Nezvestní otcovia

29. január 2015 / Anastázia Strečková

Vytlačiť

Pápež František na generálnej audiencii vo vatikánskej aule Pavla VI. pokračoval aj včera v cykle katechéz o rodine, pričom sa zameral na rolu otca.

Pre vysokú aktuálnosť uvádzame v plnom znení:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Budeme pokračovať v katechézach o rodine. Dnes sa necháme viesť slovom "otec". Slovom, ktoré je nám kresťanom vzácne viac než akékoľvek iné, pretože je to meno, ktorým nás Ježiš naučil nazývať Boha: Otec. Toto meno dostalo novú hĺbku významu práve zo spôsobu, akým ho Ježiš používal vo vzťahu k Bohu a ukázal svoj osobitný vzťah k Nemu. Požehnané vnútorné tajomstvo Boha - Otca, Syna a Ducha - zjaveného Ježišom je jadrom našej kresťanskej viery.

"Otec" je slovom, ktoré poznajú všetci, je slovom univerzálnym. Označuje základný vzťah, ktorého realita je stará ako dejiny človeka. Avšak v dnešnej dobe sa hovorí o "spoločnosti bez otcov". Inými slovami, najmä v západnej kultúre akoby postava otca symbolicky absentovala, zmizla, bola odstránená. Najprv to bolo vnímané ako nejaké oslobodenie: oslobodenie od otca-pána, od otca reprezentujúceho zákon prichádzajúci zvonku; otca, ktorý cenzuruje šťastie svojich detí a prekáža emancipácii a autonómii mladých. V minulosti v niektorých domoch vládlo autoritárstvo, v niektorých prípadoch svojvôľa, keď rodičia zaobchádzali so svojimi deťmi ako s otrokmi a nerešpektovali osobné požiadavky ich rastu a otcovia im nepomáhali nastúpiť cestu slobody a prijať vlastnú zodpovednosť, aby mohli vytvárať budúcnosť svoju i celej spoločnosti. Nie je to ľahké vychovávať dieťa v slobode.

Takýto postoj zaiste nie je dobrý, avšak často dochádza k prechodu od jedného extrému k druhému. Zdá sa, že problémom našich dní už nie je dotieravá prítomnosť otcov, ale skôr ich absencia, ich nezvestnosť. Otcovia sú niekedy tak sústredení sami na seba, na svoju prácu a niekedy na svoje vlastné individuálne vzťahy, že zabúdajú aj na rodinu. A nechávajú deti samotné. Ešte ako biskup v Buenos Aires som si všimol, že dnešné deti sa niekedy cíti ako siroty, a často som sa oteckov pýtal, či sa hrajú so svojimi deťmi, či majú odvahu a lásku strácať čas s deťmi. Odpoveď bola vo väčšine prípadov zarážajúca: "Ja predsa nemôžem, mám toľko práce ..." Vyrastajúcemu dieťaťu otec chýbal, nehral sa s ním, nestrácal s ním čas.

Chcel by som počas tejto spoločnej reflexie o rodine povedať všetkým kresťanským komunitám, že musíme byť pozornejší. Absencia otcovskej postavy v živote maličkých a detí spôsobuje medzery a rany, ktoré môžu byť aj veľmi závažné. Deviácie detí a dospievajúcich možno skutočne v mnohých prípadoch vysvetliť týmto nedostatkom, touto núdzou o príklady a spoľahlivého sprievodcu ich každodenným životom, nedostatkom blízkosti, nedostatkom otcovskej lásky. Dojem mnohých mladých, že sú sirotami, je hlbšia než si myslíme.

Sú sirotami, ale v rodine, pretože oteckovia doma chýbajú. Fyzicky tiež, ale predovšetkým tým, že keď sú doma, nesprávajú sa ako otcovia, nevedú dialóg so svojimi deťmi, neplnia svoje výchovné poslanie, neodovzdávajú deťom svojím príkladom sprevádzaným slovami tie princípy, tie hodnoty a tie životné pravidlá, ktoré potrebujú ako chlieb. Výchovná kvalita otcovskej prítomnosti je tým potrebnejšia, ak je otec nútený z pracovných dôvodov byť ďaleko od domu. Niekedy sa zdá, že otcovia nevedia presne, aké miesto v rodine zaujať a ako deti vychovávať. V tejto neistote sa potom svojich zodpovedností zriekajú, vzdávajú sa ich, ignorujú ich a niekedy sa možno voči svojim deťom utiekajú do vzťahu akejsi pochybnej "rovnocennosti". Je pravdou, že máš byť priateľom/partnerom svojmu dieťaťu, ale zároveň pritom nezabúdať, že si otcom! Ak sa správaš k dieťaťu len ako partner na rovnakej úrovni, dieťaťu to neprospieva.

Tento problém vidíme aj v občianskej spoločnosti. Občianska spoločnosť so svojimi inštitúciami má istú - možno povedať otcovskú - zodpovednosť voči mladým, ale niekedy je táto zodpovednosť zabúdaná alebo zle napĺňaná. Mladí takto osirejú, chýbajú im bezpečné cesty, ktorými môžu kráčať; chýbajú im dôveryhodní učiteľa; ideály, ktoré zahrejú srdce; hodnoty a nádeje, ktoré im majú byť denne oporou. Sú možno zahrnutí idolmi, ale zároveň okrádaní o srdce; sú podnecovaní k snom o zábavách a rozkošiach, ale nie je im daná práca; sú oklamávaní bôžikom peňazí a je im upierané pravé bohatstvo.

Prospeje preto všetkým, otcom i deťom, znova načúvať prísľubu, ktorý dal Ježiš svojim učeníkom: "Nenechám vás ako siroty" (Jn 14, 18). On je totiž Cestou, ktorou je potrebné sa uberať; Učiteľom, ktorému treba načúvať; Nádejou, že svet sa môže zmeniť, že láska premáha nenávisť a že pre všetkých nastane budúcnosť bratstva a pokoja.

Niekto z vás mi môže povedať: "Ale otče, dnes ste príliš negatívny. Hovoril ste iba o absencii otcov a tom, čo sa stane, keď otcovia nie sú deťom nablízku ... " To je pravda, chcel som to zdôrazniť, pretože budúcu stredu budem v katechéze pokračovať objasňovaním krásy otcovstva. Rozhodol som sa teda začať od temnoty, aby sme došli k svetlu. Kiež nám Pán pomôže tieto veci dobre chápať.

Pápež František, 28. januára 2014

(spracované podľa zdroja)

Ďalšie katechézy pápeža Františka zamerané na rodinu:

• Matka v rodine
• Rodina potrebuje otca (téma otcovstvo - 2. časť)

Video záznam z audiencie tu: