Novinka od pápeža: TEOLÓGIA ĽUDU

28. apríl 2015

Vytlačiť

Z doteraz nepublikovaného textu kardinála Bergoglia z roku 2012 vyberáme:

Vysvetlím vám, čo je teológia ľudu
 

Z historického hľadiska sa náš latinskoamerický kontinent vyznačuje dvoma skutočnosťami: chudobou a kresťanstvom. Je to kontinent mnohých chudobných a mnohých kresťanov. To spôsobuje, že v našich krajinách má viera v Ježiša Krista zvláštne zafarbenie. Hromadné procesie, vrúcna úcta k náboženským obrazom, hlboká láska k Panne Márii a mnoho iných prejavov ľudovej zbožnosti to výrečne dosvedčujú.

Predtým sa hovorilo o ľudovej religiozite (termín je naďalej platný); Pavol VI. urobil ďalší krok a povedal, že by bolo lepšie hovoriť o ľudovej zbožnosti. V Aparecide sa urobil ďalší krok a začalo sa hovoriť o ľudovej spiritualite.

Keď sa pozrieme na týchto päť storočí z dejinnej perspektívy, zistíme, že ľudová spiritualita je originálna cesta, po ktorej Duch Svätý viedol a stále vedie milióny našich bratov. Nejde iba o prejavy ľudovej zbožnosti, ktoré máme tolerovať, ide o naozajstnú ľudovú spiritualitu, ktorú je potrebné posilniť na jej vlastných cestách. Je jedinečná. Nie sú to ľudia, ktorí nechápu a nepoznajú. Je mi ľúto tých, ktorí o nich hovoria: "Musíme ich vzdelávať". Stále nás prenasleduje prízrak osvietenstva, toho ideologicko-nominalistického redukcionizmu, ktorý nás vedie k nerešpektovaniu konkrétnej reality. Boh k nám chcel prehovoriť konkrétnymi skutočnosťami. Prvou herézou cirkvi je gnóza, ktorú kritizuje a zavrhuje už apoštol Ján. Aj dnes môžu vyvstávať gnostické pozície vo vzťahu k tomuto faktu ľudovej zbožnosti či spirituality.

K téme ľudovej zbožnosti máme v poslednej dobe dve neprekonateľné opory, ktoré je potrebné používať ako pramene: Evangelii nuntiandi, ktorá ako apoštolská exhortácia o evanjelizácii nebola ako celok doteraz prekonaná, a dokument z Aparecidy. Na tieto dva pramene je potrebné sa odvolávať. Aparecida preberá a aktualizuje v realite nášho kontinentu učenie Pavla VI. z Evangelii nuntiandi.

Dokument z Aparecida o.i. hovorí: "Ľudová zbožnosť je legitímny spôsob života viery, spôsob, ako sa cítiť súčasťou Cirkvi a ako byť misionármi; v nej možno vnímať tie najvnútornejšie záchvevy hlbín Ameriky. Je súčasťou »historicko-kultúrnej originálnosti« chudobných tohto kontinentu a plodom »syntézy kultúr pôvodných národov a kresťanskej viery« (Dokument z Aparecida, 264)." Aj ďalšia citácia je veľmi dôležitá: "Ľudovú spiritualitu nesmieme podceňovať alebo ju pokladať za druhotný prejav kresťanského života, pretože tak by sme vynechali primát pôsobenia Ducha Svätého a nezaslúženú iniciatívu Božej lásky" (Dokument z Aparecida, 263)."

Ľudová zbožnosť je otvárajúce sa pamäť ľudu. Je bytostne deuteronomická. Nemožno ju chápať mimo deuteronomický rámec. A táto pamäť sa otvára mnohými spôsobmi.

Mons. Tavella, arcibiskup zo Salty, rozprával v päťdesiatych rokoch jednu historku. Vošiel raz do svojej katedrály a zbadal akéhosi indiána, ktorý sa v obrovskom sústredení modlí pred Pánom zázrakov. Pomodlil sa teda svoj breviár a indián tam stále v kľude zotrvával. Zaujalo ho to a zostal teda tiež, aby videl, čo bude nasledovať. Musel čakať dlho, kým indián neskončil. Potom k nemu pristúpil a povedal mu: "Požehnanie, otče!". Začali spolu rozprávať a biskup sa ho opýtal: "Čo ste sa modlil?" - "Katechizmus, otče," odpovedal indián. Bol to katechizmus sv. Turibia zo 16. storočia.

Jedna osobná spomienka na ľudovú zbožnosť.

Dva roky som bol spovedníkom v rezidencii v Córdobe. Rezidencia Tovaryšstva v Córdobe je uprostred mesta, vedľa univerzity. Spovedajú sa tam univerzitní študenti, profesori aj ľudia z chudobných štvrtí, ktorých tamojší farár v nedeľu nemá čas vyspovedať, pretože má jednu omšu za druhou. A videl som, že práve tí posledne menovaní sa spovedali veľmi dobre. Neplytvali časom. Hovorili, čo bolo treba povedať. Nikdy nezmienili niečo, čo by nebolo hriechom. Nechválili sa. Spovedali sa s veľkou pokorou.

Istého dňa som sa jedného z nich opýtal, odkiaľ prišiel. A bol z Traslasierry, čo je pôsobisko pamätajúce katechézu don Brochera. Patril k ľudu, ktorý sa týmto spôsobom vyjadroval vo sviatosti zmierenia (a som rád, že môžem túto epizódu pripomenúť práve dnes, kedy bol v Ríme uznaný zázrak na príhovor dona Brochera).

Ľudová zbožnosť vychádza z pamäti ľudu, ktorú - opakujem - musíme interpretovať v deuteronomickom rámci. Cirkev sa rozhodla preferovať chudobných a to nás má prinútiť rozpoznať a doceniť ich kultúrne spôsoby, ako žiť evanjelium. Je dobré a potrebné, aby sa teológia zaoberala ľudovou zbožnosťou, ktorá je "cenným pokladom katolíckej cirkvi v Latinskej Amerike", ako nám povedal Benedikt XVI. pri začatí Konferencie v Aparecide.

Otec Tello ponúka solídne teologické myslenie, ktoré nám umožňuje doceniť túto spiritualitu v jej naozajstných dimenziách. Východiskovým poňatím je človek ako prirodzene spoločenská bytosť. Nikto nemôže žiť absolútne izolovaný, všetky ľudské činy sú súčasťou dejinného prostredia, ktoré ich podmieňuje, konkrétny skutok sa vyznačuje kultúrou, v ktorej sa uskutočňuje.

V dynamike dejín vytvára človek kultúru a kultúra človeka ovplyvňuje. Slovami Jána Pavla II .: "Človek je synom i otcom kultúry, do ktorej je ponorený" (Fides et ratio, 71). Viera v tom nie je výnimkou, vyjadruje sa vždy kultúrne. Dieťa sa učí od rodičov, učiteľov, katechétov a od okolia. Viera je predovšetkým božská milosť. A je tiež ľudským úkonom a preto kultúrnym činom. Možno preto hovoriť o kultúrnom spôsobe chápania aj vyjadrovania viery. Je teda možné, ako hovorí Tello, že to, čo naši chudobní vyjadrujú svojou ľudovou zbožnosťou, plynie z naozajstnej viery, z ktorej plynie tiež kresťanský postoj k životu.

Keď ako cirkev pristupujeme k chudobným, aby sme ich sprevádzali, konštatujeme, že aj napriek enormnej každodennej ťažkosti prežívajú transcendentný zmysel života. V istom zmysle ešte neuviazli v konzumizme. Život smeruje k niečomu, čo tento život presahuje. Život závisí na niekom (s veľkým N) a tento život potrebuje spásu. To všetko je hlboko prítomné v našom ľude, hoci nie je schopný to formulovať pojmovým aparátom.

Transcendentný zmysel života zjavný v ľudovom kresťanstve je antitézou sekularizácie šíriacej sa v moderných spoločnostiach. To je kľúčový bod. Keby sme to chceli vyjadriť antagonisticko-agresívnymi kategóriami, povedali by sme, že viera nášho ľudu uštedruje frčku postojom sekularizácie. Preto možno povedať, že ľudová zbožnosť je aktívnou evanjelizujúcou silou, ktorá obsahuje účinný protiliek na narastajúcu sekularizáciu. Dokument z Aparacidy to vyjadruje podobne: "Ľudová zbožnosť ... je v sekularizovanom prostredí, kde naše národy žijú, stálym a veľkolepým vyznaním živého Boha, ktorý pôsobí v dejinách, a riečišťom odovzdávanej viery" (Dokument z Aparecida, 264).

Cirkev je povolaná nepretržite sprevádzať a zúrodňovať tento spôsob života viery svojich najpokornejších detí. V tejto spiritualite je "bohatý potenciál svätosti a sociálnej spravodlivosti" (Dokument z Aparecida, 262), ktorý musíme uplatniť v novej evanjelizácii. Tello to hovorí tak, že ľudové kresťanstvo musí byť posilnené ľudovou pastoráciou.

Predslov ku knihe Úvod do teológie ľudu

(Introduzione alla teologia del popolo, Editrice Missionaria Italiana, 2015, stran 272)

zverejnená denníkom Avvenire 26. apríla 2015

preložil Milan Glaser

(celý text tu)