Komentár Jozefa Haľka pre Rádio Vatikán: Kríž, či brmbolec?

20. február 2014 / admin

Vytlačiť

Približne pred týždňom obletela svet - v súvislosti so spomienkou na svätého Mikuláša - kuriózna informácia: rakúske združenie katolíckej mládeže údajne apelovalo na predstaviteľov Mikuláša, aby chránili deti pred zážitkami vzbudzujúcimi strach, pred deťmi by teda nemala zaznievať otázka, či boli poslušné. Osoba Mikuláša sa nemá zneužívať na rodičovské výchovné opatrenia. Podľa zmienenej organizácie karhajúce vyjadrenia Mikulášov nezodpovedajú modernej pedagogike.

Nuž ale, nestal by sa takto zo svätého Mikuláša iba ďalší nenáročný darčekový agent typu Santa Klausa či Deda Mráza? Veď práve pre nich je typické, že obdarúvajú deti bez akéhokoľvek mravného apelu, prichádzajúc z ríše rozprávok bez konkrétnejších, skutočne historických kontúr. Lenže Mikuláš, svätý Mikuláš ich má: svätý je aj preto že bol dobrým pastierom svojich veriacich a podľa povestnej legendy vhodil nezištne a anonymne sumu peňazí rodine, ktorej extrémna chudoba mohla mravne ohrozovala jej deti. Mikulášov darček má teda vždy a zásadne morálny kontext, bez ktorého svätý Mikuláš prestáva byť sám sebou.

Pred chvíľou citovaná požiadavka odmoralizovať mikulášske večierky má svoj základ v stále zakorenenejšom spôsobe myslenia, ktoré síce uznáva ľudskú potrebu transcendencie a mystéria, ale s vylúčením vyhraneného tlaku na rovnako dôležitú potrebu postupného mravného vyzrievania. Je to tak trochu ako rozdiel medzi krížom na Mikulášovej biskupskej mitre a brmbolcom všetkých tých nespočetných Santa Klausov, či Dedov Mrázov. Kým totiž kríž je vážny symbol o dobre a zle, o plodonosnom utrpení a najhlbšej podstate ľudského života, brmbolec je nezáväzná detinská hračka, s ktorou si možno iba ak podľa ľubovôle zažonglovať.
Lenže odmoralizovanie viery a náboženstva a vyretušovanie akejkoľvek náročnosti, prísnosti a vysoko nastavenej duchovnej latky spochybňuje jej najhlbšiu podstatu, pretože evanjeliové posolstvo jednoznačne apeluje na morálne zrenie tých, čo uverili v Krista. V línii týchto predstáv by sa potom mal zo spovedníka stať iba terapeut, z Biblie len krásna literatúra, z Cirkvi nanajvýš dobročinná organizácia a zo samého Krista preláskavý, všetko tolerujúci génius.

Tendencia „zmäkčovať Božie normy“ sa zvláštnym spôsobom premietla aj do extrémnej romantizácie vianočnej atmosféry. Ruku na srdce: nie sú všetky tie výstavy machom povystielaných Betlehemov, všetok ten gejzír modelárskej tvorivosti a dokonca súťaží o takzvane „najkrajší“ Betlehem tak trochu zavádzajúce? Ježiš sa predsa v jaskynnej stajni nenarodil preto, aby kresťanským generáciám ospravedlnil ich zmaterializovanú vianočnú plytkosť, plytkosť nešikovne maskovanú emocionalizovaným svätuškárskym folklórom. Veď tá stajňa ako prístrešok pre Boha, ktorý sa stal človekom je v skutočnosti obžalobou ľudskej odmietavosti: Ježiš sa v nej musel narodiť, lebo v onom nehostinnom betlehemskom hostinci preňho jednoducho nebolo miesto. Tak je chudoba Betlehema predzvesťou radikálnej chudoby Krista na temene Golgoty, tak je malý Ježiš v jasliach predobrazom Vykupiteľa, ktorý o tridsať rokoch zomrie na inom dreve, na dreve kríža. Ježiš, pravý Boh a pravý človek narodený v stajni je Ježiš vymknutý z prostredia, kam klope v túžbe byť prijatý a zostať ako doma: v našom srdci, v našich komunitách, rodinách, či spoločenstvách, v našich vzťahoch.

V evanjeliu nasledujúcej nedele sa Ježiš v súvislosti s Jánom Krstiteľom zástupu opýta: Čo ste vyšli vidieť, trstinu zmietanú vetrom? Alebo človeka oblečeného do jemných šiat? Zdá sa, že strach z vyhranených a našu pohodlnosť provokujúcich postojov bol aktuálny aj v Ježišovej dobe a niektorí ľudia už vtedy hľadali radšej ľudské “morálne trstiny” bez chrbtovej kosti, klátené vetrom celospoločenských nálad, verejnej mienky, kolektívnej manipulácie, či ľudských ohľadov. Otázka však dodnes nijako nestráca na aktuálnosti: vy, ktorí sa pripravujete na Vianoce - čo počas nich chcete vlastne naozaj uvidieť? Nejakú nepresvedčivo umelú postavu, vypreparovanú a sklátenú vetrom alibistických predstáv odtrhnutých od podstaty biblického posolstva? Tichú noc prehlušenú vašimi málo prežitými koledami? Vianoce zahltené darčekmi, čo odvádzajú pozornosť od najvznešenejšieho daru, ktorým je vtelený Boh, Kristus?

A predsa tá betlehemská striedmosť nie je len o odmietnutí, je aj o prijatí, ba predovšetkým o ňom: veď skutočným láskyplne hrejivým prístreším pre narodeného Krista bol onen dôverný pár, ktorý sa nad ním skláňal: muž spravodlivý Jozef a prečistá Panna Mária. Áno, živý Betlehem, skutočné Vianoce, teda sám Ježiš sa rodí všade tam, kde sa ľudia stretávajú štýlom týchto biblických postáv: v tichom a láskyplnom plnení Božej vôle, v rozjímaní nad jeho tajomstvami… Tak to napokon sľúbil Ježiš: kde sa dvaja, alebo traja stretnú v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi …