venujeme sa rodine a jej potrebám
venujeme sa rodine a jej potrebám
Pápež František pokračoval dnes v cykle katechéz o rodine a zameral sa na jej bytostnú tému: výchovu detí.
Uvádzame pápežove slová v plnom znení:
Videl som dnes medzi vami, drahí bratia a sestry, mnoho rodín a preto chcem popriať dobrý deň zvlášť všetkým rodinám.
Pokračujme v úvahách o rodine. Dnes budeme hovoriť o otázke, ktorá je pre rodinu podstatná, totiž o jej prirodzenom povolania vychovávať deti, aby rástli v zodpovednosti za seba aj za druhých. V čítaní z listu apoštola Pavla Kolosanom na začiatku generálnej audiencie sme počuli: "Deti, vo všetkom svoje rodičia počúvajte, ako sa to patrí u kresťanov. Otcovia nedráždite svoje deti, aby nestrácali odvahu "(Kol 3,20-21). Je to múdra rada: dieťa je vychovávané, aby počúvalo rodičov, ktorí však nemajú rozkazovať neľútostne, aby dieťa neodradili. Keď svojmu dieťaťu poviete: »Vyjdeme hore po schodoch«, vezmete ho za ruku a krôčik za krôčikom vystupujete, tak je to dobré. Ale keď mu poviete: »Hore!« - »Ale ja nemôžem.« - »Choď!«, Tak to znamená deti dráždiť, teda chcieť od nich niečo, čoho nie sú schopné. Vzťah medzi rodičmi a deťmi teda vyžaduje múdrosť a veľkú vyváženosť. Vy, deti, poslúchajte rodičov, pretože je to milé Bohu. A vy rodičia nedráždite svoje deti, nechcite po nich to, čoho nie sú schopné. Takto je potrebné konať, aby deti rástli v zodpovednosti za seba aj za druhých.
Vyzerá to ako samozrejmé konštatovanie, a predsa ani v našej dobe nechýbajú ťažkosti. Ťažko vychovávajú svoje deti rodičia, ktorí ich vidia iba večer, kedy sa unavení vracajú z práce, ak majú to šťastie, že nejakú prácu majú! Ešte väčšie ťažkosti majú rozvedení rodičia, ktorí nesú ťarchu svojej situácie. Nezriedka sa potom dieťa stáva rukojemníkom, otecko pred ním zle hovorí o mamičke a mamička zase o oteckovi. Rozvedeným rodičom však hovorím: nikdy, nikdy nerobte z dieťaťa rukojemníka! Rozišli ste z rôznych dôvodov, ocitli ste sa v tejto životnej skúške, ale ťarchu rozvodu nech nemusia niesť deti, nech sa nestanú vašimi rukojemníkmi ale nech rastú s tým, že počujú o mamičke aj oteckovi dobré veci, aj keď ste rozvedení. Pre rozvedených rodičov je toto veľmi dôležité a veľmi ťažké, ale možno tak konať.
Predovšetkým je tu však otázka: Ako vychovávať? Aké tradície máme dnes svojim deťom odovzdávať? Intelektuálni "kritici" každého druhu prekrikujú rodičov mnohými spôsobmi, aby chránili mladé generácie pred - skutočnými či domnelými - škodami spôsobenými rodinnou výchovou. Rodina je obviňovaná okrem iného z autoritatívnosti, protekcionizmu, konformizmu a citovej represie, ktorá plodí konflikty.
Prišlo skutočne k akémusi rozkolu medzi rodinou a spoločnosťou. Výchovný dohovor medzi spoločnosťou a rodinou sa ocitol v kríze, pretože bola podkopaná vzájomná dôvera. Príznakov je veľa. V škole sú napríklad narušené vzťahy medzi rodičmi a učiteľmi. Niekedy sa vyskytujú vzájomné napätia a nedôvera, pričom dôsledky prirodzene dopadajú na deti. Na druhej strane narástlo množstvo takzvaných "odborníkov", ktorí zaujali miesto rodičov dokonca aj v tých najintímnejších aspektoch výchovy. O citovom živote, osobnosti a vývoji, právach a povinnostiach vedia títo "experti" všetko: ciele, motivácie a techniky. A rodičia majú len počúvať, učiť sa a prispôsobovať. Sú zbavení svojich rolí a často trpia preťaženosťou a posesivitou vo vzťahu k svojim deťom, takže ich vôbec nekorigujú. Stále viac tiahnu k tomu, že ich zverujú "expertom" aj v tých najviac delikátnych a osobných aspektoch ich života, a sami sa stavajú bokom. Rodičom tak hrozí, že sa zo života svojich detí sami vyradia. A to je veľmi vážne!
Dnes existujú také prípady. Nehovorím, že sa to deje vždy, ale dochádza k tomu. Učiteľka v škole dieťaťu niečo vytkne a oznámi to rodičom. K tomu mám jednu osobnú spomienku. Raz keď som bol vo štvrtej triede základnej školy, povedal som niečo nepekného učiteľke a učiteľka, dobrá žena, si zavolala mamičku, ktorá sa na druhý deň dostavila. Pohovorili si spolu a potom som bol zavolaný ja. A moja mamička mi pred učiteľkou vysvetlila, že to, čo som urobil, je škaredé a nerobí sa to. Mamička to však urobila s veľkou nehou a chcela odo mňa, aby som sa učiteľke ospravedlnil. Urobil som to a bol som spokojný, pretože som si povedal: dobre to dopadlo. Predstavte si to dnes. Keď učiteľka urobí niečo také, tak rodičia, ktorí sa dostavia do školy, začnú učiteľke vyčítať, pretože "experti" tvrdia, že deťom sa nesmie nič vyčítať. Doba sa zmenila! Rodičia sa teda nemajú zriekať výchovy svojich detí.
Je zrejmé, že tento prístup nie je dobrý: nie je harmonický, nie je dialogický a namiesto toho, aby presadzoval spoluprácu medzi rodinou a rôznymi vychovatelskými inštitúciami, školami, telovýchovnými strediskami, stavia ich proti sebe.
Ako sme do tohto bodu došli? Niet pochýb, že rodičia alebo lepšie určité výchovné vzorce v minulosti mali určité medze. Nepochybne! Je však tiež pravdou, že existujú chyby, ktoré sú oprávnení robiť jedine rodičia, pretože ich môžu tiež napraviť spôsobom, ktorý je nedostupný komukoľvek inému. Na druhej strane dobre vieme, že život sa stal skúpym na čas pre rozhovor, reflexiu a konfrontáciu. Mnohí rodičia sú "rukojemníkom" svojho zamestnania, keď oteckovia a mamičky musia pracovať, ale aj iných starostí; sú v rozpakoch nad novými požiadavkami svojich detí a nad komplikovanosťou terajšieho života - ktorý treba brať taký, aký je - a sú ochromení strachom z toho, že urobia chybu. Problém však nie je len chýbajúci rozhovor. Určitý povrchný "dialogismus" totiž nevedie k skutočnému stretnutiu mysle a srdca. Pýtajme sa skôr, či sa snažíme zisťovať, "kde" sú deti na svojej životnej ceste? Kde je ich duša skutočne? Vieme to? A predovšetkým: chceme to vedieť? Sme presvedčení, že vskutku neočakávajú niečo iné?
Kresťanské komunity sú povolané ponúkať podporu výchovnému poslaniu rodín a robia to predovšetkým svetlom Božieho Slova. Apoštol Pavol pripomína reciprocitu povinností medzi rodičmi a deťmi: "Deti, vo všetkom svojich rodičiov počúvajte, ako sa to patrí u kresťanov. Otcovia nedráždite svoje deti, aby nestrácali odvahu "(Kol 3,20-21). Základom všetkého je láska, ktorú nám dáva Boh a ktorá "nerobí, čo sa nepatrí, nemyslí len a len na seba, nerozčuľuje sa, zabúda, keď jej niekto ublíži, ... všetko znáša, všetko verí, nikdy nezúfa, všetko vydrží! "(1 Kor 13,5-6). Aj v tých najlepších rodinách je potrebné sa znášať a je potrebné mať mnoho trpezlivosti vo vzájomnom znášaní sa. Taký je život. Ten sa neuskutočňuje v laboratóriu, ale v realite. Sám Ježiš prešiel rodinnou výchovou.
Aj v tomto prípade privádza Kristova milosť k naplneniu toho, čo je vpísané do ľudskej prirodzenosti. Je toľko skvelých príkladov kresťanských rodičov, plných ľudskej múdrosti! Ukazujú, že dobrá rodinná výchova je chrbticou ľudskosti. Jej sociálne vyžarovanie je zdrojom, ktorý umožňuje kompenzovať medzery, zranenia a absenciu otcovstva aj materstva, ktoré sa dotýkajú tých menej šťastných detí. Toto vyžarovanie môže robiť naozajstné zázraky. A v cirkvi sa takéto zázraky denne dejú!
Dúfam, že Pán obdarí kresťanské rodiny vierou, slobodou a odvahou, ktoré sú k ich poslaniu nevyhnutné. Ak rodinná výchova znovu objaví hrdosť svojej hlavnej úlohy, mnoho vecí sa zmení k lepšiemu u neistých rodičov aj sklamaných detí. Je čas, aby sa otcovia aj matky vrátili zo svojho exilu, kam odišli zrieknutím sa výchovy svojich detí a opäť plne prijali svoju výchovnú úlohu. Veríme že Pán dá rodičom milosť nezriekať sa výchovy detí. Môže to však urobiť jedine láska, neha a trpezlivosť.
Pápež František, 20. mája 2015
Katechézy na tému muž a žena, tu:
Iné katechézy o rodine tu:
6. marec 2014 / pre manželov...
Čo hovoria účastníci posledného realizovaného víkendu pre bezdetných manželov? Ahojte priatelia, spolu s manželom sme sa zúčastnili víkendu na...
4. február 2013 / pre slobodných...
„V dnešnej dobe je rozvod úplne bežná vec a nikto sa už nad tým nepozastavuje.“ Možno niečo podobné napadlo aj vás pri prečítaní témy....
4. február 2013 / pre rodičov...
Predpokladáme že nikto sa neusiluje vštepovať do svojho dieťaťa neistotu. Keby to tak bolo - šlo by skutočne o patologický jav. Vieme však rozlíšiť tie prvky...
