SpäťÚvod / Články / Rodina ... / Kde niet úcty, niet budúcnosti
NenarodeníAké sú reálne náklady na dieťa?

Kde niet úcty, niet budúcnosti

4. marec 2015

Vytlačiť Vytlačiť
Kde niet úcty, niet budúcnosti

Pápež František na generálnej audiencii 4. marca 2015 pokračoval v cykle katechéz o rodine a venoval sa téme staroby a vzťahu súčasnej spoločnosti a kultúry k starým ľuďom.

Uvádzame jeho slová v plnom znení:

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná a aj budúca stredajšia katechéza je venovaná starým ľuďom, ktorými sú v rodinnom prostredí prarodičia, strýkovia a tety. Dnes sa zamyslíme nad terajšou problematikou ich života a na budúcu stredu sa zamyslíme pozitívnejšie nad poslaním, ktoré je tomuto životnému obdobiu vlastné.

Vďaka pokrokom v medicíne sa predĺžil život, ale spoločnosť sa vo vzťahu k životu "nerozšírila"! Počet starých ľudí sa zvýšil, ale naše spoločnosti sa dostatočne nezorganizovali, aby im urobili miesto s náležitou úctou a s konkrétnym ohľadom k ich krehkosti a dôstojnosti. Kým sme mladí sme naklonení starobu ignorovať ako by to bola nejaká choroba. Keď potom zostarneme, najmä ak sme chudobní, chorí a osamotení, začneme vnímať medzery spoločnosti, ktorá je programovaná na efektivitu a starých ľudí dôsledne ignoruje. A starí ľudia sú bohatstvom, nemožno ich ignorovať.

Benedikt XVI. počas návštevy jedného domu pre seniorov použil zreteľné a prorocké slová, keď povedal:

"Kvalita spoločnosti - chcem povedať civilizácie - sa hodnotí tým,

ako nakladá so seniormi a aké miesto vyhradzuje v spoločnom živote starým ľuďom"

(12. novembra 2012) 

Je pravdou, že pozornosť voči starým ľuďom charakterizuje civilizáciu. Existuje v civilizácii pozornosť voči starým? Je pre nich miesto? Táto civilizácia pôjde vpred, pokiaľ dokáže ctiť súvahu a múdrosť starých ľudí. Civilizácia, v ktorej nie je miesto pre staré alebo ktorá ich doslova "skartuje", pretože sú s nimi problémy, taká spoločnosť v sebe nosí vírus smrti.

Odborníci na Západe prezentujú súčasnosť ako epochu starnutia: detí je menej, počet starých ľudí rastie. Táto nevyváženosť nás oslovuje a predstavuje dokonca obrovskú výzvu pre súčasnú spoločnosť. Kultúra profitu však neprestáva ukazovať starých ľudí ako ťažobu, "príťaž". Nielen neprodukujú - uvažuje táto kultúra - ale sú bremenom. K čomu takéto myslenie vedie? K ich skartácii. Je škaredé vidieť starých ľudí odstrčených, je to ohavné, je to hriech! Nikto sa to neodváži povedať otvorene, ale koná sa tak. V tomto návyku na skartačnú kultúru je niečo zbabelé. Zvykli sme si, že ľudia sú skartovaní. Chceme odstrániť náš zvýšený strach pred slabosťou a zraniteľnosťou, ale tak vyvolávame v starých ľuďoch rast úzkosti, že sa s nimi bude zle zaobchádzať a že budú opustení.

Už počas svojej služby v Buenos Aires som sa vlastnoručne dotkol tejto skutočnosti a problematiky:

"Starí ľudia sú opustení nielen materiálne. Sú opustení egoistickú neschopnosťou prijímať ich obmedzenia, ktoré odrážajú naše obmedzenia, v početných ťažkostiach, ktoré dnes musia prekonávať, aby prežili v civilizácii, ktorá im nedovoľuje sa jej zúčastniť, ani povedať svoj názor a podľa konzumného modelu, že »len mladí môžu byť užitoční a tešiť sa zo života «, nie sú ani braní do úvahy. Starí ľudia by mali byť naopak pre celú spoločnosť rezervou múdrosti nášho ľudu. Starí sú našou zásobárňou múdrosti! Ako ľahko je možné uspať svedomie, keď chýba láska! " (Solo l'amore ci Puo salvare, Citta del Vaticano 2013, str. 83).

 

A to sa deje. Pamätám si, že som pri návštevách domovov dôchodcov od mnohých z nich na otázku, ako sa darí im a ich deťom, počul odpoveď: »Dobre, dobre.« - Koľko máte detí? - »Veľa.« - A navštevujú vás? - »Áno, áno, vždy prídu« - A kedy tu boli naposledy? Jedna stará pani mi povedala: »Na Vianoce.« - A bol august. Osem mesiacov bez toho, aby videla deti, osem mesiacov opustená! Toto sa nazýva smrteľný hriech!

Raz mi ako dieťaťu babička rozprávala príbeh o dedkovi, ktorý sa pri jedle zašpinil, pretože nebol schopný udržať lyžicu s polievkou. A syn, teda otec rodiny, sa rozhodol odsunúť ho od spoločného stola a urobil mu zvláštny stôl v kuchyni, kde nebolo vidieť, aby tam jedol sám. Nebolo na neho vidieť a nepôsobilo to rozpaky, keď prišiel niekto na návštevu. Niekoľko dní potom tento otec prišiel domov a našiel svojho najmenšieho syna, ako sa hrá s drevom a niečo z neho vyrába. Spýtal sa ho: Čo to robíš? - »Robím stolík, tati.« - Prečo stolík? - »Aby som ti ho mohol dať, až budeš starý, a mohol si jesť.« - Deti majú viac svedomia ako my!

Cirkev má vo svojej tradícii bohaté zásoby múdrosti a vždy pestovala kultúru blízkosti voči starým ľuďom, ochotu srdečne a solidárne ich sprevádzať na tejto záverečnej životnej etape. Táto tradícia je zakorenená vo Svätom Písme, ako dosvedčujú napríklad tieto slová z knihy Sirachovcovej:

 

"Neopovrhuj rečou starcov, lebo oni sami sa učili od svojich rodičov;

práve u nich sa priučíš rozvahe a umeniu odpovedať vo vhodnú chvíľu." (Sir 8,9).


Cirkev sa nemôže a nechce prispôsobovať mentalite nevšímavosti, a tým menej ľahostajnosti a pohŕdaniue voči starobe. Musíme prebúdzať kolektívny zmysel vďačnosti, vážnosti, prívetivosti, aby sa starí ľudia mohli cítiť súčasťou svojej komunity.

Starí sú muži a ženy, otcovia a matky, ktorí boli pred nami na rovnakej ceste, v rovnakom dome a v našom každodennom boji o dôstojný život. Sú to muži a ženy, od ktorých sme dostali mnohé. Starý človek nie je votrelec. Starí sme všetci, skôr či neskôr, ale nevyhnutne, aj keď o tom nepremýšľame. A ak sa nenaučíme zaobchádzať so starými dobre, budú potom s nami jednať rovnako.

Krehkí sme tak trochu všetci, my starí. Niektorí sú však obzvlášť slabí, mnohí sú osamotení a poznačení chorobou. Niektorí závisia na nevyhnutnej starostlivosti a pozornosti druhých. Urobíme tu krok späť? Ponecháme ich na ich údel? Spoločnosť bez blízkosti, kde sa nezištnosť a bezpodmienečné sympatie aj voči cudzím vytrácajú, je spoločnosť perverzná. Cirkev, verná Božiemu Slovu, nemôže túto degeneráciu tolerovať.

Kresťanská spoločnosť, v ktorej by blízkosť a nezištnosť už neboli považované za potrebné, by spolu s nimi stratila svoju dušu. Kde nie je úcta voči starým, nie je budúcnosť pre mladých.

Pápež František, 4. marca 2015

(spracované podľa zdroja)

Súvisiace katechézy o rodine tu:

 

Fotografia: www.papafrancesco.net
Zdroj: www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=21560
Diskusia (0)
Zatiaľ žiadny komentár
Nový komentár
Pridať príspevok
Registrovať sa môžete TU. Prihlásiť sa môžete TU.
Podobné články

Rozvod nie je bežná vec...

4. február 2013 / pre slobodných...

Rozvod nie je bežná vec...

„V dnešnej dobe je rozvod úplne bežná vec a nikto sa už nad tým nepozastavuje.“ Možno niečo podobné napadlo aj vás pri prečítaní témy....

Deň otcov...

4. február 2013 / pre manželov...

Deň otcov...

Máš čo povedať svojmu otcovi? Povedz mu teraz!

Prečo láska stroskotáva

14. február 2013 / pre slobodných...

Prečo láska stroskotáva

"Mladí mu hovoria, že počas prednášok pred ich očami ukladá kamene v mozaike lásky, a tak stále viac poznávajú a rozumejú tomuto živému...

Prečo som tu a kam idem?

27. marec 2013 / pre manželov...

stavba

Príhovory, prednášky či kázne Maroša Kuffu - farára zo Žakoviec už mnohí poznáme. Často v nich hovorí o ceste k zmyslu života, o...

N