(Ne) chváľte ma! (2. 12. 2016)

2. december 2016 / Dominika Rajská, Dominika Hajkovská, Martin Slíž

Vytlačiť

Naozaj som mala zo seba dobrý pocit. Popri návale pracovných povinností som stihla pre rodinu pripraviť adventnú aktivitu, uviazať veľký adventný veniec, napiecť a pred maškrtnými jazykmi bezpečne uschovať medovníky, dokonca aj zlikvidovať obrovské hory bielizne, ktoré sa nado mnou vyčítavo čneli pri každom vstupe do práčovne. Dobrý vstup do adventu, nie?

Pod maskou nezištného úsmevu som v kútiku duše očakávala radostné objatia a zo všetkých strán nežne šepkané „ďakujem“. Nekonalo sa. Akoby si moju celodennú domácu aktivitu nik nevšimol. Moje „ego“ trpelo. Nesmierne. Tak veľmi som chcela byť chválená, až som sa chystala nafotiť aspoň tie obyčajné medovníky a hodiť fotku na sociálnu sieť s úzkostlivou túžbou po uznaní a nemým výkrikom: „Chváľte ma! Prosím, aspoň trochu uznania, doma si to nikto nevšíma!!!“ Odolala som, no mrzutosť vo mne naberala obrie rozmery.

S urazenou hrdosťou som v predvečer prvej adventnej nedele usadla na svoje zvyčajné miesto v kruhu rodiny, pripravená na večernú modlitbu, ktorej u nás už tradične predchádza rozhovor o prežitom dni, také malé, spoločné zdieľanie sa. „Veď počkajte, nevďačníci, ako vám to teraz vytmavím!“ znelo mi neustále v hlave, v srdci, v duši.

Začali sme hovoriť. Od najmladšieho člena. Najmladšia dcérka s hrdosťou všetkým oznámila, že sa dnes ani raz nepocikala. Prváčka upratala dievčenskú izbičku, hrala sa s malou sestričkou, urobila si bez frfľania úlohy a sama sa osprchovala. Štvrtáčka umyla kúpeľne, povykladala z košov opranú bielizeň a uložila ju na miesto. Piatak pripravil na zimu záhradu, zlikvidoval staré sadenice rajčín, vyčistil kozub a nanosil drevo. Siedmak priniesol striebornú medailu z futbalového turnaja a napriek tomu, že prišiel domov až popoludní, povysával pol domu, vyčistil psovi a bol sa s ním prebehnúť. Najstaršia, ôsmačka, pracovala s bratom v záhrade, pomohla súrodencom s úlohami, pomohla upratať izby, povysávala druhú polovicu domu. Čo všetko behom dňa stihol urobiť manžel, radšej ani nevypočítavam, bolo by to na dlho. Všetci boli veselí, štebotali o krásne prežitom dni a svoje celodenné aktivity spomínali s radostnou ľahkosťou, v ktorej nebol ani náznak samochvály.

Hanbila som sa sama pred sebou. Nie len že som sa obsedantnou sebaľútosťou zožierala celý deň až natoľko, že som si nevšimla, koľko a s akou ochotou toho urobili ostatní, neocenila som ich prácu a nechala ju bez povšimnutia, ale dokonca som mala v úmysle vytknúť im nezáujem o „moju nezištnú osobu“.

Keď prišiel na mňa rad, vôbec som nemala chuť niekomu niečo vyčítať. Naopak, uvedomila som si, že kvôli môjmu nezáujmu by každý člen našej rodiny mohol mať dojem, že je jeho snaha nedocenená. Namiesto pripraveného tornáda výčitiek som v duchu prosila Ducha o správne slová a tak som pokojne a prosto povedala jednoducho: „ďakujem vám všetkým za nádherný deň.“

Po tejto predadventnej rodinnej zdieľačke som flexibilne modifikovala svoje adventné predsavzatie. Budem si každý deň špeciálne všímať jedného člena rodiny a večer ho ocením. Aj nahlas, pri večernom rodinnom pokece, ale predovšetkým osobne. Možno lístkom s niekoľkými slovami, možno pri spoločnej hre, jašení sa, možno drobným darčekom. Aby sme boli nie len vedľa seba, ale naozaj spolu. Aby sme po objatie a obdiv nemuseli chodiť do virtuálneho sveta sociálnych sietí. Lebo to virtuálne nikdy nebude tak príjemné, mäkké, bezpečné a teplé, ako ozajstné.
 

Podnety

Adventný čas pri sviečkach a spoločne strávené večery sú ako stvorené na rozprávanie príbehov... aj tých ozajstných, ktoré sa prihodili a v ktorých sme možno zreteľnejšie prečítali Boží rukopis.

Porozprávajme rodinke naše príbehy, naše zážitky. O tom, ako cez bežné udalosti vnímame Božiu prítomnosť.

A rozprávajme svojim deťom aj ich príbehy, napr. ako to bolo s ich narodením, ich prvými rokmi...

Nech na každého dôjde, nech má každý ten svoj príbeh. A uvidíte - len tak rýchlo sa večer neskončí...

Božie slovo + biblický komentár

Keď Ježiš odchádzal, išli za ním dvaja slepci a kričali: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“

Keď potom vošiel do domu, slepci prišli k nemu. Ježiš sa ich opýtal: „Veríte, že to môžem urobiť?“

Oni mu odpovedali: „Áno, Pane.“

Tu sa dotkol ich očí a povedal: „Nech sa vám stane, ako ste uverili.“ A oči sa im otvorili.

Ježiš im pohrozil: „Ale nech sa to nik nedozvie!“

No oni šli a rozprávali o ňom po celom kraji.  (Mt 9, 27-31)

A už to tu máme: v evanjeliách je veľmi často synonymom slova "viera" slovo "vidieť".

Slepci "vidia" v Ježišovi syna Dávidovho. U židov byť synom niekoho znamená omnoho viac, ako v našej kultúre. Nejde len o to, že niekto je biologickým otcom dieťaťa, ale že sa mu podobá vo všetkom - sťaby kópia.

Keď teda hovoria Ježišovi "syn Dávidov" - vyjadrujú že Ježiš bude ako Dávid - násilný, bojovný, že obnoví Izraelské kráľovstvo - že bude Mesiášom pre Izrael ako kráľ Dávid.

Ježiš je však Boží syn, nie syn Dávidov. Ježiš ich uzdravuje, aby videli v ňom Božieho Syna, ktorý prišiel pre všetkých - nielen pre Izrael, aby svetu zvestoval skutočnú tvár Boha, ktorá bola znetvorená náboženskými predstaviteľmi.

Ježiš "nalomenú trstinu nedolomí a hasnúci knôtik nedohasí..." Boh - Láska sa ponúka človeku a kto Ho (Ju) prijme stáva sa Božím synom a dcérou, lebo sa začína podobať na Otca. Milovaný miluje.

Zaujal vás ADVENT S RODINOU?

Prihláste sa k pravidelnému odoberaniu každodenných noviniek počas projektu, od 27. 11. 2016 do 24. 12. 2016.

Zároveň sa môžete aj Vy podeliť o svoje skúsenosti a zážitky z Vašich rodín. Prispejte do spoločnej pokladnice ADVENT S RODINOU - napíšte nám.

Tešíme sa na spoločný čas v našich rodinách, a aj spoločný čas s Vami na stránkach ZAOSTRI.