Vitajte medzi nami, Drakobijci

17. január 2018 / Ivo

Vytlačiť

Čítali ste knihu Drakobijec Moja cesta? A dočítali ste ju do konca? Ak áno, veta v nadpise tohoto článku Vám musí byť povedomá. Otec Artúra pridáva v samotnom závere knihy tieto slová (v jednotnom čísle) k objatiu svojho syna po tom, čo vybojoval svojich sedem bojov s drakom.

My, považskobystricko - žiliinskí drakobijci, sme tiež naplno prežili svojich sedem víkendových stretnutí - viď predchádzajúce články, naposledy "Dva drakobijecké roky". To posledné, slávnostné ôsme stretnutie, sa uskutočnilo v nádhernom prostredí kysuckej dedinky Zákopčie na svätodušný víkend, 2. - 4. júna 2017.

Tentokrát sa nám takmer všetkým podarilo na úvod stihnúť i začiatok svätej omše - pomohlo i to, že bol prvý piatok, dali sme si záležať. Ospravedlnil sa Dušan so synmi - mali prvé sväté prijímanie u mladšieho súrodenca. Nás šesť párov, ktorí sme spolu prežili dva roky víkendových stretnutí a bojov, privítal po omši miestny pán farár a ukázal nám naše skvelé ubytovanie - bývalý Katolícky dom, ktorý slúži najmä v lete na akcie podobné tej našej. Večer sme sa stihli už len zľahka pozdieľať a porozprávať, chalani nevynechali svoje tradičné hry - Bang a Risk.

Ráno nás zobúdzalo slniečko. Na úvod dňa sme sa prebrali akčným podávaním si tenisáku cez rozširujúcu sa priepasť - priložené fotky napovedia, že sme sa dobre zabavili. To už prišiel i Jakub, náš vzácny animátor.

Hneď po raňajkách nám rozdal buzoly a mapy, a z veľkého auta postupne vyhadzoval otcovsko-synovské páry, každý s vlastným azimutom. Po "čiare" 132 stupňov (azimut páru číslo 6 - teda nás) sme sa mali dostať na niekoľko kilometrov vzdialenú rozhľadňu na Marťáckom vrchu.

Úspešne sme prekonali záhradky, žihľavu, les i potok, aby sme sa stretli s ostatnými pod kamennou rozhľadňou. Zdieľanie o cestách-necestách bolo farbisté, výhľady z rozhľadne nádherné. Cestou späť sme sa zahrali pár hier, ktoré nám pripomenuli cnosti, o ktoré každodenne ťažko bojujeme s Drakom... A zastavili sa v skromnej kaplnke Božského Srdca Ježišovho, vystavanej pred mnohými rokmi miestnym Spolkom kresťanskich abštinentoch.

Popoludnie patrilo tradičným aktivitám - vareniu guláša, futbalu, strieľaniu zo vzduchovky, luku i kuše. Postupne prišli tri naše maminy so súrodencami Drakobijcov, aby s nami prežili pokojné slnečné popoludnie a slávnostný večer. Ostatné maminy sa ospravedlnili, predsa len boli pre niektoré z nich Kysuce priďaleko. Guláš bol výborný (ako vždy), ale najlepšie prišlo na záver.

Objavil sa Pútnik, ktorý vyzval nás otcov, aby sme zhodnotili boje našich synov. Za dva roky prekonali kus cesty, a my s nimi. Každý z nás odovzdal svojmu synovi posledný siedmy zub, a potom to prišlo. Martin, Roman, Filip, Tobiáš, Matej a Tomáš boli Pútnikom vo svetle plápolajúceho ohňa obdarení štítom a mečom s emblémom prvého známeho Drakobijca - svätého Juraja. Pútnik im postupne položil na rameno meč, ktorým bol každý z nich pasovaný za Majstra Drakobijca...

Toto posledné zdieľanie o našich stretnutiach som začal záverom knihy, ktorá nás inšpirovala.

Ďakujeme Vám, Juraj Hajkovský a Marek Domes - autori Drakobijca. Ďakujeme všetkým ďalším otcom, ktorí ste okolo nás a vychovávate svojich synov tak, aby obstáli v bojoch s Drakom - sme si vzájomnou inšpiráciou.

Končím slovami, ktorými kniha začína: "Toto sú naši milovaní synovia...".

Otcovia Ivan, Roman, Jozef, Peter, Igor a Tóno.