Dávnoveké rituály zasvätenia …

26. máj 2015 / Michal Patarák, OTCaSY Banská Bystrica

Vytlačiť

Robert Bly vo svojej knihe Železný Jan hovorí, že matka síce môže dieťatko premeniť na chlapca, ale len muž dokáže premeniť chlapca na muža. Do mužstva ho môže zasvätiť iba otec.

To bola aj úloha iniciačných rituálov kedysi v minulosti. Rituály zasvätenia do mužstva opisuje Mirca Eliade ako scény, ktoré umožňujú odpútanie od rodičov (najmä matky!), a v ktorých dochádza k zraneniu chlapca alebo minimálne k jeho možnosti, čo následne slúži ako akási pečať maskulinity.

Chlapec odchádza do divočiny, pustatiny, do samoty, musí prejsť nejakou skúškou, postarať sa o zver, dokázať niečo veľké, prežiť v divokej prírode, putovať do určeného cieľa a podobne.

Akú iniciáciu podstúpia naši chlapci? Prejdú strednou školou, niektorí aj vysokou, kde sa na internáte nalievajú alkoholom a spoznajú všetko možné, len nie seba samého. Kde tu je zasvätenie do mužskej dimenzie prežívania? Krstom mužskosti predsa nemôže byť maturita alebo jazda na novom aute. Kde je tu oddelenie od rodičov, keď ešte v tridsaťpäťke synovia spávajú v detskej izbe a raňajky im chystá mama?

Dieťa si utvára obraz o mužskosti na základe svojho otca. Ak chceme teda mať naozajstných mužov, musíme byť dobrými otcami. Naše nadšené pohľady, úsmevy, povzbudenia a ocenenia budú putovať v srdci našich synov po celý život. Podobne, ako ich nedostatok.

Naši chlapci zvnútornia aj to, že sme im povzbudenia nikdy nedali, ale aj to, ak sme im ich dali, ale len neisto, váhavo, bez toho, aby tým posilneniam naozaj dôverovali, alebo aby sme v ich silu dokonca verili my sami. Že sme ich ocenili, ale nie skutočne, s leskom v očiach, ale len tak formálne, ako sa patrí.

Naše slová sú pre synov dôležité, ale rovnako tak aj naše gestá, ruky a telá. Objímajme ich, udržiavajme s nimi telesný kontakt. Mužskosť je aj o telesnom pocite, kontaktných športoch, zábave z pretláčania, z pretekania, z výkonu (opakujem – v zábave z výkonu, nie vo výkone samotnom – to je len naša ďalšia nepekná karikatúra mužskosti).

Môžeme byť preč. Muži tak aj odjakživa boli. Ale keď sa vrátime, ukážme, že sme tu pre nich. Ukážme im, kto sme, čo nás baví, a ako ich veľmi milujeme. Zdieľajme s nimi spoločné chvíle. Zájdime sami na výlet, do lesa, trebárs aj na zmrzlinu. Nebojme sa synovej agresivity, toho, keď hovorí o zbraniach, keď chce zabíjať nepriateľov skrytých v kríkoch, veď aj my sme to robili. Netlmme jeho vášne, ale usmerňujme ich. Nesme ho na pleciach, aby videl ďalej na horizont a dokázal otvárať ruky smerom k dobrodružstvu a diaľavám.

Vraj jedna z prvých hier, ktorú sa otcovia hrajú s deťmi, je ich vyhadzovanie do vzduchu. Zo svojho vlastného otcovského života to potvrdzujem. Dieťaťu sa to zo začiatku nemusí vždy páčiť. Ale nezbedný otec v hre pokračuje napriek úvodnej detskej neistote. A čo sa stane potom? Obava, prázdny výraz detskej tváre sa zrazu vytratí, a všetko sa prelomí do hlasného smiechu. V tejto hre sa skrývajú hneď dve lekcie. Dieťa sa učí, že nebezpečenstvo môže byť zábavné (vtedy ho mnohokrát skúšame vyhodiť ešte vyššie), ale zároveň to, že svojmu otcovi môže plne dôverovať, pretože ho vždy ľahko zachytí.

Vyhadzujme svojich synov do výšok a pri padaní ich vždy pevne zachytávajme. Ich budúce manželky nám možno budú ďakovať za to, ako sme ich vychovali. Ale to mužské tajomstvo bude len a len naše. Že ich netreba držať v bezpečí, ale vrhať ich do neistoty, neznáma a tajomna, aby ho skúmali, zorientovali sa v ňom, a pritom kdekoľvek a kedykoľvek pevne cítili, že sme tam s nimi. I keď už budeme spať večným spánkom.

(vybrané z textu na Blogu – DennikaN)