Tajomstvo drsňáka Dennyho (1. časť)

12. august 2015 / Štefan Moravčík

Vytlačiť

"Neboj sa, veď som s tebou.." (Iz 41, 10)

Slnečné ranné zore predpovedali príjemný deň. Aspoň pre mužov v komunite. Denny ešte netušil, že to bude deň D v jeho živote, keď vychádzal z dverí chatrče k potoku. Každý muž býval sám v drevenej chatrči na koloch s prehnivajúcou strechou, ktorá v zime pretekala a v lete príjemne chladila. Muži spolu vytvárali komunitu, ktorá nemala obdobnú široko-ďaleko v celom západe. Boli tu hraničiari, zálesáci, osamelí muži a kde - tu i rodiny vidiečanov. 

Jedinou spoločenskou miestnosťou bola miestna krčma, kde sa stretávali na svojej dennej dávke klebiet a piva. Ak nerátame spoločné verejné sprchy a táborisko, bolo to skutočne jediné miesto, kde si človek po namáhavej práci mohol vychutnať dúšok piva a tabaku. Prácou sa myslí zväčša celodenné nič nerobenie, zakončené ťažkým povzdychom. Okoloidúci pútnici a lesníci so skutočnou prácou sa tu zastavovali na kus reči, a ak si prenajali chatrč na jednu či dve noci, po čase sa stali stálymi členmi komunity. Bol to raj. Hľadáte samotu - nájdete ju tu. Ak hľadáte oddych, aj ten tu nájdete. Hľadáte spoločnosť - už ju hľadať nemusíme, je tu. 

Denny sa prechádzal po zarosenej lúke, keď sa to stalo. Udalosť narušila pokojný chod komunity. Nikto nikdy netúžil po dobrodružstve, po naháňaní vysokej zveri či jazdení na koni. Nemohli po tom túžiť. Je ťažké túžiť po niečom, čo ste nikdy nezakúsili. A predsa Denny vedel, že mu niečo chýba niečo dávno stratené.

Všetci ho volali drsňák Denny, niekedy divný Denny. Prechádzal sa každé ráno po lúke a nie jeden tvor by si pomyslel, že hľadá niečo dávno stratené. A nebol by ďaleko od pravdy... Prechádzajúc po lúke, pozorujúc dravé vtáky na love, mu myšlienky rozbil nepríjemný štipľavý zápach. Na mieste, kde stál a kde si malé slepé stvorenie vytvorilo hlinený domček, zanechal odpudzujúcu stopu raňajok. Vydať sa po stopách zápachu nebolo len tak pre hockoho, a preto bol divný Denny divný. Robil veci, ktoré nik iný nerobil a videl to, čo iní vidieť nechceli. Tým si získal rešpekt v celej komunite. Koniec jeho bádania po stopách čudesného vánku ho priviedlo na miesto činu. Vietor akoby mu prial a ticho šepkal do ucha slová, ktoré ho volali na cestu. Ísť, či neísť? To je otazka! Niečo ho volalo, ale iné ho držalo. Predral sa cez húštinu, skaly kedysi dávnych ľudských polí, cez potok, ktorý tu ešte pár rokov dozadu nebol. A zrazu ho zazrel... Ležal len tak v lístí a spánok mu brali otravné muchy. Chvíľu stál. Pozoroval. Dennymu po chrbte prebehol jemný mráz, ktorý mu naskakuje pri pohľade na západ slnka. Ešte sa s niečím takým nestretol. Ani nevedel čo cíti - možno zdesenie, možno vzrušenie, možno dobrodružstvo, možno niečo, čo bolo celý čas hlboko v ňom.

Pozorne si obzrel telo vysokého paroháča. Usalašil sa na neďalekej skale a mach, ktorý ho hrial, ho priam volal sadnúť si. Vytiahol fajku a zapálil si višňového tabaku. Sedel ticho, aby ho snáď nezobudil. 

Vracal sa na to miesto deň čo deň. Pozorujúc tú hromadu svalstva ako opúšťa tento svet a obracia sa v prach. Toto mystérium ho priam vábilo. Čo sa mu stalo? A čo s ním bude? Otázky transcendentna, ktoré mu brali dych, prerušil šramot v neďalekom kroví. Preľakane vyskočil a zazrel ho. Bol to pán B z chatrče číslo 2. Nestihol vydať ani hláska, a pán B už utekal do krčmy. Denny vedel, že je zle. Bude lepšie telo schovať? Alebo sa má tváriť akoby nič? V strachu opúšťal svojho nového priateľa a celú cestu do chatrče ostal v prítomnosti otázok budúcnosti. 

Horúca káva sa mu vlievala do hrdla a stolička vŕzgala tak, ako si poklepkával nervózne nohou. Odkašlal si. Myšlienkamy kdesi inde sa vydal na smrť. Vedel, že akonáhle vstúpi do krčmy, stane sa stredom pozornosti. A bolo tak. Dvere, ktoré boli hranicou medzi teplom dnu  a chladom tam vonku, sa otvorili dokorán a jeho hlasné kroky prerušili hluk vravy a zábavy medzi chlapmi. Oči, ktoré doteraz sledovali kartové hry, tečúce pivo a Čašníka, ktorý bol priateľom každého (dokonca i divného Dennyho), sa upreli na neho. Ticho, ktoré by sa dalo rozrezať malou vreckovou rybičkou, prehlušil iba výkrik Čašníka, ktorý práve nalieval pivo spolusediacim pri bare. Denny hodil malú medenú mincu na pult a vzal si jeden z deravých uterákov. Nebola iná cesta, ako sa vyhnúť otázkam, iba cesta do spŕch: Ak ste chceli ostať čistý, museli ste prejsť cez krčmu do verejných spŕch.

Schválne si pustil studenú vodu prv, ako rýchlo pretočil na teplú. Utriasť si myšlienky bolo to jediné, čo chcel. Zároveň dúfal, že ho to prebudí zo sna - naopak, vstúpil do reality. Muži v sprchách boli ticho. Zvláštne. Vždy je tam vrava ako v cirkuse. Avšak bolo to iba ticho pred búrkou. Denny sa zahľadel na svoj odraz v zrkadle, keď mu v tom jeho myšlienky prerušil muž. Výhražne pristúpil istý člen komunity, ktorého nie je treba menovať. Bol to podlý a všivavý chlap mnohých tvárí. Denny, do polpása nahý, ho ignoroval. Nestál mu za problémy. Všetci vedeli, že nemenovaný je iba vyrývač a že Denny je ozajstný drsňák. Nemenovaný však ignoráciu neznášal. Dennyho zasiahľa pravačka do ľavého oka práve vo chvíli, keď si pripínal na košelu odznak po dedovi. Dedo bol vychýrený zálesák, muž so cťou a dobrodružstvom v srdci. To zdedil Denny po ňom. Jeho čudáckosť bolo iba niečím navyše. Denny ostal omráčený. Kým sa nemenovaný spamätal, že udrel drsňáka Dennyho, vrátil sa mu úder a dostal jasne najavo, voči komu stojí.

Denny si sadol k baru a náznakom si vypýtal pivo. Čašník sa iba pousmial: "Veru, synku, vedia to. To ti veru nepomôže v reputácii." Denny iba prevrátil očami. "Videl som ho behať po južnej strane svahu", pokračoval Čašník podávajúc mu chladenú plechovku piva. Deny spozornel. Nebol sám? On o ňom vedel? "Na oko," prerušil jeho spýtavý pohľad Čašník. Odjakživa sa komunita vyhýbala dobrodružstvám a všetkému, čo sa toho týkalo. Výnimkou bol iba rod divného Dennyho. Ich túžba, ktorá tkvela kdesi v hĺbke ich srdca sa dedila z otca na syna. 

Ktosi zaklopal na dvere. Za dverami nepokojne stepoval usmievavý čiernovlasý pán. V očiach sa mu mihali iskierky mladíckej prešibanosti, hoci jeho mocné plecia pripominali skôr kráľa kráľov. Denny sa bál odpovedať, ale Čašník, búchajúc na dvere akoby vytušil otázku a vyslovil: "To som ja, Čašník. Priniesol som skleničku vína a kus chleba pod zub." Denny s úľavou, že to je jemu blízka osoba, otvoril. "Vždy keď klopem, skôr či neskôr otvoria," s úsmevom vstúpil do miestnosti, ktorú osvetľoval iba jeden lampáš na stole, plamienky ktorého sa akoby báli temna v kúte. Denny pritiahol kreslo bližšie ku krbu, od ktorého sálalo príjemné teplo a nalial vína. Jeho chuť však bola iná - sladkastá a priam vyvolala v ňom túžbu po niečom väčšom. Čašník sa mierne usmial: "Starý ročník. Čo tvoje oko?" Denny trošku zmätený prikývol ako poďakovanie za záujem. "Viem, čo chceš vedieť. Chceš vedieť o tom paroháčovi. Áno, poznal som ho. Vieš, som tu dlho, poznám každého chlapa v tejto komunite." Jeho hlas znel múdro a tajomne. Deny sa zamyslel nad vekom Čašníka. Už ako dieťa si ho pamätal. A tie roky akoby sa mu oblúkom vyhýbali. Koľko mal rokov? Azda sto? Či dvesto? Čašník chlípajúc z vína, po chvíli riekol: "Nepýtaj sa otázky, ak nie si pripravený prijať odpovede. Niekedy chcú odpovede čas. Som priateľom tvojho Otca, i otca jeho otca. Ako je to možné?  Opäť zlá otázka." Mrkol  okom a podával mu malý krajec chleba. Denny iba dúfal že je to sen, z ktorého sa raz zobudí. Nerozumel ničomu. Nožíkom od jeho deda odkrojil veľký krajec, viac ani nechcel. Aj by niečo povedal, ale kto by mal reč, ktorá by prebila to ticho? "Paroháča som navštevoval už dlho," začal Čašník, "dole pod lúkou sa chodil pásť. Vieš, ľudia sú iní ako bývali. Zabudli, kým boli a on čakal jednoducho..." Nedokončil. Zamyslene sa zahľadel do plamienka, ktorý nabral odvahu a vyletel tak vysoko, až mu pristál na jeho doryšava sfarbenej bradre. "Je neskoro a ako sa píše - všetko má svoj čas. Porúčam sa, Denny. Zastav sa na pivo". Položil pohár na stôl, a jemným pozdvihnutím klobúka vyšiel von dverami. V ten večer Denny nemohol zaspať. Obzerajúc si otcovu fotku pýtal sa sám seba, že kto je ten Čašník, ktorého poznal toľké roky? A ako vie o paroháčovi? A tak mu otázky vŕtali v hlave až do svitu noci.

(pokračovanie čoskoro...)