Deti nás učia

19. marec 2015

Vytlačiť

Na generálnej audiencii pápež František pokračoval v cykle o rodine a zameral pozornosť na deti.

Uvádzame jeho slová v plnom znení:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Po tom čo sme prebrali rôzne postavy rodinného života - matku, otca, potomstvo, súrodencov a starých rodičov - chcel by som túto prvú časť cyklu o rodine zakončiť katechézou o deťoch. Urobím tak v dvoch častiach. Dnes sa pozastavím nad obrovským darom, ktorým sú pre ľudstvo deti. Sú naozaj obrovským darom pre ľudstvo, ale tvoria tiež obrovskú skupinu vylúčených, pretože im nie je dovolené narodiť sa.

Nabudúce sa budem venovať zraneniam, ktoré detstvo bohužiaľ postihujú. Spomínam na hŕbu detí, ktoré som stretol počas svojej poslednej návštevy Ázie. Boli plné života a nadšenia. Na druhej strane však vidím, že vo svete mnohé z nich žijú v nedôstojných podmienkach ... Spoločnosť možno skutočne posudzovať podľa toho, ako koná s deťmi, a to nielen morálne, ale tiež sociologicky, totiž či je to spoločnosť slobodná alebo je otrokom nejakým medzinárodným záujmom.

Deti nám predovšetkým pripomínajú, že v prvých rokoch života sme všetci úplne závislí na starostlivosť a dobrote druhých. A Boží Syn toto obdobie nevynechal. Je to tajomstvo, o ktorom na Vianoce každoročne rozjímame. Jasličky sú ikonou, ktorá nám túto skutočnosť oznamuje tým najjednoduchším a priamym spôsobom. Je pozoruhodné, že Bohu nerobí problémy nechať sa pochopiť deťmi a deti nemajú problémy pochopiť Boha. Nie náhodou sa v evanjeliu Ježiš často a krásne vyjadruje o "maličkých". Termín - "maličkí" - označuje všetkých, ktorí sú závislí na pomoci druhých, a to sú najmä deti. Ježiš napríklad hovorí: "Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba a zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým" (Mt 11, 25). A ďalej: "Varujte sa, aby ste nikým z týchto maličkých neopovrhli. Hovorím vám: Ich anjeli v nebi stále hľadia na tvár môjho Otca" (Mt 18, 10).

Deti sú teda samy osebe bohatstvom ľudstva a tiež Cirkvi, pretože nás nepretržite privádzajú do stavu, ktorý je nevyhnutný pre vstup do Božieho kráľovstva, to znamená nepovažovať sa za sebestačné, ale uznávať, že potrebujeme pomoc, lásku a odpustenie.

Deti nám pripomínajú ďalšiu krásnu vec. Pripomínajú nám, že sme nepretržite synmi a dcérami. Aj keď je niekto dospelý alebo starý alebo sa tiež stane rodičom či zaberá nejaké zodpovedné miesto, predsa cez to všetko mu zostáva synovská identita. Všetci sme synmi a dcérami. Tak je nám ustavične pripomínané, že život sme si nedali sami, ale dostali sme ho. Obrovský dar života je prvý dar, ktorý sme dostali. Občas sme v živote naklonení zabudnúť na to ako by sme boli pánmi svojho života. Sme však radikálne závislí. A vskutku je motívom veľkej radosti, ak pociťujeme, že v každom veku, v každej situácii a v každom spoločenskom postavení zostávame synmi a dcérami. Je to zásadné posolstvo, ktoré nám deti odovzdávajú samotnou svojou existenciou. Obyčajnou svojou prítomnosťou nám pripomínajú, že my všetci a každý z nás sme synmi a dcérami.

Veľa je však darov a veľa je bohatstiev, ktoré ľudstvu deti prinášajú. Pripomeniem len niektoré. Prinášajú svoj spôsob videnia reality a to svojím dôverčivým a čistým pohľadom. Dieťa má spontánnu dôveru v otecka a mamičku a spontánnu dôveru v Boha, v Ježiša, v Matku Božiu. A zároveň má čistý vnútorný zrak, ešte neznečistený zlomyseľnosťou, dvojakosťou, životnými "škrupulami", ktoré zatvrdzujú srdce. Vieme, že aj deti majú prvotný hriech, že majú svoje sebectvo, ale uchovávajú si rýdzosť a vnútornú jednoduchosť. Deti nie sú diplomatické. Hovoria, čo cítia; hovoria, čo vidia, priamo. A častokrát uvádzajú rodičov do problémov, keď pred ostatnými ľuďmi povedia: »Toto sa mi nepáči, pretože to je škaredé«. Deti hovoria, čo vidia, nie sú obojaké, neosvojili si ešte umenie dvojtvárnosti, ktoré sme si osvojili my dospelí.

Okrem toho sú deti vo svojej vnútornej jednoduchosti schopné prijímať a rozdávať nehu. Mať nehu znamená mať srdce »z mäsa« a nie »z kameňa«, ako hovorí Biblia (Ez 36, 26). Neha je tiež poéziou; cíti veci a udalosti a nenakladá s nimi, ako s predmetmi, ktoré používa, pretože ich potrebuje ...

Deti majú schopnosť sa smiať aj plakať. Keď ich beriem, aby som ich objal, niektoré sa smejú; iné, keď vidia môj biely odev si myslia, že som lekár, ktorý ich bude očkovať a plačú ... mimovoľne. Deti sú také: smejú sa aj plačú. To oboje sa v nás často "blokuje", už toho nie sme schopní ... Častokrát sa náš úsmev stáva karikatúrou, chýba mu život. Stáva sa neživým a umelým úsmevom klauna. Deti nás preto môžu znovu naučiť smiať sa aj plakať. My sami sa však musíme pýtať: smejem sa spontánne, sviežo a s láskou alebo umelo? Plačem ešte alebo už to neviem? Tieto dve veľmi ľudské otázky nás deti učia.

Zo všetkých týchto dôvodov Ježiš svojich učeníkov nabáda, aby "boli ako deti", lebo "takým patrí Božie kráľovstvo" (porov. Mt 18, 3; Mk 10, 14).

Drahí bratia a sestry, deti prinášajú život, veselosť, nádej, ale aj trápenia. Život je taký. Prinášajú tiež starosti a niekedy veľa problémov. Lepšia je však spoločnosť s týmito starosťami a týmito problémami než smutná a fádna spoločnosť bez detí. A keď pôrodnosť klesá na jedno promile, možno povedať, že sa takáto spoločnosť stáva smutnou a ponurou, pretože je bez detí.

Pápež František, 18. marca 2015

(spracované podľa zdroja)

Súvisiace katechézy o rodine tu:

• Matka v rodine
• Nezvestní otcovia (téma otcovstvo - 1. časť)
• Rodina potrebuje otca (téma otcovstvo - 2. časť)
• Deti sú radosťou, nie problémom
• Rodina nás vovádza do bratstva vo svete (o súrodencoch)
• Kde niet úcty, niet budúcnosti (téma seniori - 1. časť)
• Znovu objímme starých ľudí (téma seniori - 2. časť)