(Ne) chváľte ma! (2. 12. 2015)

2. december 2015 / Dominika Rajská, Martin Slíž

Vytlačiť

Naozaj som mala zo seba dobrý pocit. Popri návale pracovných povinností som stihla pre rodinu pripraviť adventnú aktivitu, uviazať veľký adventný veniec, napiecť a pred maškrtnými jazykmi bezpečne uschovať medovníky, dokonca aj zlikvidovať obrovské hory bielizne, ktoré sa nado mnou vyčítavo čneli pri každom vstupe do práčovne. Dobrý vstup do adventu, nie?

Pod maskou nezištného úsmevu som v kútiku duše očakávala radostné objatia a zo všetkých strán nežne šepkané „ďakujem“. Nekonalo sa. Akoby si moju celodennú domácu aktivitu nik nevšimol. Moje „ego“ trpelo. Nesmierne. Tak veľmi som chcela byť chválená, až som sa chystala nafotiť aspoň tie obyčajné medovníky a hodiť fotku na sociálnu sieť s úzkostlivou túžbou po uznaní a nemým výkrikom: „Chváľte ma! Prosím, aspoň trochu uznania, doma si to nikto nevšíma!!!“ Odolala som, no mrzutosť vo mne naberala obrie rozmery.

S urazenou hrdosťou som v predvečer prvej adventnej nedele usadla na svoje zvyčajné miesto v kruhu rodiny, pripravená na večernú modlitbu, ktorej u nás už tradične predchádza rozhovor o prežitom dni, také malé, spoločné zdieľanie sa. „Veď počkajte, nevďačníci, ako vám to teraz vytmavím!“ znelo mi neustále v hlave, v srdci, v duši.

Začali sme hovoriť. Od najmladšieho člena. Najmladšia dcérka s hrdosťou všetkým oznámila, že sa dnes ani raz nepocikala. Prváčka upratala dievčenskú izbičku, hrala sa s malou sestričkou, urobila si bez frfľania úlohy a sama sa osprchovala. Štvrtáčka umyla kúpeľne, povykladala z košov opranú bielizeň a uložila ju na miesto. Piatak pripravil na zimu záhradu, zlikvidoval staré sadenice rajčín, vyčistil kozub a nanosil drevo. Siedmak priniesol striebornú medailu z futbalového turnaja a napriek tomu, že prišiel domov až popoludní, povysával pol domu, vyčistil psovi a bol sa s ním prebehnúť. Najstaršia, ôsmačka, pracovala s bratom v záhrade, pomohla súrodencom s úlohami, pomohla upratať izby, povysávala druhú polovicu domu. Čo všetko behom dňa stihol urobiť manžel, radšej ani nevypočítavam, bolo by to na dlho. Všetci boli veselí, štebotali o krásne prežitom dni a svoje celodenné aktivity spomínali s radostnou ľahkosťou, v ktorej nebol ani náznak samochvály.

Hanbila som sa sama pred sebou. Nie len že som sa obsedantnou sebaľútosťou zožierala celý deň až natoľko, že som si nevšimla, koľko a s akou ochotou toho urobili ostatní, neocenila som ich prácu a nechala ju bez povšimnutia, ale dokonca som mala v úmysle vytknúť im nezáujem o „moju nezištnú osobu“.

Keď prišiel na mňa rad, vôbec som nemala chuť niekomu niečo vyčítať. Naopak, uvedomila som si, že kvôli môjmu nezáujmu by každý člen našej rodiny mohol mať dojem, že je jeho snaha nedocenená. Namiesto pripraveného tornáda výčitiek som v duchu prosila Ducha o správne slová a tak som pokojne a prosto povedala jednoducho: „ďakujem vám všetkým za nádherný deň.“

Po tejto predadventnej rodinnej zdieľačke som flexibilne modifikovala svoje adventné predsavzatie. Budem si každý deň špeciálne všímať jedného člena rodiny a večer ho ocením. Aj nahlas, pri večernom rodinnom pokece, ale predovšetkým osobne. Možno lístkom s niekoľkými slovami, možno pri spoločnej hre, jašení sa, možno drobným darčekom. Aby sme boli nie len vedľa seba, ale naozaj spolu. Aby sme po objatie a obdiv nemuseli chodiť do virtuálneho sveta sociálnych sietí. Lebo to virtuálne nikdy nebude tak príjemné, mäkké, bezpečné a teplé, ako ozajstné.
 

Božie slovo + biblický komentár

Ježiš prišiel ku Galilejskému moru, vystúpil na vrch a tam si sadol. Prichádzali k nemu celé zástupy, ktoré mali so sebou chromých, slepých, mrzákov, nemých a mnohých iných. Kládli mu ich k nohám a on ich uzdravoval. A zástupy žasli, keď videli, že nemí hovoria, mrzáci sú zdraví, chromí chodia a slepí vidia, a velebili Boha Izraela.

Ježiš zvolal svojich učeníkov a povedal: „Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni sa zdržiavajú pri mne a nemajú čo jesť. A nechcem ich prepustiť hladných, aby nepoomdlievali na ceste.“

Učeníci mu povedali: „Kdeže vezmeme na púšti toľko chleba, aby sme nasýtili takýto zástup?“

Ježiš sa ich opýtal: „Koľko máte chlebov?“

Oni odpovedali: „Sedem a zopár rybiek.“

Tu rozkázal zástupu, aby si posadal na zem. Vzal sedem chlebov a ryby, vzdával vďaky, lámal a dával učeníkom a učeníci zástupom.

Všetci jedli a nasýtili sa. A nazbierali sedem plných košov zvyšných odrobín.  (Mt 15, 29-37)

Evanjeliový text je príkladom čo je to (ako je to) Božie kráľovstvo v praxi. Čo znamená vmiešať kvas do múky.

Ježiš je chlebom, z ktorého sa všetci sýtia (evanjelium dnešného dňa má eucharistický charakter). Všetci, ktorí ho prijali, prijímajú a budú prijímať. Prijaté božie slovo má moc spasiť vaše duše.

V evanjeliách sa pre vieru často používa synonymum slovo "vidieť". Stať sa chlebom pre druhých, to je výzva Božieho kráľovstva. Jeho realizácia môjmu životu - jediac z Neho, ktorý očisťuje, ktorý sýti - dáva zmysel, energiu.

Vezmite a jedzte. Vidíme Ho?

Zaujal vás ADVENT S RODINOU?

Prihláste sa k pravidelnému odoberaniu každodenných noviniek počas projektu, od 29. 11. 2015 do 24. 12. 2015.

Zároveň sa môžete aj Vy podeliť o svoje skúsenosti a zážitky z Vašich rodín. Prispejte do spoločnej pokladnice ADVENT S RODINOU - napíšte nám.

Tešíme sa na spoločný čas v našich rodinách, a aj spoločný čas s Vami na stránkach ZAOSTRI.