Piaty bozk

8. december 2015 / Ján Pčolinský / Štefan Moravčík

Vytlačiť

Stalo sa to veľmi dávno. Ľudia si svorne nažívali na zemi a Bohu začalo byť v nebi samému smutno. Tak poslal anjela na zem, aby zavolal do neba zopár ľudí. Anjel poslúchol a vybral sa na zem hľadať ľudí. 

Na poli našiel gazdu ako orie. „Pán Boh pomáhaj, gazda!“ pozdravil Anjel tak, ako sa na kresťana patrí. „Pán Boh daj, Pán Boh daj..“ odvetil gazda spoza pluhu perami odkryl kúsok zažltnutých zubov. Anjel mu riekol: „Ja som anjel a posiela ma Pán Boh. Samému je mu v nebi smutno, tak hľadá ľudí, ktorí by chceli ísť do neba.“ Anjel tak ukazoval rukami – najprv do strán a potom na nebo, akoby kreslil zvláštny obrazec do vzduchu. „Aj by som šiel, ale kúpil som nový pluh a chcem ho vyskúšať, príď zajtra.“ Odvetil mu gazda a opäť sa oprel do svojho pluhu.

Anjel sa vybral pešo do dediny.

Pred dedinou blízko potoka našiel ženu ako perie bielizeň. Pristúpil k nej: „Pán Boh pomáhaj, ženička!“ Žena akurát držala v ruke biele nohavice, mierne nadvihla hlavu, pozdravila a opäť sa zohla nad bielizeň. „Aj tebe, dobrý človek.“ „Ja som anjel z neba a posiela ma Pán Boh, nechceš ísť k nemu do neba?“ Povedal víťazoslávne anjel opäť rozhadzujúc rukami na všetky strany. „A kedyže mám ísť?“ spýtala sa stále sklonená nad prádlom. „Hneď teraz.“ Usmial sa anjel. „Teraz nemôžem,“ zabedákala žena, „deti sú malé, roboty veľa, ale vieš čo? Tam v tej starej chatrči býva žobrák, choď k nemu, on isto pôjde.“ A ukázala na starú rozpadávajúcu chatrč.  

Anjel úctivo poďakoval a pobral sa k žobrákovmu domu.

Chatrč bola biedna – staré dvere pozbíjané z dosák, dve malé okienka s rozbitým sklom. Ani žobrák nevyzeral o nič lepšie. Anjel sa ho spýtal, či chce ísť do neba, no ani tam nepochodil. Žobrák podal los a čakal, že vyhrá v lotérii nejaký slušný balík peňazí. Skúšal to už niekoľko rokov, no ešte stále veril, že sa naň šťastie usmeje.

Anjel sa smutný pobral ďalej.

Neďaleko cintorína bývala stará a veľmi chorá žena. Celé telo mala pokryté vredmi, ona určite rada pôjde do neba. Žena bola celá utrápená, ale do neba ísť nechcela. „Rany sa mi pomaly hoja, doktor mi dal nejakú novú mastičku, možno nakoniec vyzdraviem. Príď sa popýtať o rok.“ A tak anjel smutno odišiel i od tejto ženy.

Na krajinu pomaličky sadal večer a slnko sa poberalo do perín. Boh už netrpezlivo čakal vo veľkej sále, kde bolo všetko nachystané na hostinu.

„Anjel, kde máš ľudí?“ Spýtal sa anjela, keď k nemu pristúpil úplne sám. Anjel sa pozrel do zeme a odvetil: „No vieš, nikto nechcel ísť, prepáč mi to, prehováral som ich, ale oni vraveli, nech prídem zajtra alebo o rok.“ Boh zosmutnel: „Ty za to nemôžeš,“ povedal anjelovi. „Urobím to ináč! Choď na zem a každého piateho človeka, ktorého stretneš, pobozkaj na čelo! Nerob rozdiely medzi starým a mladým, bohatým a chudobným, tučným či chudým a ten, koho pobozkáš, príde hneď ku mne do neba.“

Ráno sa anjel vybral na zem, ale teraz ľuďom nič nehovoril, iba kde-tu niekoho pobozkal na čelo a robí to až dodnes.