Nová cesta úcty k nenarodenému životu

29. január 2014

Vytlačiť

Taliansky žurnalista a šéfredaktor novín „Il Foglio“ spustil minulý týždeň malú lavínu. Po tom, čo plenárne zasadnutie Spojených národov najmä z iniciatívy Talianska hlasovalo za svetové moratórium na trest smrti, Giuliano Ferrara sa chytil pera a žiadal moratórium na potraty na ochranu počatého života.

(poznámka Zaostri na rodinu: Jedná sa o pomerne dlhý článok, ktorý však skutočne stojí za prečítanie! )

To zaujímavé a celú občiansku spoločnosť provokujúce pri tom je, že Ferrara nepochádza z „katolíckeho tábora“. Nepatrí do nijakého hnutia za život a je mu vzdialené strašnými obrázkami zabitých detičiek vplývať na city ľudí, ktorí sa práve zodvihli dobre nasýtení od bohato prestretého vianočného stola. Ferrara, dlhodobý militantný politický príslušník Komunistickej strany Talianska, sa po zničení politického poriadku v Taliansku počiatkom 90. rokov, spojeného aj so vstupom mediálneho mogula Silvia Berlusconiho do politiky, rozlúčil so svojou červenou minulosťou. Teraz ho jeho bývalí súdruhovia a ľavicoví katolíci označujú radi ako „zbožného“ ateistu, aby sme nepoužili výraz, že sa mu vysmievajú.

Intelektuálna čestnosť skutočne priviedla tohto žurnalistu, ktorý sa riadi rozumom a racionálnou analýzou etnických, antropologických a náboženských problémov západnej a globalizovanej kultúry, k intenzívnejšiemu záujmu o katolícke myslenie, o katolícky rozum, o skutočnosť prenikajúci Logos. Tá istá čestnosť mu (doteraz) znemožnila priznať sa výlučne ku kresťanstvu a k Cirkvi.

Voľbou Benedikta XVI. ako nástupcu sv. Petra a univerzálneho pastiera sa uskutočnil pre Ferraru definitívny „obrat“ v Katolíckej cirkvi i v jeho osobnom vzťahu k nej. Náuka a katechéza pápeža sa pre neho stali veľmi zreteľným podnetom k novej reflexii postmoderny. Odvtedy tento žurnalista pozorne sleduje prácu a pôsobenie rímskeho biskupa. Teológia a filozofia Svätého Otca a Josepha Ratzingera patria k pevnej súčasti jeho uvažovania o svete a k spôsobu ako podáva a komentuje spoločenské, politické a svetové dianie. Nie je náhodou, že jeho noviny „Il Foglio“ ako jediný nekatolícky list v Taliansku uverejnili plné znenie encykliky Benedikta XVI. a stali sa privilegovaným diskusným fórom „inteligentného“ katolicizmu s „inteligentným“ sekulárnym svetom – bez toho, že by sa niečomu vyhýbali. Rovnako málo je náhodou, že terajší šéfredaktor  vatikánskych novín „L´Osservatore Romano“, Giovanni Maria Vian, patril k autorom Ferrarových novín. Mnohí z renomovaných autorov z katolíckej i nekatolíckej oblasti sa potom stali autormi aj v pápežových novinách.

Inteligencia, logika, koherencia a vnútorný odpor voči pseudodemokratickému pokrytectvu v štýle intelektuálneho proletariátu po roku 1968 patria k najzaujímavejším charakteristikám Giuliana Ferraru, ktorý sa nezaváha ani pred tým, aby sa štyri večere v týždni zúčastnil relácie „prime time“ v televízii a zaoberal sa náročnými témami. Dosahuje pritom sledovanosť až milióna divákov.

Ferrara o sebe hovorí, že je už mnohé roky „zbožný laik“ a vstúpil do „armády pápeža“. Od vekov spočíva znamenie odlišujúce kresťanov od pohanov v tom, že rešpektujú život od jeho počatia až po prirodzenú smrť.

Pri svojej idei svetového moratória na potraty Ferrara vychádza z konštatovania, že masové potraty v ostatných desaťročiach dosiahli rozmery vyvražďovania národov – „perverzný jav“ pre jeho sexistické a eugenické pozadie, ako vysvetľuje Ferrara. „Iba v Ázii chýba 200 miliónov dievčat, ktorým odopreli život, pretože sa považujú za neužitočné. Súčasne stojíme pred postupujúcou elimináciou miliónov ľudí, čo sa prejaví ako potenciálna prekážka, ktorá sa navyše stanovuje iba podľa výpočtov pravdepodobnosti. Ženské pohlavie,“ hovorí Ferrara, „je aj podľa týchto štatistík hlavnou obeťou týchto masových potratov.“

Zvoliť si potrat je aj v mene vedy a lepšieho života pre Ferraru „vlastne mimo vedy“. Rád to porovnáva s koncepciou „Tarpejskej skaly“, z ktorej sa v antickom Ríme na južnej špici Kapitolského vŕšku vykonávali tresty smrti zhodením zo skaly. Citlivosť Talianov mu dovoľuje robiť to, čo napríklad v nemeckej oblasti často vedie k hlasnému a moralizujúcemu výkriku: a síce prax a teóriu, na ktorej sa zakladá – teóriu eugenického a život skvalitňujúceho potratu - porovnávať s „neľudským experimentovaním“ doktora Josepha Mengeleho a „sociálnodemokratického utopizmu Nového sveta“.
„Kresťanský stredovek vynašiel detské hniezdočko v kláštoroch“, hovorí Ferrara, „aby sa mohli prijať  neželané deti. Moderná doba sa upisuje zvyku chirurgickej gilotíny, alebo otráveniu v bruchu abortívnou pilulkou  RU486.“ Žurnalista si kladie otázku: „Je toto pokrok?“ Nie. Ide o modernú formu zotročovania človeka pod maskou realizácie práva, ktoré sa blasfemickým sofistickým spôsobom nazýva „zodpovedné plodenie“.

K tomu treba pridať článok 3 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Doteraz tento článok znie: „Každý má právo na život, slobodu a bezpečnosť ľudskej osoby.“ Nový text má znieť: „Každý má právo na život, od jeho počatia až po jeho prirodzenú smrť, na slobodu a bezpečnosť ľudskej osoby.“ Tento nový text by potom bol „ipso facto“ moratóriom na každú formu politiky napomáhajúcej zotročovanie ľudí.

Oprávnenosť dodatku „práva na narodenie“ nie je pre Ferraru náboženskej povahy, ale výrazom rozumnosti, výrazom „ducha ľudskosti, slobody, rovnosti, bratstva, to znamená laikálnej religiozity, ktorá bola hnacím motorom otcov zakladateľov moderných liberálnych demokracií a ktorú urobili legitímnou a živili práve ženy s ich špecifickým myslením a s ich bojom za slobodu, aby najprv formulovali nedotknuteľné princípy rôznych vyhlásení ľudských práv a nezávislosti a potom ich uviedli do praktického života.

Takýto dodatok k deklarácii ľudských práv by dal rozpoznať „zakladajúce jadro novej deklarácie a nového racionalizmu, ktorý má laikálne a židovsko-kresťanské korene a súčasne sa zakladá na kategorickom imperatíve kantovskej morálky a na imperatívoch židovsko-kresťanskej antropológie a pastorácie všetkých čias, ktorej základom je posväcovanie každodenného života a pojem ľudskej osoby“.

Moratórium je pre Ferraru konkrétnou a uskutočniteľnou ideou, ktorá je rozumná, laikálna, logická i súčasne hlboko náboženská a bez konfesionálnych väzieb.

„Make love, not abortion“ (praktizujte lásku nie potraty) – to je pre Ferraru heslo, s ktorým chce vstúpiť do roku 2008. 40 rokov po roku 1968 sa to má stať volebným heslom nového osvieteného ľudstva.

Giuliano Ferrara vyslovil tento svoj návrh pred príhovorom Benedikta XVI. k členom diplomatického zboru akreditovaného pri Svätej stolici (7. januára 2008). Svätý Otec pri tejto príležitosti znovu poukázal na tragédiu potratu. Vyjadril potešenie z moratória na trest smrti a vyslovil želanie, „aby takáto iniciatíva podnietila verejnú diskusiu o posvätnom charaktere ľudského života.“

Kardinál Camillo Ruini, vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu, návrh na svetové moratórium na potraty veľmi privítal a súčasne podnietil revíziu talianskeho zákona o potratoch z pohľadu nových vedeckých poznatkov. Súčasne žiadal skutočnú aplikáciu zákona vo všetkých jeho bodoch, v ktorých stojí v popredí  ochrana nenarodeného života, ako aj úsilie zabrániť potratom.

Kardinál Raffaele Martino, predseda Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, odsúdil „akýsi druh schizofrénie“ v zákonoch štátov, keď tieto priznávajú nenarodenému dieťaťu isté práva ako je dedičné právo, ale upierajú mu hlavné právo: právo na život.

Biskup Giampaolo Crepaldi, sekretár tej to rady, sa vyjadril jednoznačne. Pre neho existuje medzi moratóriom na trest smrti a požadovaným moratóriom na potraty iba logická súvislosť: „Čo platí pre trest smrti, platí o to viac pre potrat.“ Bezprávie potratu ako zabíjania nevinného života je jasnejšie ako bezprávie trestu smrti, hovorí biskup Crepaldi. „Trest smrti sa v minulosti mohol ospravedlniť ako sebaobrana zo strany spoločnosti a dnes sa tento postoj považuje za neprimeraný ľudskej dôstojnosti – no potrat nikdy nemohol mať etické ospravedlnenie.“

Podľa arcibiskupa z Mimbai v Indii, kardinála Oswalda Graciasa, treba svetové moratórium na potraty iba podporiť. Slúži na to, aby sa svet stal citlivým pre pravú „kultúru života“. Pre kardinála Graciasa je prax potratov „strašným zlom“, ktoré predstavuje hlavnú hrozbu pre ľudskú dôstojnosť: je to zločin voči najslabším, ktorí sa nedokážu brániť. Potrat je pre neho rovnocenný so „smrťou pravej slobody“ a žiadne právo, pretože predstavuje iba „moju“ absolútnu moc nad druhým a proti nemu. Práve v Indii – ako aj v iných ázijských krajinách – je problém selektívneho potratu, ktorý postihuje predovšetkým dievčatká, mimoriadne závažný. Dievčatá predstavujú pre rodiny neželané bremeno, ktoré umenšuje blahobyt a spoločenskú prestíž rodiny. Z tohto dôvodu stojí cirkev Indie odjakživa v najprednejšom fronte boja proti selektívnemu potratu dievčat, ako hovorí kardinál Gracias. Vyjadril želanie, aby sa kampaň za kultúru života rozšírila v Indii i v celom svete.

Zostáva dúfať, že aj v iných krajinách, najmä v európskych štátoch, bude vypočutá výzva z mnohých strán k „novému osvieteniu“, v centre ktorého bude stáť uvažovanie o posvätnom charaktere ľudského života.

Ako práve pápež Benedikt XVI. stále znovu zdôrazňuje, nejde pri tom o „náboženský“ problém, ale o problém rozumového prístupu, ktorý neprotirečí transcendentnému horizontu. „Najmenší spoločný menovateľ“ sa musí teda postaviť vo filozofickom výskume, ktorého základom je uznanie prirodzeného práva, ktoré poukazuje na Stvoriteľa, pretože je ním dané.

Práve v dobe, v ktorej diskusia o výskume kmeňových buniek v mnohých krajinách vstupuje do novej fázy, je tento proces zamyslenia sa a z neho vyplývajúce nutné konanie nevyhnutné pre blaho celej ľudskej rodiny. „Náboženské“ spory sa v tejto súvislosti ukazujú ako smiešne, neúprimné a nezodpovedné.

–zg-