Desať tipov k rastu vzťahov

6. apríl 2015 / Dominika Hajkovská

Vytlačiť

Aj vám doma pobehuje viac nositeľov vašej a manželovej/manželkinej DNA?

Ak sa ešte viac menej batolia, je to celkom v pohode. Ale časom je viac ako pravdepodobné, že sa nevyhnete rôznym formám “súrodeneckého násilia” – od hádok, strkancov, žalovania, opľúvania sa (áno, aj to sme u nás mali :)), až po bitky a výbuchy nenávisti… proste pokojné detstvo…

Po tomto odstrašujúcom úvode možno premýšľate, ako sa čo najrýchlejšie zbaliť a utiecť… faktom však je, že jedným z najcennejších darov, ktorý rodičia môžu do života svojmu dieťaťu dať, je súrodenec či dokonca súrodenci. Po tomto odvážnom rozhodnutí príde ale čas, kedy ako rodičia musíme dlhodobo investovať (áno, všetko čo máme :) do vybudovania vzťahov medzi našimi potomkami, aby skôr či neskôr (hm, niekedy naozaj až v dospelosti) ocenili a užívali si vzájomné vzťahy.

Máme pre vás zopár tipov, ako na to:

Desať tipov, ako pomôcť vyrásť súrodeneckým vzťahom

1. naše deti nie sú stádo,

ale úžasné originály a preto to nezabúdajme adekvátne vnímať i oceniť. Každé z našich detí potrebuje individuálny prístup, špecifickú pochvalu, neopakovateľné vyzdvihnutie. Ak sa budú cítiť jedineční aj medzi súrodencami, nebudú ich (až tak veľmi) považovať za hrozbu.

2. každé potrebuje svoje miesto i čas

aj keď priestorovo nie je vždy možné, aby malo každé dieťa svoju vlastnú izbu, je dobré, ak má svoju posteľ, stôl, poličku, proste kútik, ktorý by bol len jeho a malo možnosť sa tam uchýliť v prípade potreby (ktorá bude stúpať s príchodom puberty). Aj my ako rodičia by sme mali rešpektovať súkromie našich detí a od istého času sa napr. naučiť aj klopať :)

3. rozdiely sú vítané

a je na nás rodičoch, aby sme ich vedeli predstaviť celej rodine tak, aby ich dokázali prijať všetci. Veď akáby to bola nuda, keby sme boli všetci rovnakí. Každý do rodiny prináša niečo neopakovateľné, čoho nositeľom je len on sám. Ale pozor, nikto nesmie zostať v zabudnutí… “Tvoj brat je síce neporiadkumilovník, zato sa vie rozdeliť so všetkým čo má. Ty sa zase vieš dokonale postarať o rodinné morča…” a pod.

4.  budujme spolupatričnosť

spoločnými dovolenkami, výletmi, oslavami, pozeraním dobrých filmov, spievaním, stolovaním, spoločnou prácou či sporením na vysnívané veci… hľadajme spôsoby ako rodinu nenásilne stmeľovať spoločnými zážitkami a rituálmi.

5. láska rastie postupne

preto sa nezľaknime, ak starší súrodenec zazerá na novorodenca, ktorý k nám pribudol. Ak aj jemu pridelíme rozumný diel zodpovednosti za spoločný život (“Prosím, dozri chvíľu na Paľka aby si nič nedal do pusy…”) a zároveň vyzdvihneme jeho jedinečné postavenie v rodine (“Sme takí radi, že ťa máme…:)), dieťa pochopí, že jeho miesto nie je ohrozené, naopak, že sa mu ponúkajú nové možnosti pre život v dvojici, trojici, štvorici…       

6. deti majú byť deťmi

a užiť si detstvo so súrodencami aj takými spôsobmi, ktoré v nás niekedy rozblikajú rodičovské kontrolky. Rôzne “lapajstvá”, stavanie bunkrov, skrývačka pred rodičmi, princezné a ninjovia, naháňačka, tance, slovné podpichovanie i zápasenie pomáhajú utužovať vzájomné vzťahy – samozrejme, ak sa to deje v rámci hry a pohody všetkých zúčastnených strán.

7. spravodlivosť nadovšetko

nie však v zmysle "každému vždy všetkého rovnako" (ak jeden potrebuje nové pyžamo, nemusia ho dostať všetci). Rodič by mal vnášať spravodlivosť do každodenného života v najväčšej možnej miere, najmä čo sa týka pozornosti, trávenia času, osláv či iných špeciálnych udalostí. Deti sú výnimočne citlivé na to, čo cítia ako “nespravodlivosť” v rámci rodiny… Tu treba len pýtať sa, vysvetľovať, komunikovať… a veriť, že spoločne nájdeme čo najsprávnejšiu cestu pre každého.

8. prijmime i negatívne emócie

najmä čo sa týka obáv, strachu, pocitu nespravodlivosti v rámci súrodencov alebo aj celej rodiny. Možno sa niekto cíti neustále prehliadaný, iný príliš poverovaný zodpovednosťou, úlohami alebo nevypočutý… je dobré, ak svoje pocity dajú najavo a môžeme s nimi ďalej pracovať, aj keby sme ich vnímali ako neopodstatnené či v tejto situácii neriešiteľné.

9. sprevádzajme ich pri hľadaní riešení

namiesto toho aby sme prevzali rolu sudcu či policajta. “Ja som to mal prvý… Ona tam už je dlhšie ako ja… A on ma udrel skôr… ona to mala urobiť, nie ja…” – situácie známe všetkým rodičom najmenej dvoch detí. Ak začneme pátrať po “pravde”, nič nevyriešime, len situáciu skomplikujeme. Samozrejme, extrémne situácie si vyžadujú zásah, avšak bežné hádky a konflikty si aj predškoláci s našou pomocou dokážu vyriešiť sami a tak prebrať časť zodpovednosti za kvalitu súrodeneckých vzťahov.

10. humor – korenie života

Medzi súrodencami často vznikne druh humoru, ktorý je pre nich špecifický a širšiemu okoliu málo zrozumiteľný. Nechajme ich rozprávať vtipy, podpichovať sa, smiať sa na pre nás nepochopiteľných veciach, robiť si srandu aj z nás rodičov (samozrejme, všade tu je hranica osobnej hodnoty a dôstojnosti). Tento spoločný humor je znova ďalším putom, ktoré spája naše ratolesti.

Aj keby počet našich detí vyjadrovalo dvojciferné číslo, každé z nich by bolo nefalzifikovateľným originálom. Vytvoriť harmóniu z toľkých výnimočných nástrojov dá mnoho práce aj tomu najtalentovanejšiemu dirigentovi. Konečná skladba, ktorá po dlhom čase nácvikov a zmien zaznie v plnej kráse a sile, však stojí za to. Súrodenecké puto, ak dozreje a pretaví sa do hlbokého priateľstva, zostane jedným z prameňov, ku ktorému sa budú naše deti radi vracať pre osvieženie a pookriatie.