Báseň pre 13-ročnú dcérku

16. apríl 2013 / Anastázia Strečková

Vytlačiť

Poézia Štefana Bučka je jeho životom.

Tušené ostáva v tieni, Petrus, 2011 - je prvá kniha jeho básní. Sú to hovory so sebou, úvahy pre nás, pre blízkych. Hovorí o pravde, láske, pokore, úcte, vôli, túžbe, nádeji, viere - obyčajných veciach, ktoré strácame po ceste ktorú sme si vybrali... Jednu z básní venuje dcére - ktorá má práve 13, ponúkame Vám ju v plnom znení.

Dcérke

Kde sa berie
tá istota isto istá?
Žiť naplno
a držať sa pritom Krista.
Túžiť,
no stále si všímať po čom,
mať v úcte
aj toho, čo páchne močom.

Pýtať sa
a nezúfať, že nieto odpovedí,
neprijať pohár
aj vtedy, keď ťa najviac smädí.
Živiť sa pravdou,
keď lož ti sladko rozmaznáva uši,
zachovať pokoj,
keď ten tvoj ti stále niekto ruší.

Počúvať,
keď pridať svoje sa ti veľmi žiada,
aj s tým počítať,
že v niekom blízkom drieme zrada,
presadiť sa,
keď tvoj talent si to pýta,
pohľadať,
kde tá správna cestička je skrytá.

Nešliapať po druhých,
nech je to aj rovno cesta k sláve,
neľutovať sa,
že ti ukrivdili práve,
zdvihnúť sa
a pozrieť faktom priamo do očí,
z tej pravdy
sa ti v hlave všetko inak roztočí.

Rátať s tým,
že ti niečo vieru skryje,
nestratiť
pritom všetky ilúzie.
Zaprieť sa
a podeliť sa o svoj kúsok chleba,
to je to,
čím človek lepšie pozná seba.

Otvoriť sa,
nech vidia v tebe iní priateľa,
nezatvrdiť sa,
keď pri tom akte prídeš o veľa.
Stíšiť sa
a poupratovať si všetko v hlave,
skúmať,
či nie si so svedomím vo vojnovom stave.

Poznávať,
čo ti zo slabostí najviac podkopáva nohy,
a striehnuť,
nech ťa nedostanú ta, kde sa ocitli už mnohí.
Usmiať sa.
Veď ľudia toho najmenej sa boja.
A milovať.
Neviem, či je niečo krajšie, dcéra moja.