Pius a Margareath

22. december 2015 / Štefan Moravčík ml.

Vytlačiť

Kde bolo, tam bolo, počas jednej noci a jedného dňa, Jediný stvoril muža a ženu. Osudom im bolo byť spolu, ale človek píše slová svojej cesty sám. A tak sa ich životy oddelili ešte pokým o sebe vedeli. A obaja rástli a žili tisícky dní vzdialení jeden od druhého.

Oboch zviedol Beissernut, ten ktorý skrýva vety zla do šepotu kriku a ľudí spútava do okov a vedie ich, kam nechcú. A takto to bolo aj s Piusom a Margareath.

Pius viedol život skromný, pracoval v dielni svojho otca, až pokým nestretol dámu, ktorá nebola čistá a on padol do sietí utkanej Beissernutom. Ba nastal deň, kedy Pius padol na kolená a opustil chodník temna. Po rokoch túlania, trápenia a pátrania za niečím, čo stratil, prišiel čas, keď Jediný pohol prstom a Zem sa začala krútiť opačným smerom. Bol to iba moment, čas pre človeka nebadateľný, kedy Pius zazrel mihnutím oka Margareath a jeho srdce poskočilo v potešení. A Pius sa zamiloval a riekol si: „Toto je tá jediná, ktorú hľadám, polovica môjho srdca, bodka za mojimi slovami. S ňou sa život začína a s ňou sa i končí.“ Ale Margareath bola stále zajatá v okovoch Bessernuta, ktorý vládol aj nad jej druhom, ktorému musela posluhovať a ponižovať sa. A roky takto preživala – z noci na noc a zo dňa na deň, a denne kráčala už s touto rutinou pod Slnkom. Preto jej srdce nepodskočilo, preto v nej láska nezahorela, preto už nevidela cestu von.

Jedného dňa Pius vstúpil do hostinca, dal si horké dubové pivo a zapálil fajku. A v diaľke mu oči padli na krásu Margareath. A keď prišla vhodná chvíľa a v hostinci nik nebol a ona v bolesti svojich rán plakala, pristúpil k nej a hovoril slovami: „Ak si moja Zornička, ja počkám si, ak si moja Večernica, ja ťa nedám si.“ A Margareath sa zarazila nad týmito slovami a vošli jej do hlbokých útrob uboleného srdca, no rýchlo sa v hanbe skryla a nerozumela jeho slovám. Preľaknutá a zmätená poslala ho preč prosiac, aby ho nikdy viac nevidela.

Pius odišiel, smutný a so slzami v očiach, pýtajúc sa Jediného, kde je chyba jeho. Vybral sa na cestu ku stromu, ktorý kedysi prihovoril sa k Stelle a podľa príbehov dal Slnko dedinke. Jeho kroky zastali až na okraji lesa pri mohutnom strome plnom farieb, sadol na kameň mysliac si, že toto je ten strom, ktorý hľadá. Tu vyrušil ho z myšlienok starec, s palicou z čierneho dreva a bradou dlhou a sivou a prihovoril sa mu: „Chlapče, život ťa márni?“ A Pius, ako slušnosť káže, odvetil: „Veru, život a láska, dobrý človek.“ A starček si vytiahol tabak a fajku i ponúkol Piusa nech sa mu uľaví. A starec pokračoval v múdrosti: „Nedbaj, synku, márne plávať proti prúdu, keď síl nieto a aj sám Jediný dýcha proti tebe. Zabudni, užívaj si hojnosti, žien je mnoho i potešenie nájdeš.“ A Pius rozpoznal, že starec nie je od Jediného, ale že je posluhovačom Beissernuta, lebo slová, ktoré mu vychádzali z úsť boli slová čierne. Vytiahol spoza opaska malú dýku, spomienku na otca, a vrazil mu ju priamo do srdca. A starec padol na kolená a vybuchol v smiech, ktorý sa ozýval všade navôkol a strom, pod ktorým sedeli zapukal v kmeni a zaraz sa vytratila krása jeho a zmenil sa na pustý a temný strom smrti. Zo starca vyšiel šedý duch a rozplynul sa takou mocou, že Pius omdlel a padol na miesto, na ktorom stál.

Do uší mu vošiel hlas. Bol to detský smiech ktorý letel vzduchom. Pomaly otváral oči a vstal, nevediac ako dlho tam ležal. Keď po chvíli nabral plného vedomia, detský smiech k nemu opäť priletel. Zazdalo sa mu, že v diaľke vidí dievča v žltom plášti ako uteká do lesa. Vošiel do lesa a za zvuku toho detského smiechu, hľadiac na kus kože, kde bol uhlíkom nakreslený obraz jeho milovanej, prišiel až ku stromu, o ktorom rozprávali legendy. Ale jeho sila, veľkosť koruny i jas predbehli všetky príbehy ľudí. Pokľakol na obidve kolená, zranený v srdci a povedal: „Jediný, vezmi život môj nehodný, ak čo i len štipkou zachráni dušu tej, ktorá mi je súdená.“ A strom zaplakal nad bolesťou mládenca. Zrazu sa nad stromom zbehli mračná a z koruny stromu vyletela biela holubica priamo doprostred tohto uzla mrakov, z ktorého vzápätí vyšiel blesk a rozpolil Piusove srdce vo dvoje. A na znak skutku mu na hrudi ostala popálenina. Ale Jediný ušetril jeho život, lebo nik, kto ponúkne život za svojho milovaného, neumrie. To mu riekol strom v hlase nepoznanom, ako hovoria ľudia, lebo slová stromu počujú iba tí, ktorým sú určené. A Pius vzal nôž, s ktorým ešte pred nedávnom prekonal zvádzanie Beissernuta, a odlomil kus kôry zo stromu a ktorý potom neskôr v každý nečas držal v rukách prihovárajúc sa Jedinému.

Pius odišiel do samoty, do chatrče, ktorú zo Severu lemovali hory, a z Juhu lúky a potoky. A tam prežíval a naberal silu v bolesti. Denne chodil ku stromu, aby pokľakol a opäť prosil za dušu svojej milej. Najprv chodieval raz denne, za úsvitu, neskôr i za západu, až napokon tam bol tak často, že zub času si ho vzal.

Príbehy hovoria, že vedľa stromu Jediného vyrástol ďalší malý strom v podobe kľačiaceho muža s trhlinou na hrudi. Ľudia šeptajú, že je to Pius, ktorý sa neustále prihovára Jedinému, aby Slnko nezapadlo nad hlavou jeho milej. Ale tento príbeh nekončí, lebo Jediný tým viac a viac sa prihovára do srdca Margareath, pokým Pius prosí o jej záchranu. A tak to, čo má prísť, ešte neprišlo a nie je viac v moci človeka dopísať tento príbeh, lež Jediný dá poslednú bodku.