Dcéra má šestnásť - je čas na...

16. apríl 2013 / Anastázia Strečková

Vytlačiť

... niečo výnimočné!

Ako to však urobiť, keď chceme povedať tak veľa dôležitého a pritom nevyrobiť ničnehovoriaci "trápny okamih"? Inšpirujme sa - príbehom, ktorý je nádherný a môže byť užitočný.

(Nasledujúci príbeh je z knihy Ako vychovávať dievčatá, od Jamesa Dobsona)

Náramok

Konečne prišiel ten deň! Mám šestnásť! Myslela som si, že sa tohto dňa ani nedožijem. Ale bol tu. Oslava bola úžasná. Moji rodičia sa postarali, aby to bola oslava storočia a prišlo na ňu viac ľudí, ako som dokázala spočítať. Celý deň bol úžasný. Keď som však pozorovala, ako zapadá slnko, vedela som, že najlepšia časť ešte len príde. 
Bol neskorý večer. Konfety už boli pozametané, héliom nafúknuté balóny už začali klesať a nepoškodený baliaci papier bol starostlivo poskladaný a odložený, aby ho mama mohla použiť inokedy. Sedela som pri okne a sledovala tmavú oblohu, keď tu zrazu do izby nakukol ocko a s úsmevom sa spýtal: „Môžeme ísť, zlatko?"

Žartuje? Pomyslela som si a vyskočila na rovné nohy. Na tento večer som čakala päť‘ dlhých rokov a teraz bol tu! Oddnes mám oficiálne dovolené randiť!

Naplánovali sme si, že v deň mojich šestnástych narodenín pôjdeme večer s rodičmi do mojej obľúbenej reštaurácie a tam sa oficiálne dohodneme na štandardoch a preberieme pravidlá a podobné veci. A teraz sme konečne boli na ceste.

Sedela som oproti rodičom v tichom útulnom kúte reštaurácie. Práve sme si objednali jedlo a tak som usúdila, že je čas načať tú najdôležitejšiu tému. „Takže. Teraz môžem randiť s ktorýmkoľvek chlapcom, je tak?" zapišťata som, ledva ovládajúc nadšenie.

Mama s ockom sa zasmiali a ocko odpovedal: „Nuž, na tom sme sa dohodli, nie?"

„To je skvelé!" vykríkla som a na stoličke zatancovala malý víťazný tanec. Moji rodičia mi celé roky zakazovali randiť, ale teraz, keď prišiel čas, dovolia mi randiť s kým budem chcieť! Samozrejme vedia, že mám dobrý vzťah s Bohom a ani zdravý rozum mi nechýba.

„No ale počkaj ešte chvíľu," prerušila ma mama s úsmevom „Je tu ešte niečo, s čím musíš súhlasiť‘."

Očakávala som, že teraz príde na rad nejaká prednáška, takže som sa dopredu pripravila. No, tak čo mám a čo nemám robiť?" spýtala som sa a oprela sa o lakte.

„Otvor toto," povedal ocko a s tajomným úsmevom mi podal malú bielu škatuľku.

Na okamih som zaváhala a potom začala rozväzovať ružovú mašľu. Pomaly som dala dole vrchnák a zbadala krásny strieborný náramok. No nebol to obyčajný náramok. Bol to náramok, z ktorého viseli kamienky. Ale neboli to obyčajné kamienky. Boli to drahé kamene, maličké, ale prekrásne. Tucet drobných drahokamov sa jemne hojdalo a trblietalo.

To je nádhera!" Nemala som slov. Toto som teda nečakala.

„Aby si vedela, toto nie je len taký hocijaký náramok," informovala ma mama, „Viem," povedala som. „Je taký krásny!" zblízka som ho pozorne študovala.

Šesť malých príveskov striedalo šesť ešte menších. Tie menšie holi tmavomodré. Zafíry, tipovala som. A z tých ostatných šiestich boli každý iný. Jeden z nich bol podľa všetkého obyčajný kameň, jeden bol ružový, jeden biely, jeden červený, zelený a.., žeby to bol pravý diamant?

„Tento náramok je symbolický," vysvetľoval mi ocko a nakláňal sa, aby ho študoval spolu so mnou. „Symbolizuje teba a tvoju čistotu. Tento náramok ťa povedie tvojimi vzťahmi s chlapcami. Mama a ja ti môžeme povedať, len čo je správne a čo nie. Nemôžeme ťa donútiť, aby si v to sama verila. Dúfame, že toto ti pomôže."

Pozrela som na oboch veľmi slávnostne .„Počúvam."

„Tento reprezentuje prvý raz, keď sa budeš s chlapcom držať za ruky," povedala mama a ukázala na sivý kameň. „Je to len kúsok vylešteného granitu. Je to zdanlivo lacný kamienok, no aj ten je súčasťou tvojho náramku. Toto je ružový kremeň."

Jemne pošúchala ďalší medzi prstami. „Predstavuje tvoj prvý bozk."

„Tento zelený je smaragd," pokračoval ocko. „To je tvoj prvý ozajstný chlapec. Perla, to je prvýkrát, čo povieš ‘Ľúbim ťa‘ inému mužovi, ako mne."

Zachichotala som sa. Bolo to úžasné.

„Rubín je tvoje zasnúbenie. A diamant reprezentuje okamih, keď povieš milovanému mužovi svoje áno," dokončila mama.

Keď mi to všetko pomaly došlo, bola som taká rozcítená, že som ledva dokázala prehovoriť. „Čo predstavuje tých šesť maličkých zafírov?" spýtala som sa.

„Tie sú tam nato, aby ti pripomínali, aká krásna a cenná si pre nás a pre Boha," odvetil ocko. „No a v tomto všetkom je jeden háčik, jedno jediné pravidlo, ktorým sa budeš musieť pri randení vždy riadiť."

Len jedno pravidlo. To neznelo najhoršie. No mýlila som sa...

Zakaždým, keď urobíš jeden z týchto prejavov lásky - chlapca pobozkáš, vyznáš mu lásku, alebo sa s ním budeš držať za ruky - musíš mu darovať ten kamienok, ktorý tomu prejavu lásky zodpovedá."

Asi som zle počula. „Mám mu dať ten drahokam?"

Áno, musíš mu ho dať," zopakovala mama.

Chvíľu som sa nezmohla na slovo. Myslela som si, že žartujú. Ale na ich tvárach nebol ani len náznak úsmevu.

„Ale, ocko!" zrazu som skríkla. „Tie kamienky sú nenormálne drahé! Nemôžem ich len tak rozdávať!"

V jeho smiechu bolo plno lásky. „Uvedomuješ si, čo si práve povedala?" Premýšľala som o tom.

„Miláčik môj, tvoja čistota, tvoje srdce, sú oveľa cennejšie, než zopár malých kamienkov. Ak ti srdce nedá, aby si niekomu dala kamienok zo svojho prívesku, myslím, že by si tomu človeku nemala dať ani to, čo ten kamienok predstavuje."

Cítila som, ako mi do očí vstupujú slzy. Na jednej strane som sa vďaka tomu cítila vzácna a cenná. Ale na druhej strane ma to hnevalo. Nedávalo to zmysel. Čoskoro som to však mala pochopiť.

Od toho večera prešlo pár týždňov a ja som si vyšla s priateľmi na pláž. Chad nechcel ísť plávať, lebo ja som nechcela ísť plávať. Viac než obaliť sa pieskom, ma zaujímala moja kniha a jeho viac zaujímalo sedieť vedľa mňa, než plávať so svojimi kamošmi. Bol zlatý. Bol pekný. A pokúsil sa chytiť ma za ruku.

Na stotinu sekundy sa mi zastavilo srdce, keď tu zrazu mi mysľou prebleskol kus škaredého granitu. Jeho ruke som sa rýchlo vyhla. Bola som veľmi naštvaná - naštvaná na svojich rodičov, na môj náramok, ktorý sa premenil na putá, ale najviac som bola naštvaná na seba. Dovolila som, aby malý kamienok ovládal môj milostný život.

Nenávistne som naň hľadela počas celej tej trápnej cesty z pláže. Ale v tom, akoby ma Boh udrel po hlave šokujúcou pravdou. Nemohla som sa vzdať svojho kúska granitu. Bol súčasťou môjho náramku, ktorý bol v určitom zmysle súčasťou mňa samotnej. Bez neho by som to už nebola ja. Nebol to vzácny kameň, no mal svoju hodnotu. Zrazu mi to dávalo zmysel.

Potom prišiel Kevin. Boli sme spolu často a bola s ním zábava. Rozmýšľala som, že ho mám asi rada a že mu to poviem. Pomyslela som si na svoju perlu. Vysvitlo, že ho nemám až tak rada, ako som si myslela.

Moji rodičia mali teda pravdu. Nemohli ma prinútiť, aby som verila v to, čo chceli. A tak nechali Boha a môj náramok, aby túto prácu spravili za nich. Vďaka nim štyrom som zistila, aká som cenná. Aká je cenná moja čistota. Akí nepodstatní boli chlapci, ktorí len plytvali mojím časom a citmi. Ak nemali dostať celý môj náramok, aký zmysel by malo, keby z neho dostali čo len jednu jeho časť?

Nate. Môj náramok mu pripadal úžasný. A preto sa nikdy nepokúšal chytiť ma za ruku. Nikdy sa nepokúsil ma pobozkať. No požiadal ma o ruku.

Nikdy predtým mi nenapadlo, že toľké roky odriekania môžu nakoniec dať vznik takému obrovskému šťastiu. Predtým som si myslela, že je to hlúpe. Myslela som si, že sa to preceňuje. Ale teraz, nikdy v živote som nebola za nič taká vďačná.

Keď som svojmu manželovi odovzdávala svoj celý neporušený náramok, čudovala som sa, ako mi mohlo pripadať ťažké udržať si všetky tie kamienky, keď teraz bolo také úžasné dať ich mužovi, ktorého naozaj ľúbim.

Náramok ale neskončil uňho. Teraz ho nosí naša dcéra.

...

Pozn.:

Aj vám napadlo "toto dám prečítať svojej dcére?". Nuž, je to jedna možnosť. Ak však chcete posilniť váš vzájomný vzťah a dôveru oveľa oveľa viac, zvoľte si vlastný spôsob, ako ideu tohto príbehu prežijete možno tiež pri spoločnej večeri a na krásnom mieste.

Viac o knihe Ako vychovávať dievčatá

Foto: archív kurzov školy pre animátorov