Rodiny vyzývajú synodálnych otcov

Diskusia, ktorá predchádzala nedávnej Mimoriadnej synode o rodine, ako aj samotný priebeh synody, dali málo priestoru nám laikom, manželským párom zosobášeným v Pánovi, ktorí osobne prežívajú vieru i lásku v manželstve ako povolanie k svätosti.

Koncil novým spôsobom zvýraznil, že povolanie k svätosti je univerzálnym povolaním, a teda že sa týka všetkých, tak jednotlivo, ako aj spoločensky.

 

 

Spoločenstvo, ktoré je na prvom mieste povolané k svätosti, a to zvláštnym a jedinečným spôsobom, je rodina, ktorá vo sviatosti manželstva nachádza svoj „princíp“ stvorenia a vykúpenia. Je preto pre nás veľmi dôležité vyjadriť sa k tomu, čo vďaka sviatosti i milosti nášho sviatostného životného stavu prežívame a čo nám Pán dáva poznať a čo žiť v duchovnom a vieroučnom spoločenstve s celou Cirkvou.

Pozývame pripojiť sa k nám a podpísať túto našu výzvu aj všetkých vás, ktorí v rôznych životných stavoch alebo v rôznych manželských situáciách, poznačených utrpením či ťažkosťami, všetkých, ktorým hlboko záleží na Kráse sviatosti manželstva v Kristovi.

 

Z hlbokého presvedčenia našej viery,

ktorá dozrela v lone života a učenia Cirkvi

adresujeme synodálnym otcom túto výzvu.

 

Výzva synodálnym otcom

1. Nech je v ich záveroch potvrdená istá a nemenná náuka Cirkvi o kresťanskom manželstve, ohlasujúc celú jeho krásu a v potrebnom úsilí o nájdenie nových pastoračných foriem, ktoré by boli viac primerané potrebám našich čias – s osobitou pozornosťou pre starostlivosť o zranené rodiny – nech nie je porušená vnútorná jednota učenia Cirkvi, ktorá zaručuje dobro nerozlučnosti v tom istom zmysle a v takej istej váhe, ako to prináleží k pokladu viery.
2. So slávením sviatosti, ktorou sa zaväzuje k úsiliu o dosiahnutie svätosti podľa vlastného stavu, nech je manželom priznané skutočné zasvätenie, ktorého sa im dostáva pôsobením sviatostnej milosti. V sile tohto objektívneho sviatostného zasvätenia nech sa prijme v konkrétnych formách skutočnosť cirkevného rádu (ordo) vlastného pre kresťanských manželov tak, ako v prvých storočiach štruktúry Cirkvi, ktoré spolu s inými rádmi rôznych spoločenstiev slúžili na rast jednoty vo viere pod dohľadom biskupa. Prvým znamením tejto prítomnosti, nech je vložený do liturgických textov formulár „O svätých manželoch“, ktorý by umožnil urobiť viac povedomou a dostupnou spomienku na svätých manželov.
3. V uznaní rádu (ordo), pastoračnej praxi v oblasti manželstva zodpovedá to, aby sa kresťanskí manželia mohli stať aktívnymi a zodpovednými subjektmi na rovnakom stupni a v plodnej doplňujúcej sa spolupráci v oblasti pastorácie rodiny tak, aby sa každý podieľal podľa vlastných darov, spolu so všetkými ďalšími subjektmi na jej rozvoji. Táto konkrétna aplikácia, ktorá vyplýva z poslania ktorú dostala rodina ako dar na úrovni diecézy, alebo farnosti, nech je uskutočňovaná cez vznikajúce pracovné skupiny, ktoré nech sú skutočne operatívne a s prevažujúcim zastúpením manželov. Ich úlohou nech je formovať osoby spôsobilé na vzdialenú, blízku a bezprostrednú prípravu snúbencov pred prijatím sviatosti manželstva a vytrvalo ich sprevádzať v ich manželskom a rodinnom živote.

 

---

Teologický základ a motivácia

«Zosobášení v Pánovi», povolanie ku svätosti

Kresťanské manželstvo je «povolaním vo dvojici», je povolaním dvoch ľudí
aby sa «stali jedným telom», aby boli sviatosťou Zmluvy Boha s jeho ľudom.
Táto sviatosť je objektívny dar Ducha Svätého daný manželom na spečatenie ich vzájomného sebadarovania.
Týmto spôsobom sa môže hovoriť o skutočnom manželskom zasvätení, objektívnom zasvätení, ktoré vytvára základ zvláštnej svätosti zosobášených osôb.

Manželstvo v Kristovi je pre dvoch pokrstených zvláštny dar, ktorý je základom ich životného stavu a teda ich povolania k svätosti, povolania, aby si zachovali a rozvinuli svätosť, ktorú dostali v krste tak, že ju budú prežívať podľa svojho vlastného života, čím prispejú ku svätosti celej Cirkvi.

Prvou otázkou teda je: ako sa Cirkev pozerá na manželstvo okrem toho, že túto dôstojnú životnú skutočnosť je potrebné požehnať, pomáhať jej a, nakoľko je to len možné, udržať v rámci Božieho zákona pre dobro spoločnosti?

Manželstvo v Kristovi znamená predovšetkým začlenenie do tajomstva Zmluvy, ktorá nadprirodzene a nerozlučne spája Krista s Cirkvou a Cirkev s Kristom. Toto začlenenie sa deje prostredníctvom nerozlučného zväzku, ktoré je spečatené Duchom Svätým. Toto je hlboká podstata sviatosti manželstva, ktorá dáva manželom nový spôsob bytia v Cirkvi, dáva im nový životný stav v rámci Božieho ľudu. Krst už zapísal do ich osobného bytia radikálnu príslušnosť ku Kristovi, ktorú nezmazateľným spôsobom vtlačil Duch Svätý a ktorú neskôr doplnila a rozvinula sviatosť birmovania. Pre každého z nich sú krst a birmovanie objektívnymi sviatostnými zasväteniami v silnom zmysle slova.

Manželstvo znamená ďalšiu špecifikáciu radikálnej príslušnosti ku Kristovi – nerozlučné spojenie sviatostného charakteru, tento raz vo dvojici. A teda aj toto je objektívne sviatostné zasvätenie v silnom zmysle slova. Z tejto perspektívy by mal byť kresťanskému manželskému zväzku uznaný status objektívneho pravého zasvätenia. A to aj podobnými formulami, ako sa používajú aj pri sviatostiach krstu, birmovania a kňazstva, ktoré vtláčajú nezmazateľný znak; alebo formulou, ktorá sa používa pre zasvätenie panien, ktorá nie je objektívne sviatostná ale je subjektívnou odpoveďou na plodnú lásku Krista eschatologického Ženícha Cirkvi.

 

---

Dar nerozlučnosti

Nerozlučnosť kresťanského manželstva je pravdou viery.
Skôr ako by bola «povinnosťou», ktorá je zverená manželom, je «darom»,
ktorý dáva Pán manželskému páru,aby z nich učinil svedkov jeho milosrdnej Lásky,
ktorá nikdy neprestane voči každému človeku, blízkemu či vzdialenému, «zdravému či chorému».

Kladieme si teda otázku nerozlučnosti, ktorá je podstatnou otázkou kresťanského manželstva. Nerozlučnosť je potrebné chápať podľa Tradície, ktorá obohatila Cirkev hlbším pochopením „veľkého tajomstva“, o ktorom hovorí sv. Pavol, „vzhľadom na Krista a Cirkev“ (Ef 5,32). Nepozeráme sa na nerozlučnosť z pohľadu ľudskej krehkosti alebo ideologických a mediálnych tlakov, ktoré sú v tomto období zvlášť silné a intenzívne.

Text Matúšovho evanjelia (19, 3 – 12) je pre Cirkev a v nej i pre naše rodiny nesmierne dôležitou staťou pre pochopenie a prežívanie evanjeliových výziev, ktoré sa spájajú so sviatosťou manželstva. Práve preto, že sme vždy boli presvedčení o tom, že naše manželstvo sa zrodilo z Božieho povolania, ktoré sme slobodne a vedome prijali, preto považujeme Pánove slová: «Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje», za oporný bod, o ktorý sme sa mohli oprieť vo chvíľach skúšok a utrpenia.

Pevne veríme, že Kristovo slovo v Matúšovom evanjeliu, v kapitole 19 je účinným slovom, ktoré skutočne uzdravuje tvrdosť ľudského srdca. Nejde tu o nejaký jednoduchý abstraktný ideál, ktorý je možné ohýbať a prispôsobiť rozličným konkrétnym životným situáciám. Ide tu o samotné Kristovo slovo, ktoré sviatostnou milosťou premieňa srdcia a robí ich schopnými milovať tak, ako sám Kristus miloval, čo sa často deje prostredníctvom kríža, odpustenia a obety.

O tomto hovorí aj Koncil: „Toto dôverné spojenie, čiže vzájomné darovanie sa dvoch osôb, ako aj dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a dôrazne požadujú ich nerozlučiteľnú jednotu”. Tak ako Kristus, tak aj Cirkev nás učí „počiatku“ a vedie nás k pravde o manželstve a rodine podľa pôvodného Božieho plánu. Toto vyjadrenie Cirkvi je pre nás prameňom inšpirácie; svetlom, ktorým osvetľujeme rozličné a mnohoraké životné situácierodinného i spoločenského života; je pre nás istotou viery a bezpečnou orientáciou v tak zmätenom kontexte, ktorý je vystavený manipulácii. Je pre nás zvlášť dôležité vedieť, že nielen manželstvo je Božím dielom, ale že - aj napriek mnohým zlyhaniam manželstiev - aj nerozlučnosť manželstva je Jeho jasnou vôľou, ktorú vyňal z „ľudskej svojvôle“ a ktorú aj Cirkev chráni s absolútnou istotou viery. Jasné vyjadrenie Koncilu nám - a mnohým rodinám, s ktorými sa stretávame a ktorým prinášame „dobré víno“, ktoré Pán daroval manželstvu (por. Jn 2,1-11) – dáva radosť a silu žiť a ohlasovať evanjelium rodiny. S láskyplným pohľadom hľadíme na mnohé rodiny zranené odlúčením a rozvodom a túžime, aby všetci v Cirkvi mali citlivosť skloniť sa k nim a naliať im olej uzdravenia na ich rany (porov. Lk 10, 34). Vskutku milosť, prúdiaca cez naše srdcia a v srdci celej Cirkvi, prameniaca zo sviatosti manželstva nám pripomína, že rany sú rany, ktoré treba ošetrovať so skutočnou citlivosťou: kde je empatické načúvanie a skutočné zapojenie do spoločenstva, aj tieto situácie môžu byť žité s dôverou v lásku Boha a prinášať ovocie obrátenia.

 

---

Spoločenstvo a jednota manželov

Z milosti sviatostného manželstva kresťanskí manželia
tvoria istý «stav», istú «jednotu», ktorú Pán dáva Cirkvi,
aby v spoločenstve s biskupom a s jeho kňazmi
harmonicky zveľaďovali Telo jeho Nevesty.

Ak sú kresťanskí manželia zasvätení, aj oni tvoria „stav“ v Cirkvi.

Skutočnosť a následne i pozitívna hodnota tohto stavu (ordo coniugatorum), boli široko uznávané počas takmer celého prvého tisícročia, no neskôr bola kvôli preváženiu rozličných kultúrnych a cirkevných záujmov zabudnutá. „Stav“ znamená isté špecifické nadprirodzené povolanie, dar zo strany Svätého Ducha pre budovanie celého mystického Tela. Vo sviatostnom úkone manželstva je objektívny dar, ktorý pozostáva z dvoch manželov ako cirkevnej skutočnosti a vyžaduje čas pre ich odpoveď. Je to teda skutočne tento objektívny dar, ktorý je základom ich „stavu“.

V našich časoch sa tento termín opäť objavil v učení Cirkvi, ale nezdá sa, že by to zanechalo nejaké dôsledky na úrovni ekleziológie spoločenstiev medzi rozličnými stavmi - ordines.

Nazdávame sa, že z pastoračného hľadiska je dôležité a účinné obnoviť chápanie manželstva ako stavu (ordo), aby tak spolu s ostatnými stavmi tvoril organickú členitú jednotu, ktorá je zjednocovaná a oživovaná Svätým Duchom. Každý zastáva svoju úlohu, no všetci spoločne pracujú v synergii, vzájomne sa obohacujúc v službe Božiemu ľudu, pod vedením biskupa.

Navyše takéto znovu oživenie, otvorí veľký prameň bohatstva skrytého vo vnútri našej individualistickej spoločnosti, ktorá je pokúšaná chápať a žiť manželstvo ako výlučne súkromnú osobnú záležitosť. Takto by sa naopak vrátila manželom sociálna dimenzia a plodný cirkevný cit.

Ešte jedno malé zamyslenie: ak je manželstvo stavom (ordo) podobne ako ostatné, prečo nezačleniť do liturgie Eucharistie, ako aj do posvätnej liturgie „Spoločná časť: O svätých manželoch“? Máme spoločné časti napr. o apoštoloch a mučeníkoch, cez pastierov a panny, až napokon ku svätým mužom a ženám vo všeobecnosti, avšak nemáme ani jednu záverečnú modlitbu za manželov. Zvláštna „spoločná časť: O manželoch“ by umožnila Cirkvi viac si uvedomiť dar toľkých svätých manželských párov, vrátane tých, ktoré ostali skryté. Aj cez ne sa Cirkev naďalej posväcuje.

 

---

Identita a poslanie kresťanskej rodiny

Identita manželov v rodine, domácej Cirkvi,
a ich špecifické a originálne poslanie
je ochraňovať, zjavovať a komunikovať nekonečnú Lásku,
ktorá spája Boha s ľudstvom a Krista s Cirkvou,
vo vlastnom životnom prostredí, v spoločenstve so sviatosťou posvätného stavu.

Ďalšou otázkou je úloha kresťanských manželov v živote Cirkvi. A tu je nanajvýš evidentné, ako nedostatočná vnímavosť ich zvláštneho sviatostného stavu a darov ktoré sú s nimi spojené, môže spôsobiť vážne ťažkosti aj v chápaní toho, čo sú oni povolaní robiť - zvlášť a viac ako iné subjekty.

Vo vzájomnej pomoci pri dosahovaní svätosti a vo výchove detí, Koncil ukazuje na ekleziologickú podmienku kresťanských manželov k tomu, aby boli Domácou cirkvou. Aby boli takou skutočne rozpoznanou, okrem všeobecného poslania v Cirkvi a svete, je Domácej cirkvi vlastné jedno špecifické poslanie, vlastný dar.

Čo je obsahom tohto daru, poslania? Poukazuje sa na špecifické poslanie, ale aj prijatie, začlenenie stvorenej reality, akou je prirodzené manželstvo, do Kristovho snubného tajomstva. Znamená to, že zaiste ide o niečo viac než len o čisto ľudský horizont. Okrem zdokonalenia, ktoré manželská láska (charis) poskytuje ľudskej láske vo všetkých jej oblastiach, prijatie manželstva v Kristovi predovšetkým znamená, že ľudská láska je v službe väčšej lásky: Lásky Boha k ľudstvu v Kristovi, ktorý je posledným subjektom daru manželov.

Poslanie, ktoré rodina dostala do daru, sa teda neobmedzuje iba na rámec domácej Cirkvi, ale keďže je Cirkvou, rodina sa otvára celému svetu, aby vydávala svedectvo, t.j. slovami sv. Jána Pavla II. - chránila, zjavovala a komunikovala to, čo je jej bytostne vlastné a čo tvorí jej konštitutívnu krásu: Lásku, ale nie nejakú všeobecnú lásku, lež Lásku Boha voči ľudstvu a Lásku Krista Ženícha voči svojej Neveste Cirkvi.

Žitie vlastného daru medzi Božím ľudom, činí z manželov a z rodiny aktívnymi a zodpovednými subjektmi v pastorácii: V množstve úloh v oblasti výchovy, vo vydávaní svedectva na pracovných miestach, v charitných dielach, v správe ekonomických zdrojov Cirkvi, dokonca i vo formácii zasvätených osôb a kňazov. Všetky oblasti, v ktorých je možné hľadať možnosti zmeny, aby sme zmenili aktuálne situácie čistej podriadenosti tak, že ich premeníme na plodnú spoluprácu s klérom, a to bez nejakých predsudkov apoštolskej hierarchie chcenej Kristom.

V tejto oblasti vnímame nevyhnutnosť - prameniacu z komplementárnosti základných chariziem panenstva a manželstva – aby sa podporovalo teologické a pastoračné prehĺbenie vzájomného vzťahu medzi dvomi sviatosťami: kňazstva a manželstva, ktoré stoja v poslaní prinášať spásu svetu vedľa seba.

 

---

Príprava, rozlišovanie a sprevádzanie k manželstvu

Toto je «vhodný čas» pre prípravu a ponuku nových pastoračných ponúk,
aby sa naplno prežívalo obdobie zasnúbenia pri príprave kresťanského manželstva,
aby sa ponúklo hodnotné rozlišovanie pred prijatím sviatosti manželstva,
aby vo svojom slávení pochopili a radovali sa z pravého vyliatia Ducha,
aby mladomanželia boli účinne sprevádzaní na ceste ich každodenného života.

Ako dôsledok predošlých otázok je nastolený problém vzdialenej, blízkej a bezprostrednej prípravy na manželstvo. Pastoračná prax v tejto otázke často veľmi zaostáva, ak priam prax neignoruje alebo nerezignuje na povzbudenia pápežského Magistéria a smerníc biskupských konferencií. V praxi vidíme neschopnosť systematickým spôsobom prevziať hodnotné skúsenosti, ktoré sa zrodili na úrovni jednotlivých miestnych Cirkví, združení a hnutí.

Do tejto oblasti zapadá aj veľmi delikátna problematika pristúpenia k sláveniu sviatosti. Je potrebné prekonať aktuálnu prax, ktorá sa zakladá na falošnej predstave, že existuje nejaké právo na sobášny obrad. Nemôžeme poprieť, že až dodnes sa kládol veľký dôraz na potrebu „hasnúci knôt neuhasiť“. Podcenil sa však fakt, že takýmto postojom môžeme ochudobniť a voviesť do omylu samotných snúbencov. Boží ľud možno priviesť až k pohoršeniu, ak pripustíme k sviatosti manželstva páry, ktoré sa do budúcna javia ako veľmi riskantné, alebo ide o nepraktizujúcich kresťanov, ktorí ani neprejavujú záujem o hľadanie Krista.

 

---

Rodina a evanjelizácia

Nenahraditeľná je úloha rodiny v evanjelizácii,
jej zdroje a schopnosti
v kontexte veľkých antropologických a kultúrnych výziev súčasného sveta,
jej prežívanie a činná «vtelená» prítomnosť v perifériách ľudstva.

V dnes tak naliehavej Novej evanjelizácii musí ležať na srdci evanjelium manželstva a rodiny, aby záchrana jej významu a dôležitosti pre Cirkev a pre celú spoločnosť napomohla znovuobnovenie takého kruhu ľudských a kresťanských hodnôt, ktorý bude schopný čeliť vlne sekularizácie, ktorá v prvom rade útočí na manželské spoločenstvo a rodinný život, čím hrozí, že v celom ľudstve sa vymaže Boží obraz v človeku.

V iných historických obdobiach boli veľké evanjelizačné výzvy zverené mníchom, veľkým rehoľným spoločnostiam, hnutiam a apoštolským spoločenstvám. V našich časoch sú najväčšie výzvy v oblasti antropológie a kultúry, a tým sa musia venovať najmä laici vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Laici a ich rodiny sú prítomné všade, vo všetkých „perifériách existencie“, použijúc obľúbený výraz pápeža Františka. Naozaj, to, čo v dnešnej dobe zachráni Cirkev, je sláva svätých rodín: „Budúcnosť Cirkvi a jej spásonosného poslania vo svete prechádza zvlášť cez rodinu zrodenú a podporovanú kresťanským manželstvom“.

Sväté manželstvá nemajú byť považované za nejakú výnimku, ale za nevyhnutné dobro pre Cirkev!