Nie je smútok ako smútok

3. apríl 2013 / Domka

Vytlačiť

Smútok oddávna patrí k normálnym prejavom človeka (v zmysle keď je toho na mňa priveľa, poplačem si). Až neskôr, niekedy vo viktoriánskom období sa zakorenil mylný názor, že človek musí zaťať zuby, resp. byť silný. Všetci poznáme a možno aj neprimerane používame dosť rozporuplné porekadlo „chlapi neplačú“. Smútok má svoj priebeh a je dobré si ho kompletne prežiť.

Najviditeľnejším prejavom smútku pre okolie je plač. Vyplakanie sa má veľký pozitívny význam, smútok sa ním odplavuje (aj doslovne, keďže sa zistilo, že slzy obsahujú chemické látky veľmi podobné morfínu a majú aj jeho účinky, čiže pri plači dochádza k zablokovaniu receptorov bolesti).

Možno aj vy ste sa dostali do situácie, keď vaše dieťa premohol smútok, plakalo a vy ste nevedeli, ako zareagovať. Keď dieťa plače, mali by sme najmä my rodičia ostať pokojní a byť pri ňom. Niekedy bude chcieť byť v našom náručí, niektoré deti zase chcú byť osamote.

Ak sa nám to zdá vhodné, môžeme ho podporiť aj slovne, napr. „To je v poriadku, že plačeš“, „ja som tiež smutný“, „To so starým otcom je naozaj smutné“, „Keď si poplačeš, bude ťa srdiečko menej bolieť“ a pod.

V bežnom živote deti väčšinou nedokážu smútiť veľmi dlho, aj pri naozaj veľkej strate sa smútok skôr vracia v návaloch, aj keď dlhodobo môže pretrvávať skleslosť. My sa viac budeme venovať falošným tváram a prejavom smútku, keďže tie by už do repertoára nášho správania a emócií nemali patriť.

Predstieraný smútok

Horšie je, keď naše dieťa zistí, že smútok je dobrý spôsob manipulácie s rodičom. Možno ste už aj vy zažili podobné divadelné predstavenie, v ktorom je hlavným účinkujúcim na smrť smutné dieťa... Sedí vo svojej izbe ako kôpka nešťastia a hlasne vzdychá (alebo sa bezcieľne tmolí po byte a vzdychá). Nemôžete ho prehliadnuť, pretože svoje duševné muky nedokáže skryť. Spýtate sa, čo mu je. Typická odpoveď je: „Nič.“ a tak pokračujeme druhým dejstvom, v ktorom ja, ako rodič, ktorému dieťa nie je samozrejme ľahostajné, začínam pátrať: „Bolí ťa niečo?“, „Stalo sa ti niečo?“, „Niekto ti ublížil?“ a pod. A dieťa? „Ale nie, aaach...“

Tak takto nejako môže vyzerať, keď sa dieťa rozhodlo prestierať smútok, aby vás primälo ukázať, že mu na ňom záleží alebo, čo je ešte horšie, zmanipulovať vás, aby niečo dosiahlo. Naučilo sa zneužívať smútok, lebo vie, že vás to zneistí, začnete ho ľutovať a možno aj sami seba obviňovať (hoci aj za niečo, čo ste v minulosti nezvládli a pod.) a ono dosiahne svoje.

Ak venujeme výnimočnú pozornosť a lásku dieťaťu, ktoré akože „trúchli“, rýchlo sa naučí jednoduchú rovnicu - láska prichádza, keď sme nešťastní. Ak chceš, aby si ťa niekto všimol, stačí sa zrútiť a vyzerať nešťastne – a ľudia si ťa budú obchádzať. Problém je však v tom, že rodina nie je svet. A uvzdychaní ľudia nemávajú šťastný život.

Je veľa ľudí, ktorí predstierajú smútok. Možno aj vy patríte k tým, ktorí vedľa seba neznesú smutného človeku a všetku energiu venujete tomu, aby ste na ich tvárach vylúdili úsmev. Omyl!!! Ak im venujete prílišnú pozornosť, utvrdzujete ich v nesprávnom návyku a dvojnásobne to platí o deťoch, kde môžete veľa pokaziť, ale aj napraviť.

Ak vaše dieťa smúti a vy máte podozrenie, že to len predstiera, skúste mu napr. povedať, že je vám ľúto, že je smutné a že by ste mu radi pomohli. Poproste ho, že ak si to premyslí a bude vedieť, čo naozaj chce, budete napr. v kuchyni. Obvykle netrvá dlho a dieťa príde za vami naozaj s niečim konkrétnym, pretože vzdychanie bez obecenstva ho dlho baviť nebude.

Steve Biddulph popisuje päť zásad pre prácu s predstieraným smútkom:

1. Každý (rovnako dieťa ako aj dospelý) naozaj vie, čo chce. len niekedy o tom potrebuje chvíľu premýšľať, aby si to ujasnil.

2. Deti sa potrebujú naučiť požiadať o to čo chcú priamo – slovami.

3. Ľudia naozaj potrebujú veľmi málo: jedlo, strechu nad hlavou, vzduch, lásku, pohyb...

4. Zbytok sú priania. Človek ale nemôže dostať vždy všetko, čo si praje.

5. Či sa cítite šťastní alebo nešťastní je väčšine sveta úplne ukradnuté. Radšej teda buďte šťastní J

Pár slov o mrnčaní a fňukaní

Možno aj vy máte skúsenosť s deťmi, ktoré akoby nedokázali vylúdiť normálne, jasne znejúci hlas, ale hovoria vysoko posadeným,plačlivým hlasom, ktorý vás strašne vytáča... Pozor, z umrnčaných detí môžu vyrásť umrnčaní dospelí! Ak však dodržíte pár zásad, veľmi rýchlo sa fňukania u vašich detí môžete zbaviť.

Najprv si však povedzme, ako také správanie vlastne vzniká: dieťa od vás niečo chce, najprv ticho, potom hlasnejšie. Keď mu jeho želanie odmietnete splniť, začne plakať. No a my mu často, aby bol pokoj, vyhovieme. Ak sa tento model opakuje často, dieťa sa na neho začne spoliehať a ani sa nenazdáte a doma máte umrnčané dieťa.

Takže čo s tým?

1. Povedzte mu to. Keď začne dieťa nabudúce mrnčať a fňukať, pozrite sa mu do očí a priamo ho požiadajte: „Hovor normálne, prosím.“

2. Naučte ho rozprávať normálne. Presvedčte sa, či dieťa naozaj vie, ako má jeho hlas znieť – pevne a v nižšej polohe. Ak to nevie, naučte ho to. Sami mu predveďte, ako si to predstavujete.

3. Zrealizujte to. Ak vaše dieťa znova svojím naučeným umrnčaným tónom bude od vás niečo chcieť, povedzte mu: „Hovor normálnym hlasom, prosím.“ Dieťa si musí uvedomiť, že mrnčanie nie je normálne, ani pre neho, ani pre nikoho iného. Povedzte mu napríklad, že mu nerozumiete keď mrnčí, rozpráva fňukajúcim hlasom a podobne. Dbajte na to, aby dostalo to, čo chce až vtedy, keď o to požiada normálnym hlasom (samozrejme, ak je to vhodné a možné). Nebojte sa povedať nie a zvyknite aj vaše deti na to, že ich požiadavky máte právo odmietnuť, ak to uznáte za vhodné.

Ak bude vaše dieťa reagovať medzi rovesníkmi skôr pozitívne, bude využívať pri komunikácii normálny hlas a nebude manipulovať predstieraným smútkom, aj neskôr v dospelosti bude schopné vytvárať pevnejšie a stabilnejšie vzťahy s druhými ľuďmi.

Podľa knihy S. Biddulpha Proč jsou šťastné děti šťastné Portál, 2006, spracovala Domka

Ako zvládate smútok dieťaťa vy?

Máte nejaké typy, triky na umrnčanosť či predstieraný smútok?

Neviete si s niečím poradiť a pomohli by vám skúsenosti iných?