Prvá sviečka (27.11.2016)

27. november 2016 / Dominika Rajská, Dominika Hajkovská, Alberto Maggi

Vytlačiť

Už je u nás tradíciou, že sa rozčúlim, keď sa v letákoch hypermarketov koncom septembra objavia prvé, jemné upozornenia na príchod Vianoc. Myslím si, že výsledkom podobných obchodných sugescií je len stres a presýtenosť, ktoré vnímam na každom kroku, takže keď príde ten pravý čas na radosť zo sviatkov, mnoho ľudí sa zmôže len na rezignované slová: "... už aby to bolo za nami."

Je to krásne obdobie a bola by škoda prebehnúť ním iba každodenným prehltnutím čokoládky z adventného kalendára. Vymysleli sme si preto viacero aktivít, niektoré sme prebrali od priateľov, niektoré sme si s manželom priniesli zo svojho detstva.

Základom je u nás spoločné viazanie adventného venca.

Keď sme v predadventnom období, väčšinou okolo sviatku všetkých svätých, u starých rodičov, ideme do hôr na čečinu a tú v predvečer prvej adventnej nedele použijeme na tvorbu venca. Býva veľký, zaberá takmer celý stôl. S deťmi si ho ozdobíme, pripevníme sviečky, vyberieme stužky. Je veľmi dôležitý, lebo sa pri ňom budeme schádzať každý večer počas celého adventu, takže na jeho príprave si deti dávajú veľmi záležať. Z jeho krásy sa tešia rovnako, ako neskôr z krásy stromčeka. Atmosféra postupne sa zapaľujúcich sviečok je úchvatná, spája nás a prináša do zhonu všedných dní pokoj.

Ďalšou dôležitou úlohou, ktorú treba splniť ešte do príchodu adventu, je zvoliť si adventné predsavzatie.

Niečo, čo sme schopní obetovať pre druhých, alebo na čom by sme chceli popracovať, aby sme do vianočného obdobia nevstupovali len s očakávaním hory darčekov, ale aby sme k jasličkám aj niečo priniesli, možno len pár dobrých skutkov, trošku polepšených seba samých. Úspechy v plnení predsavzatia si značíme do svojej kartičky.

Na začiatku je na nej prázdny stromček. Postupne si naň za splnené predsavzatie pridávame ozdôbky. U niektorých priateľov pribúda za splnené predsavzatie v jasličkách hŕstka slamy, aby v nich bolo Ježiškovi mäkko a teplúčko. Niektoré rodiny majú predsavzatie spoločné, u nás si ho volí každý sám. Býva jednoduché a splniteľné, aby nám bolo na povzbudenie, nie na ťarchu.

Takto vybavení vstúpime do čarovného sveta adventného očakávania, ktoré je pre nás dôležitejšie, ako všetky veci z reklamných letákov.

Prvý adventný týždeň je úžasne euforický. Letmý pohľad na adventný veniec ešte vždy príjemne prekvapí, spôsobí radostné zovretie v žalúdku, zatiaľ sme si nestihli zvyknúť, že nám skrášľuje stôl. Vôňa zapálenej sviečky je veľmi jemná, veď svieti len sama, jediná. Tá jedna sviečka je krásnym symbolom začatia cesty k blízkym a predsa vzdialeným Vianociam, zároveň je však aj kameňom úrazu, práve preto, že je zatiaľ iba jedna.

Pri jej sfukovaní nastáva ľahkoatletický pretek v behu na 2 metre, niekedy bez prekážok, niekedy s prekážkami, záleží na tom, z ktorého kúta izby pretekár vybehne. Po úspešnom priblížení sa ku vencu nastáva praktická skúška vitálnej kapacity pľúc, pri ktorej sú mladší pretekári v jednoznačnej nevýhode. Výsledkom takéhoto večerného rituálu býva takmer vždy vosk vo vlasoch, na pyžame, na venci, na obruse. Ale aj to má svoje čaro.

Je fascinujúce, s akou pravidelnosťou sa rozhádané deti zjednotia v túžbe sfúknuť sviečku a ako sú si odrazu všetci rovní, minimálne v povoskovaní. Aj my s manželom už vnímame tieto detské akcie ako samozrejmosť a hoci som tak trochu praštená, čo sa týka poriadku, adventný vosk zo sviečky akceptujem v plnej miere. Už sa ani nesnažím ho odstrániť, lebo je príjemné vytiahnuť niekedy uprostred júna obrus a nájsť na ňom kvapky vosku z adventnej sviečky. Dýcha cez ne atmosféra pokojných,  veselých večerov, plných rozhovorov a príjemného čakania.

Veľmi si prajem, aby radostné svetielko prvej adventnej sviečky svietilo v očiach detí, nie len tých našich, počas celého adventu, celých Vianoc a celého roka. Deti si to zaslúžia. V hĺbke duše sú všetky skromné a túžia po jednoduchých symboloch, prejavoch blízkosti, harmónie a lásky. Túžia nebyť sami, túžia sa deliť o radosť. Túžia s niekým súťažiť o sfúknutie sviečky. To, či vyhrajú, už nie je až také podstatné. Dôležité je, že sú všetci rovnako a krásne ovoskovaní.

Božie slovo + biblický komentár

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Vtedy budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Dve budú mlieť na mlyne: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá.

Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.“  (Mt 24, 37 - 44)

Pre každú generáciu, ktorá tu práve je, existuje koniec jej času, ale ten pozná len Otec. A tu Ježiš vkladá príklad Noemovho obdobia; nie však ako výčitku. Hovorí: „Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali...“. Ježiš nevyčíta takýto prístup, ale chce povedať, že všetci boli tak zahľadení do životnej rutiny, že si vôbec nevšimli to, čo sa malo udiať.

Čiže každodenné aktivity tej dennodennej rutiny nás vystavujú riziku nevšimnúť si mimoriadnosť toho, čo sa deje. Preto Ježiš hovorí: „budú na poli dvaja: jeden bude“, sloveso, ktoré je tu použité znamená „prijať [4]“, tak ako anjel povedal Jozefovi, aby sa nebál prijať Máriu za manželku. Čiže jeden „bude prijatý“, aby bol zachránený „a druhý sa ponechá“ a tak aj so ženami.

Čo tým chce Ježiš povedať? Archa, ktorú postavil Noe neprijala na svoju palubu všetkých, ale len tých, ktorí si uvedomovali približujúcu sa katastrofu. Rovnako aj Božie kráľovstvo je ponukou na záchranu pre všetkých, ale nebudú tam všetci, pretože  vstup do kráľovstva je ovocím slobodného výberu v prospech blahoslavenstva chudoby. Ježiš v tomto evanjeliu povedal: „Blahoslavení chudobní, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ [5]

Tí, ktorí sa pre ňu rozhodnú, budú prijatí, a tí, ktorí nie, budú ponechaní. 

(celý komentár TU)

Podnety:

• Ako sme trávili advent ako deti?
• Čo by som chcel/a preniesť aj do mojej rodiny?
• Máme v rodinnom rozvrhu priestor, ktorý by sa dal využiť na prežitie spoločných chvíľ?
• Ak nie, čoho by sme sa mohli zriecť, čo urýchliť, aby sme mali každý večer aspoň 15 minút len pre seba navzájom?

Nápady:

Vytvorme si rodinný adventný veniec.

Ak nestíhame klasický vetvičkový, stačia 4 sviečky, podnos a nápad (kamene, lastúry, mach, farebné kocky), alebo napríklad každý prinesie nejakú svoju vec, ktorej by sa chcel počas adventu zriecť, alebo naopak, čoho by chcel robiť viac (chcem sa zriecť hier na iPad-e, chcem sa skamarátiť s Barborkou v škôlke). Nebojme sa spolu odhaliť svet symbolov a spoločne ich bezpečne naaranžujme k sviečkam.

Zostaňme chvíľu pri zažatej sviečke a porozprávajme sa o Vianociach... o tom, ako sa na ne tešíme... a ako je dôležité (a ťažké) na niečo vzácne vedieť čakať a pripravovať sa (ako na bábätko, kým sa narodí).

Zaujal vás ADVENT S RODINOU?

Prihláste sa k pravidelnému odoberaniu každodenných noviniek počas projektu, od 27. 11. 2016 do 24. 12. 2016.

Zároveň sa môžete aj Vy podeliť o svoje skúsenosti a zážitky z Vašich rodín. Prispejte do spoločnej pokladnice ADVENT S RODINOU - napíšte nám.

Tešíme sa na spoločný čas v našich rodinách, a aj spoločný čas s Vami na stránkach ZAOSTRI.