Zármutok v rodine

17. jún 2015

Vytlačiť

Na námestí sv. Petra vo Vatikáne sa dnes ráno zišlo asi 25 tisíc ľudí aby si vypočuli katechézu pápeža Františka k téme rodina. Dnes hovoril o smútku v rodine v prepojení na evanjelium o vzkriesení syna Naimskej vdovy.

Uvádzame jeho slová v plnom znení:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! V cykle katechéz o rodine sa dnes budeme inšpirovať priamo epizódou, ktorú predstavuje evanjelista Lukáš a ktorú sme si práve vypočuli (porov. Lk 7, 11-15). Je to veľmi dojímavá scéna, ktorá nám ukazuje Ježišov súcit s tými, ktorí trpia - v tomto prípade s vdovou, ktorá stratila jediného syna - a ukazuje tiež Ježišovu moc nad smrťou.

Smrť je skúsenosť, ktorá sa týka všetkých rodín bez akejkoľvek výnimky. Je súčasťou života, ale predsa, ak sa dotkne rodinných citov, nikdy nevie vyzerať prirodzene. Pre rodičov je obzvlášť trýznivé, keď prežijú svoje deti. To odporuje elementárnej povahe vzťahov, ktoré rodine samotnej dávajú zmysel. Stratou syna či dcéry sa akoby zastaví čas: otvorí sa priepasť ktorá pohlcuje minulosť i budúcnosť. Smrť, ktorá odnáša dieťa v rannom či mladom veku, je fackou prísľubom, darom a obetiam lásky s radosťou odovzdanými životu, ktorý sme priviedli na svet. Často prichádzajú na omšu do Domu sv. Marty rodičia s fotkou syna, dcéry, dieťaťa, chlapca či dievčaťa a s utrápeným pohľadom mi hovoria: "Zomrel, zomrela". Smrť udrie a keď ide o potomka, udrie v hĺbke. Celá rodina je paralyzovaná, onemie. A podobne je trýznené dieťa, ktoré zostane osamotené stratou jedného či oboch rodičov. Pýta sa: "Kde je otecko? Kde je mamička? " - V nebi. - "A prečo ho nevidím?" Za touto otázkou sa skrýva úzkosť v srdci osamelého dieťaťa. Prázdnota opustenosti, ktorá sa v ňom otvára, je o to úzkostnejšia, že mu chýba skúsenosť potrebná na to, aby mohlo "pomenovať" to, čo sa stalo. "Kedy sa vráti otecko? Kedy sa vráti mamička?" Čo odpovedať trpiacemu dieťaťu? Taká je smrť v rodine.

V týchto prípadoch je smrť niečo ako čierna diera, ktorá sa v živote rodín otvorí a na ktorú nevieme dať žiadne vysvetlenie. A niekedy to dôjde dokonca tak ďaleko, že býva kladená za vinu Bohu. Mnoho ľudí - a ja im rozumiem - sa na Boha hnevá, rúha sa: "Prečo si mi vzal syna, dcéru? A Boh nie je, Boh neexistuje! Prečo to urobil?" Koľkokrát len ​​sme to počuli! Tento hnev v srdci nejako súvisí s obrovskou bolesťou. Strata syna či dcéry, otecka či mamičky je obrovská bolesť. A toto sa v rodinách deje nepretržite. Vtedy, ako som už povedal, je smrť ako nejaká diera. Fyzická smrť má však komplicov, ktorí sú ešte horší ako ona a nazývajú sa nenávisť, závisť, pýcha, lakomstvo; skrátka hriech sveta, ktorý pracuje pre smrť a robí ju ešte bolestivejšou a nespravodlivejšou. Rodinné city vyzerajú ako bezbranné a predurčené obete týchto - smrti nápomocných - mocností, ktoré dejiny človeka sprevádzajú. Spomeňme na absurdné "normálnosť" udalostí, ktoré za určitých okolností a na určitých miestach pridávajú k smrti tiež hrôzu, spôsobenú nenávisťou a ľahostajnosťou druhých ľudí. Kiež nás Pán uchráni toho, aby sme si na to zvykli!

V Božom ľude je veľa rodín, ktoré s milosťou Božieho súcitu darovaného v Ježišovi, dokazujú činom, že smrť nemá posledné slovo. To je naozajstný úkon viery! Zakaždým keď rodina, ktorá má zármutok, nachádza silu k zachovaniu viery a lásky, ktoré nás zjednocujú s tými, ktorých máme radi, už teraz bráni smrti v tom, aby si vzala všetko. Temnote smrti je potrebné čeliť intenzívnejšou prácou lásky. "Bože buď naším svetlom v temnotách" - hovorí jedna z invokácií večernej modlitby breviára. Vo svetle vzkrieseného Pána, ktorý neopúšťa nikoho z tých, ktorých mu Otec zveril, môžeme odňať smrti jej "bodec", ako povedal apoštol Pavol (1 Kor 15, 55); môžeme jej zabrániť, aby otrávila náš život, zmarila naše city a uvrhla nás do najtemnejšej prázdnoty. V tejto viere sa môžeme tešiť navzájom a vedieť, že Pán premohol smrť raz navždy. Naši drahí nezmizli do temnôt ničoty: nádej nás uisťuje, že sú v dobrých a mocných rukách Božích. Láska je silnejšia ako smrť. Preto je cestou umožňovania rastu lásky, jej upevňovania. A láska nás bude strážiť až do dňa, kedy bude každá slza zotretá a "nebude smrti ani žiaľu, ani náreku, ani bolesti" (Zj 21,4). Ak sa necháme udržiavať touto vierou, môže priznaný zármutok zrodiť ešte silnejšiu solidaritu v rodinných zväzkoch, novú otvorenosť pre bolesť iných rodín, nové bratstvo s rodinami, ktoré sa rodia a obrodzujú v nádeji. Rodiť sa a obrozovať sa v nádeji - to nám dáva vieru.

Chcel by som však ešte zdôrazniť poslednú vetu evanjelia, ktoré sme dnes počuli (porov. Lk 7,11-15). Akonáhle Ježiš vráti život mladíkovi, synovi matky, ktorá bola vdovou, evanjelium dodáva: "Ježiš ho vrátil jeho matke." A to je naša nádej! Pán nám vráti všetkých drahých, ktorí od nás odišli, a my sa s nimi znova stretneme. Táto nádej nezahanbuje! Dobre si pamätajme toto Ježišovo gesto: "Ježiš ho vrátil jeho matke". Tak urobí Pán so všetkými našimi drahými v rodine!

Táto viera nás chráni pred nihilistickou víziou smrti rovnako ako pred falošnými útechami tohto sveta, aby kresťanská pravda "nebola zamieňaná za mytológie najrôznejších druhov" (Benedikt XVI., Angelus 2. novembra 2008) a nepodľahla starým či novým rituálom povery. Dnes je potrebné, aby pastieri a všetci kresťania konkrétnejšie vyjadrovali zmysel viery vzhľadom k zármutku v rodine. Nesmie byť popierané právo na plač - v zármutku máme plakať - tiež Ježiš "zaplakal" a "bol hlboko dojatý" veľkým zármutkom rodiny, ktorú miloval (Jn 11,33-37). Skôr môžeme čerpať z jednoduchého a mocného svedectva mnohých rodín, ktoré dokázali rozpoznať v tvrdom prechode smrti tiež bezpečný prechod ukrižovaného a vzkrieseného Pána a Jeho neodvolateľný prísľub vzkriesenia mŕtvych. Práca lásky Božej je silnejšia ako práca smrti. A práve s touto láskou máme spolupracovať, stávať sa jej činorodými "komplicmi" svojou vierou! A pamätajme na ono Ježišovo gesto: "Ježiš ho vrátil jeho matke", tak bude jednať so všetkými našimi drahými aj s nami, až sa stretneme, a bude v nás definitívne porazená smrť. Je premožená Ježišovým krížom. Ježiš nás všetkých vráti do rodiny!


 Pápež František v závere audiencie upozornil na zajtrajšiu publikáciu svojou encykliky:

Zajtra, ako viete, bude zverejnená encyklika o starostlivosti o "spoločný dom", ktorým je stvorenie. Tento náš "dom" sa rúca, čo ohrozuje všetkých, zvlášť chudobných. Apelujem preto na zodpovednosť na základe úlohy, ktorý dal Boh človeku pri stvorení: "obrábať a strážiť" "záhradu", do ktorej ho zasadil (porov. Gn 2,15). Všetkých pozývam, aby s otvorenou dušou prijali tento dokument, ktorý spadá do línie sociálneho učenia Cirkvi.

Potom Petrov nástupca ešte dodal:

Na budúcu sobotu pripadá Svetový deň utečencov vyhlásený Organizáciou spojených národov. Modlime sa za mnohých bratov a sestry, ktorí hľadajú útočisko ďaleko od svojej vlasti, hľadajú dom, kde by mohli žiť bez strachu a kde by bola rešpektovaná ich dôstojnosť. Povzbudzujem dielo tých, ktorí im poskytujú pomoc a dúfam, že medzinárodné spoločenstvo bude konať svorne a účinne, aby sa predchádzalo migrácii z donútenia. A pozývam vás všetkých, aby ste prosili o odpustenie pre tých ľudí a inštitúcie, ktorí zatvárajú dvere týmto ľuďom, hľadajúcim rodinu a túžiacim po ochrane.

Pápež František, 17. júna 2015

(spracované podľa zdroja)

Katechézy na tému muž a žena, tu:

• Rodina: muž a žena
• Vráťme vážnosť manželstvu a rodine
• Rovnosť manželov musí dnes priniesť nové plody
• Milovať vyžaduje odvahu
• Dovolíš - ďakujem - prepáč
• Nezriekajme sa výchovy svojich detí
• Zasnúbenie

Iné katechézy o rodine tu:

• Matka v rodine
• Nezvestní otcovia (téma otcovstvo - 1. časť)
• Rodina potrebuje otca (téma otcovstvo - 2. časť)
• Deti sú radosťou, nie problémom
• Rodina nás vovádza do bratstva vo svete (o súrodencoch)
• Kde niet úcty, niet budúcnosti (téma seniori - 1. časť)http://radiovaticana.cz/clanek.php4?id=21737
• Znovu objímme starých ľudí (téma seniori - 2. časť)
• Deti nás učia (téma deti - 1. časť)
• Synoda o rodine
• Čas zasadiť sa za deti (téma deti - 2. časť)
• Rodina a chudoba