohe kňaza, ktorý sa stáva prorokom. A to všetko sa šíri: "A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“". Evanjelista zdôrazňuje: "A vskutku Pánova ruka bola s ním", práve preto, že Pánova ruka je nad Jánom, Ján nenasleduje tradíciu otca. Prvorodený syn kňaza mal pokračovať v kňazskej línii otca. Ján nie, nad ním je Pánova ruka a nejde do chrámu, ale na púšť. Nebude kňazom, ale prorokom.

Je nepochopiteľné, prečo tu liturgia vynechala 67 verš, ktorý je najdôležitejší a kde evanjelista píše: "Jeho otca Zachariáša naplnil Duch Svätý a takto prorokoval". Od chvíle, keď sa kňaz otvorí novej skutočnosti, naozaj sa mení na proroka a ten je dôležitý. Preskočíme na 80 verš, kde evanjelista komentuje: "Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael". Potvrdzuje, že chlapec nebude nasledovať otca, nebude kňazom, ale bude prorokom.