venujeme sa rodine a jej potrebám
venujeme sa rodine a jej potrebám
Pápež František pokračoval dnes v cykle katechéz o rodine. Zameral sa na praktické momenty manželského života a zhrnul ich do troch kľúčových slov.
Uvádzame pápežove slová v plnom znení:
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnešná katechéza je akousi vstupnou bránou k sérii reflexií o živote rodiny, reálnom rodinnom živote s jeho obdobiami a udalosťami. Na tejto vstupnej bráne sú napísané tri slová, ktoré som už na tomto námestí niekoľkokrát použil. Sú to slová: "dovolíš?", "ďakujem" a "prepáč". Tieto slová totiž otvárajú cestu k dobrému životu v rodine, k pokojnému životu. Sú to jednoduché slová, ale ich použitie v praxi nie je tak jednoduché! Majú v sebe veľkú silu, majú moc ochrániť domov aj uprostred tisícorakých ťažkostí a skúšok; ich absencia však pomaly pôsobí trhliny, ktoré môžu domovu privodiť aj skazu.
Normálne tieto slová považujeme za "dobré správanie". Dobre vychovaný človek žiada o dovolenie, ďakuje a keď urobí chybu, prosí o odpustenie. Dobré vychovanie je veľmi dôležité. Veľký biskup, svätý František Saleský hovorieval, že "dobrá výchova je už polovica svätosti". Ale pozor, z histórie poznáme tiež dobré spôsoby formalizmu, ktorý môže byť maskou, za ktorou sa skrýva duševná suchopárnosť a nezáujem o druhého.
Možeme povedať, že "za množstvom dobrých spôsobov možno ukrývať špatné veci". Ani náboženstvo nie je chránené pred týmto rizikom, v ktorom formálnosť skĺzava do duchovného zosvetštenia. Diabol, ktorý pokúšal Ježiša, mal dobré spôsoby, ktoré sú vlastné džentlmenovi, gavalierovi. Citoval Písmo sväté, zdalo sa že je teológom. Jeho štýl vyzerá korektne, ale má v úmysle odviesť od pravdy o Božej láske. My však máme na mysli dobrú výchovu v jej autenticite, kde je štýl dobrých vzťahov pevne zakorenený v láske k dobru a úcte k druhému. Z tejto rýdzosti lásky rodina žije.
Keď si robíme starosť s tým, aby sme zdvorilo požiadali aj o to, čo by sme mohli predpokladať, tak uprednostňujeme pravého ducha manželského a rodinného spolužitia. Vstup do života druhého, aj keď je súčasťou môjho života, vyžaduje jemnocit nevnucujúceho sa postoja, ktorý obnovuje dôveru a úctu. Dôvernosť skrátka neoprávňuje považovať všetko za samozrejmosť. A láska, čím je dôvernejšia a hlbšia, tým viac si vyžaduje rešpektovanie slobody a schopnosť čakať, až druhý dvere svojho srdca otvorí. V tejto súvislosti pripomeňme Ježišove slová z knihy Zjavenia, ktorá sme dnes počuli: "Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počuje môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem u neho jesť a on u mňa "(Zj 3, 20). Tiež Pán žiada o dovolenie, aby mohol vstúpiť. Nezabúdajme na to.
Niekedy to vyzerá, že sa stávame civilizáciou zlých spôsobov a zlých slov, ako by to bola nejaké znamenie emancipácie. Nezriedka ich počujeme aj na verejnosti. Zdvorilosť a schopnosť poďakovať bývajú vnímané ako prejavy slabosti a niekedy vzbudzujú dokonca nedôverčivosť. Tejto tendencii je potrebné čeliť v lone samotnej rodiny. Musíme byť neústupní vo výchove k úcte a k vďačnosti. Práve tadiaľ totiž vedie dôstojnosť človeka aj sociálna spravodlivosť. Ak sa z rodinného života tento štýl vytráca, mizne aj zo spoločnosti. Vďačnosť je pre veriaceho samotným jadrom viery. Kresťan, ktorý nedokáže ďakovať, zabudol Božiu reč. A to je nepekné. Pripomeňme si otázku, ktorú položil Ježiš po uzdravení desiatich malomocných, keď sa len jeden vrátil, aby poďakoval. (Porov. Lk 17, 18). Raz som počul, jako jeden starší a veľmi múdry, dobrý a obyčajný človek, majúci onú zbožnú životnú múdrosť, povedal: "Vďačnosť je rastlina, ktorá rastie len v krajine šľachetných duší." Ušľachtilosť duše, ona Božia milosť v duši nás nabáda, aby sme ďakovali a boli vďační. Je to kvet šľachetnej duše a je krásny.
Slovo iste ťažké, ale predsa veľmi potrebné. Keď chýba, trhlinky sa - chtiac nechtiac - zväčšujú, až sú z nich hlboké medzery. V modlitbe, ktoré nás naučil Pán - Otče náš, ktorá obsahuje všetky prosby, ktoré sú podstatné pre náš život - nachádzame nie náhodou tento zvrat: "Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom" (Mt 6, 12). Uznanie chýb a túžba napraviť, čo bolo zanedbané - úcta, úprimnosť, láska - si zasluhuje odpustenie. V dome, kde sa o odpustenie neprosí, začína ubúdať vzduchu, vznikajú stojaté vody. Mnohé zranené city, mnohé rany v rodinách začínajú, keď sa vytratí toto cenné slovo - "prepáč". V manželskom živote nastávajú občas hádky ... niekedy lietajú tiež taniere. Radím však jedno: nikdy nekončit deň bez zmierenia. Počujte: hádali ste sa niekedy s manželom či manželkou? S rodičmi alebo deťmi? Hádali ste sa veľmi? Nie je to dobré, ale v tom nie je ten problém. Problém vzniká, ak ostane ten pocit aj do druhého dňa. Preto, ak ste sa hádali, nikdy v rodine nekončite deň bez zmierenia. Stačí drobný prejav nehy bez slov. Nikdy však neskončiť rodinný deň bez zmierenia. Je to jasné? Nie je to ľahké, ale je nutné tak konať. A tak sa život stáva krajším.
Tri kľúčové slová rodiny sú jednoduché a možno nám na prvýkrát pripadajú úsmevné. Keď ich však zabudneme, niet sa potom čomu smiať, nie? Naša výchova ich možno príliš prehliada. Nech nám Pán pomôže vrátiť im ich správne miesto v našom srdci, v našom domove a tiež v našom občianskom spolužití. Sú to slová umožňujúce vstup do rodinnej lásky.
Pápež František, 13. mája 2015
Katechézy na tému muž a žena, tu:
Iné katechézy o rodine tu:
6. marec 2014 / pre manželov...
Čo hovoria účastníci posledného realizovaného víkendu pre bezdetných manželov? Ahojte priatelia, spolu s manželom sme sa zúčastnili víkendu na...
4. február 2013 / pre slobodných...
„V dnešnej dobe je rozvod úplne bežná vec a nikto sa už nad tým nepozastavuje.“ Možno niečo podobné napadlo aj vás pri prečítaní témy....
4. február 2013 / pre rodičov...
Predpokladáme že nikto sa neusiluje vštepovať do svojho dieťaťa neistotu. Keby to tak bolo - šlo by skutočne o patologický jav. Vieme však rozlíšiť tie prvky...
