Ruky Otca

10. november 2014 / Štefan Moravčík

Vytlačiť

Stál som vzadu. Sústredený na zástup božích služobníkov, ktorí pomaly postupú k oltáru. Nedá mi to. Očkom si premeriavam tých, ktorí prichádzajú neskoro - mladí pár, ktorých tu vidím prvý raz, moja kamarátka zo strednej školy, pán, čo sa prežehnal naopak, otecko s dieťaťom...

Bola odvážna. Skúmala každý jeden kút vestibulu, ako by to bola "krajina zázrakov". Behala tu i tam, tam i tu, popod nohy ľudí preskakujúcich z nohy na nohu rozmýšľajúc, či si ísť sadnúť do predných voľných lavíc, a či radšej ostať vzadu stáť. Áno, oprieť sa o stenu - aj to je riešenie. Mladá dáma predomňou to vyskúšala. Dievčatko sa nebálo prstúpiť ani ku nej a pozorne poprezerať jej čierno-bielu tašku.

I napriek tomu, že vestibul bol celý jej a nás skôr považovala za "sochy", sem-tam sa usmievajúce, nebola sama. Otec. Mladý pán so športovou, priam horolezeckou postavou ju pozorne sledoval tváriac sa, že homília je veľmi záživná. Jeho homília bola jeho dcéra. Manželka pristúpila iba v tom najsúrnejšom prípade - keď dievčatko na plné hrdlo, akoby spievalo operný spev, skričalo otázku "mama?" I tak si myslím, že to bola rečnícka otázka.

Behala. Dupot nôj, detský nevinný úsmev, pohľady okolostojacich. Bum! Vydesené oči hľadali tie ruky, ktoré by ju zodvihli. Žiadny plač. Iba oči a natiahnuté ruky smerom k otcovi. Kľakol si. Vystrel ruky. S námahou sa dievčatko postavilo na vlastné. Možno trošku sklamaná, že musela vynaložiť toľko sily, pokým ocko ju mohol kľudne zodvihnúť a on - jej otecko jej iba podal ruku aby sa podoprela. Nedbala na to. Stála na nohách a pokračovala.

Zopakovalo sa to asi tri, štyri razy. Možno päť. Keď tu zrazu, ocko neprišiel. K vydeseným očiam a natiahnutým rukám sa pridal aj jemný výkrik. Otcom to však nepohlo. Jeho pohľad vravel: "Nie. Máš na to, som tu, vidíš ma?" Pochopila. Však sa jej nič nestane. Jemne oprela malé rúčky o zem a vystierala nohy. Tackajúc sa postavila a pribehla k ockovi. Objatie ju uistilo, že urobila správne.

Nie je to tak i s nami? Čakáme pomoc a neprichádza. Jediné, čo však musíme spraviť je pohľadnúť na Ocka. Je tu, je s nami, pozoruje nás a hovorí, že máme na to! Padáme a vstávame.

"Od akého veku môže dieťa liezť?" pýtam sa na lezeckom kurze a odpoveď ma prekvapila. "Akonáhle sa postaví na nohy." Strach. Nebojí sa, bez hanby, s istotou, že ocko je tu, lezie a padá, lezie a padá, a opäť, lezie a padá.

Verím, že ruky otca, ktoré nás podopierajú a nedvíhajú, nás pripravujú na to, že aj keď Ho  nebudeme cítiť, Je tu prítomný. Nebojme sa, keď padneme. Pohľaďme na Otca a nevzdávajme to. Vstaňme.